Neurológ Stránský: Dobrý učiteľ núti deti robiť chyby

Dobrý učiteľ neprednáša žiakom fakty, ale vedie diskusiu, hovorí neurológ z Yale University a lektor Komenského inštitútu MARTIN JAN STRÁNSKÝ. Prečo mozog holé fakty nudia a ako naň vplývajú sociálne siete či čítanie z obrazovky? Čítajte v rozhovore.

Čo môže vedieť neurológ o vzdelávaní?

Asi to najdôležitejšie, a to, že môže ponúknuť vysvetlenie, ako sa mozog učí. Pretože, ak vieme čokoľvek, alebo chceme vedieť čokoľvek,  je to závislé na neurologickom procese, ktorý ručí za to, čo sa dostane do našej hlavy. Kam to dáme a ako s tým budeme vedieť pracovať.

Je súčasná neurológia už na takej úrovni, že má tieto procesy zmapované? Vedia neurólogovia, ako sa náš mozog učí?

Dnes už presne vieme, ako sa informácie dostávajú do hlavy, a to neuroanatomicky i neurofyzicky. To znamená, čo sa stane s tou štruktúrou mozgu a ktoré časti sú dôležité pre konkrétnu úlohu. Keď vieme toto všetko, tak môžeme postupovať proti prúdu a rovno povedať, ako sa má človek učiť – čo má učiteľ alebo človek, ktorý sa chce učiť sám robiť, aby sa učil čo najlepšie. Ide o priamy neurologický proces.

Martin Jan Stránský. FOTO - Archív MS
Martin Jan Stránský. FOTO – Archív MS

Ako má teda vyzerať dobrá vyučovacia hodina?

Dobrá hodina alebo dobrá minúta pre mozog znamená, že mozog sa učí cez proces, počas ktorého nastáva učenie, to znamená cez porovnanie. Mozog registruje všetky nové informácie, či je to meno niekoho nového, fakt, otázka, myšlienka, či tvár tak, že to porovná s tým, čo už vie.  A pokiaľ je tam nejaký rozdiel alebo pokiaľ je to stimulujúce, tak to mozog zaregistruje a založí to na správne miesto. To znamená, že učiť sa má cez stimuláciu, porovnávanie, diskusiu a cez robenie chýb. A zároveň to aj znamená, že učenie holých faktov je absolútne nanič, pretože mozog to nemá s čím porovnať. Nie je tam súvislosť, pre mozog je to ploché a prázdne. Mozog je totižto dobrý v tom, ako dokáže o veciach premýšľať a nie, koľko faktov pozná.

Nabádate učiteľov k tomu, aby učili svojich žiakov robiť chyby? Za chyby sa ale väčšinou v škole trestá. Ak nie som v niečom dobrý, dostávam zlé známky. Ako to spraviť v škole tak, aby chyby boli niečo, čo je vlastne žiadané?

Je to silná kultúrna a historická tradícia. Rovnako kedysi si ľudia mysleli, že svet je plochý a zemeguľa je stredom vesmíru. Dnes vieme, že spôsob učenia, akým je bifľovanie alebo prednáška, kde profesor reční a ostatní si zapisujú, či skôr zaspávajú, je v podstate stratou času oproti interaktívnej výučbe, kde žiaci dostanú určité zdroje pre získanie informácii a neskôr ich využijú po svojom, aby sa okolo týchto zdrojov uskutočnila debata.

Učiť sa má cez stimuláciu, porovnávanie, diskusiu a cez robenie chýb. A zároveň to aj znamená, že učenie holých faktov je absolútne nanič, pretože mozog to nemá s čím porovnať.

Viete si predstaviť, ako môže takáto zmena do škôl prísť?

Musí sa robiť z obidvoch koncov – rodičia si musia uvedomiť, že to, čo bolo dobré pre nás, nemusí byť dobré aj pre naše deti. To je argument, ktorý často počuť: „Ja som sa takto učil, tak chcem, aby sa aj môj syn takto učil, pretože to tak bolo vždy.“ Ale to je nešťastný argument. Chce to osvietenú politiku, ktorá vydá inú direktívu o tom, ako sa učiť. Pritom pre učiteľov je to svojím spôsobom vlastne menej práce, pretože nepotrebujú čítať receptúry a kuchárky, ale môžu dať triede otázku a potom o nej diskutovať. Výučba je potom veselšia, prirodzenejšia, príjemnejšia, ale hlavne účinnejšia. Žiaci si to okamžite uvedomujú, a keď to učitelia vyskúšajú, tiež vidia, že je to účinnejšie a zábavnejšie zo všetkých strán.

Akú školu ste zažili vy sám? Stimulovala vám mozog?

Samozrejme, vzhľadom na to, že už nie som najmladší, tak tiež som zažil tú tzv. staršiu metódu. Ale musím povedať, že tie najmenšie elementy ako diskusia a pýtanie sa otázok som zažil už na gymnáziu. Na univerzite to bolo už bežné a na lekárskej fakulte som bol vyučený tzv. sokratovskou metódou, čo znamená, že na každú odpoveď odpovedá učiteľ ďalšou otázkou. On sa niečo spýtal, ja som niečo odpovedal a on sa pýta ďalej: „A prečo?“ Ja som niečo povedal a on sa pýta: „A prečo si to myslíte? Prečo to nemôže byť takto?“ Nespýtal sa ma, koľko je nervov v ruke, ale spýtal sa ma: „Prečo sú v ruke iba tri hlavné nervy a nie päť? Prečo si myslíte, že sa to takto vytvorilo?“ To donúti človeka uvažovať úplne inak. Koniec koncov, naša celá civilizácia je založená na tom, že riešime problémy a riešime niečo neznáme.

Čiže lekár nemusí vedieť, koľko má človek nervov, ako sa volajú, nemusí vedieť názvy orgánov? Nie sú to nevyhnutné fakty pre povolanie doktora?

Lekár musí myslieť takzvane mimo krabicu. Pretože chyby, ktoré robíme aj ako lekári, robíme preto, že nám niečo nenapadne. Pretože vy máte nejaký symptóm a my si povieme, áno, to je jednoznačne choroba. Prestali sme premýšľať laterálne, so sebareflexiou a „čo keby to predsa len nemohlo byť niečo iné“, takže sa určí diagnóza zle a človek na to doplatí. V medicíne sa vždy dobrý lekár musí sústrediť na všetky možnosti a systematicky ich eliminovať. Keď učím medicínu na Yale a už učím hotových lekárov, tak mi nesmú povedať názov ochorenia. Keď sa ich spýtam, čo má ten pacient a oni povedia: „Má vestibulárnu neuritídu“, tak im odpoviem: „Nie, začnime znovu. Čo má ten pacient?“ a oni  povedia: „Má poruchu sluchu a rovnováhy, čo znamená, že to môže byť v uchu, alebo v mozgu a na základe toho, že má toto a nemá toto si myslím, že to má v uchu a nie v mozgu.“ Systematicky sa dostanú k príčine a až potom môžu navrhnúť jednu z troch diagnóz. To dáva záruku, že začali myslieť pyramídovo. Začali myslieť zospodu hore a nie, že skončili hneď na špičke. Pretože, keď človek hneď skočí na špičku, ten spodok nepozná a dostaneme odpoveď: „No my to tu robíme takto.“

Ak tomu správne rozumiem, hovoríte, že mozog nepotrebuje v prvom rade fakty, ale potrebuje problémy.

Potrebuje problémy, potrebuje robiť chyby a potrebuje získať skúsenosť. Pretože ak máte skúsenosť, tak posilňujete určité fázy rozhodovacieho procesu. Vidíme to u malých detí. Povieme im: „Nerob to, porežeš sa, alebo sa popáliš,“ a to malé dieťa tam aj tak tú ruku strčí, ale potom to už neurobí znovu. Takže povedať dieťaťu apriori: „Keď dáš ruku do ohňa, tak sa popáliš,“ je ako učiť čisté holé fakty. Tie chyby tam jednoducho musia byť.

stransky-showcrates
Prednáška na festivale Showcrates. FOTO – Archív SI

Veľa učiteľov na druhej strane oponuje, že ak žiak chce diskutovať a chce byť partnerom v debate, musí vedieť najskôr fakty.

Áno, najskôr musí vedieť fakty, ale tie fakty môže získať aj sám. Stačí mu dať knižku a povedať: „Pozri, fakty nájdeš v prvej a tretej kapitole, prečítaj si to a zajtra môžeme pokračovať.“ Učenie stojí čas, je to úsilie – emočné, fyzické i intelektuálne. Najlepšie, ako využiť vyučovaciu hodinu je pripraviť sa vopred, dostať od učiteľa, čo je potrebné a potom sa vrátiť do triedy a rozobrať to. O tom ten život je.

Hovoríte, že mozog sa učí na základe toho, čo je možné. Čo to znamená pre vzdelávanie?

Každý z nás si vytvorí určitý charakter, určitý spôsob reagovania a myslenia a vždy je to založené na základe predchádzajúcej skúsenosti. Najdôležitejšie sú samozrejme rané skúsenosti. Výchova alebo ladenie mozgových trás je hlavne v detstve veľmi dôležité a to je aj dôvod, prečo Americká pediatrická akadémia odporúča, aby deti vôbec nedostali počítače.  Pretože vôbec negenerujú žiadny interaktívny proces. Sú to procesy, ktoré fungujú len na báze nejakého jednoduchého reflexu medzi dieťaťom a obrazovkou. Väčšina rodičov v tom vôbec neparticipuje, skôr sú radi, že tie deti majú vôbec čo robiť.  Pre neurologický vývoj detského mozgu je to však zlé.

Nabádate učiteľov k tomu, aby žiakov testovali. Ja keď počujem slovo testovanie, tak to znie skôr ako trest pre žiaka než nejaký stimul. Dokonca hovoríte, že testovať by sa malo na začiatku hodiny, Ako to môže žiakovi pomôcť?

Keď sa testuje na začiatku a ten žiak to v živote nevidel a netuší, čo sa bude učiť, tak to naladí jeho mozog. Je to úplne to isté, ako keď vám poviem, že zajtra pôjdeme autom na výlet a nepoviem vám nič viac alebo vám poviem, že zajtra pôjdeme autom na výlet, vy budete šoférovať a tu máte mapu cesty. Vtedy ste hneď naladený, že aha, takže nepôjdeme po diaľnici, ale po malých okresoch a sú tam samé kľukaté cesty, takže musím byť na to miesto pripravený. A keď sa dostanete na určené miesto, aj keď ste tam nikdy neboli, nie ste prekvapený. Ste na to pripravený, naladený a váš výsledok je lepší. Šanca, že sa vám niečo stane je menšia. Pre výučbu platí úplne to isté. Má sa testovať aj počas procesu. Po ňom je to iba ako hrubý markér toho, čo ste sa v procese naučili. Testy, kde začiarkujete jednu zo správnych odpovedí testujú mozog nesprávne. Netestujú premýšľanie, ale určité fakty. Keď niekto študuje medicínu, potrebujeme sa presvedčiť, že ten človek pozná nejaké základy a potom preskúmavame, že s tým vie aj pracovať.

Pozrite si prednášku doktora Stránského na festivale Sokratovho inštitútu

Takže dobrý učiteľ naladí mozog detí na začiatku hodiny testom, dovolí im robiť chyby a vtedy je mozog pripravený učiť sa?

Presne. Nielen, že im dovolí robiť chyby, núti ich, aby robili chyby. Pretože povinnosť učiteľa je zaistiť, aby študent vedel premýšľať o niečom, čo nevedel predtým. A jediné, ako sa ja, učiteľ, môžem o tom presvedčiť je, že vás tlačím do rohu a pýtam sa vás: „A prečo? A čo ak?“  Keď konečne poviete: „Neviem“, tak viem, že to, čo vám poviem teraz, bude zaujímavé. A samozrejme najlepšie je, keď na základe toho, že vy neviete a ja sa vás spýtam „a ako by sme to mohli zistiť?“, navrhnete niečo, čo je pre mňa ako učiteľa nové. Tí najlepší učitelia sa učia simultánne so svojimi žiakmi.

Veľa škôl ale chce interaktívne tabule, tablety alebo počítače, pretože to je mnohokrát synonymom modernej výučby. Vy evidentne zástancom tohto trendu nie ste.

Technológia, pokiaľ sa používa vo výučbe pracovníkom, ktorý tomu rozumie a vie, ako ju použiť tak, aby vygenerovala diskusiu, je veľmi dobrá. Nebezpečie hrozí, keď si deti zvyknú na počítač a akonáhle v ňom prestanú hľadať fakty alebo súvislosti, tak preskočia na sociálne médiá a už sú v slepej uličke.

Nie ste teda apriori za to, aby bola škola úplne bez technológií?

Vôbec nie, technológie predstavujú efektívny zdroj pre získanie mnohých informácií. Moja prednáška je zostavená z informácii, ktoré som z väčšiny získal najmä skrz počítač a zvyšok z kníh a časopisov. Väčšina časopisov je v dnešnej dobe tiež elektronická. Ale neskôr musí človek urobiť tú intelektuálnu syntézu toho všetkého, a to je to podstatné, nie ostávať v sieti technológií.

V čom vidíte nebezpečenstvo sociálnych sietí?

Medziľudská komunikácia je založená na tom, že vidíte reakcie toho, s kým sa rozprávate. Vidíte jeho tvár, ruky, čítate jeho reč tela. A nič také na sociálnych sieťach neexistuje. Takže schopnosť mladých ľudí vyjadrovať sa preukázateľne klesá. Dokonca aj IQ mladej generácie je nižšie, než generácie predtým. Nevedia sa vyjadrovať a znižuje sa ich schopnosť myslieť. To je jedna vec. Druhá je, že si vytvárajú umelý svet, v ktorom si režírujú vlastné divadlo. Kto sa im nepáči, toho zmažú. To ale nereflektuje realitu, pretože realita je o tom, že musíme vedieť reagovať a dohadovať sa s ľuďmi a vecami, ktoré sú nám aj nepríjemné. Takže je to úplne falošné divadlo. A to tretie nebezpečenstvo je, že dochádza k absolútnej homogenizácii celej spoločnosti. Morálne princípy sa posudzujú na základe tzv. virality. Pravda už neexistuje, ale dôležitejšia je virálna počítačová reakcia na to, čo sa v tom svete deje. To je špička novodobého ľadovca, ktorá pre mňa predstavuje veľmi dôležitý moment pre vývoj ľudského mozgu, ktorý sa určitým smerom vyvíjal a zrazu, za posledných 25 rokov do tohto procesu zasiahlo niečo, čo doslova ten proces vykoľajuje a čo má hmatateľné a  neurologicky viditeľné negatívne výsledky.

Nie je teda úplne šťastné, keď si na sociálnych sieťach vytvárame vlastné skupiny, v ktorých nemáme žiadnych oponentov.

Je to falošná skupina a keby to bolo na mne, sociálne siete by som úplne zakázal. Nikdy neviedli k ničomu, čo bolo podstatné. Aj fenomény ako „Arabská jar“ alebo politické protestné hnutia sú rýchlo vytvorená bublina cez sociálne siete. Zisťujeme, že situácia sa vyvinie do predchádzajúceho stavu. Táto bublina to možno posunula na chvíľu ďalej, ale ono sa to vždy vráti k prirodzenému ľudskému tempu vývoja. Môžeme povedať, že aj pád železnej opony bol urýchlený médiami. Ale väčšina z nás verí, že by sa to stalo skôr či neskôr, či by tom písali všetky noviny alebo nie. Všetci sme svedkom toho, že sa síce zmenil systém, ale problémy sa len prekryli a to, čo sa „vyriešilo“ bolo len nahradené niečím iným. Takže sa asi zhodneme na tom, že zmena pokračuje pomalším tempom a bude trvať ešte dlho, než nastane skutočná zmena.

Schopnosť mladých ľudí vyjadrovať sa preukázateľne klesá. Dokonca aj IQ mladej generácie je nižšie, než generácie predtým. Nevedia sa vyjadrovať a znižuje sa ich schopnosť myslieť.

Určite veľa čítate. Čítate z obrazovky, čítačky alebo stále máte klasickú papierovú knihu?

Všetky tri. Samozrejme, najradšej mám papierovú knihu. Nemám smartfón, ani tomu nerozumiem. Čítam zložité texty a vždy, keď je to dlhšie ako pár strán, musím skrolovať a stratím prehľad, kde som. Keď potrebujem napríklad editovať nejaký text, tak ho rozstrihnem a zlepím to späť tak, ako by to malo byť aj v počítači. Tam to zmením a znovu to vytlačím. Mať zarámovaný vizuálny vzor toho textu je pre mozog omnoho jednoduchšie a účinnejšie, než to hľadať v rolke toaletného papieru, ktorý je niekde v tom počítači naskrolovaný.

Informácie z papiera sú pre mozog lepšie stráviteľné?

Štúdie sa zhodli v tom, že do mozgu sa dostane priemerne o 33 % viac informácií, keď čítate z knihy, než z obrazovky. Takže bez ohľadu na sústredenie, ak si chcete viac pamätať, vytlačte si to na papier.

Učíte aj na prestížnej americkej univerzite, zároveň aj v Čechách alebo na Slovensku. Vidíte nejaký rozdiel medzi študentami?

Vidím iba rozdiely. Paradoxne, hlavne tu na Slovensku som videl dychtivých študentov, ktorí sú skutočne chytrí, túžia po informáciách a visia na každom slove. V Čechách je to podobné, ale nie úplne také, ako tu. U vás metódy interaktívnej výučby hlboko zaostávajú. V Amerike si na to študenti zvykli a už očakávajú, že vo výučbe dostanú určité kvantum spokojnosti a zábavy, berú to ako samozrejmosť.

MUDr. Martin Jan Stránký je  lekár, vysokoškolský pedagóg a politik. Narodil sa v New Yorku.  Študoval na Columbia University v New Yorku a St. George’s University v Granade. Pracoval ako lekár na neurologickom oddelení v Albany Medical Center v USA. Je odborným asistentom v odbore neurológia na Yale School of Medicine. Zakladateľ a vedúci programu výmen lekárov v neurovedách medzi Yale University a Univerzitou Karlovou. Venuje sa procesom učenia. Je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe, zakladateľ a riaditeľ programu, ktorý je najväčším letným programom pre študentov medicíny na svete. Založil Kancelář Ombudsmana pro zdraví, ktorá v Česku poskytuje poradenstvo v oblasti zdravotníckeho práva. V školskom roku 2017/2018 bude lektorom Komenského inštitútu.


Chcete doktora Stránského zažiť naživo? Ak ste pedagogický pracovník, prihláste sa do nového ročníka Komenského inštitútu, kde bude jedným z lektorov. Viac informácií o prihlasovaní a programe nájdete na www.komenskehoinstitut.sk

komenskeho-institut





Kľúčové slová:

rozhovor, vzdelávanie

Ďalšie články od autora:

Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Po profesnej i osobnej stránke sa dlhodobo zaujíma a nadchýna pre oblasti spojené so vzdelávaním, sociálne segregovanými skupinami, psychoterapiou a zážitkovou pedagogikou. Od roku 2015 pôsobí ako junior trénerka v PDCS, v tom istom roku zároveň zakladala sociálny podnik s nepočujúcimi. Je absolventkou 2. ročníka Sokratovho inštitútu, organizovala jeho festival Showcrates a dnes vedie program Komenského inštitút. Má rada hory, hravosť, rána, vodu, prácu a odvážnych ľudí.

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.