Jednorazové plienky znamenajú veľa odpadu. Dá sa to robiť inak?

Jednorazové plienky sa v našej spoločnosti už tak udomácnili, že nám príde takmer nepredstaviteľné vychovávať dieťa inak. Pritom ešte naše matky jednorazové plienky takmer nepoznali. Prečítajte si, z čoho sa jednorazovky skladajú a aké sú k nim alternatívy. Že sa to dá aj bez nich dokazujú tri matky vo svojich príbehoch.

Najobjemnejšou zložkou odpadu domácnosti s malým dieťaťom tvoria použité jednorazové plienky. Za rok ich batoľatá vyprodukujú aj dvesto kíl.

Je všeobecne známe, že dopad jednorazových plienok na životné prostredie je negatívny. Na skládkach vytvárajú časované bomby. Hlavnou zložkou jednorazových plienok sú absorbenty vo forme tzv. mikroperál, teda špeciálneho gélu na báze polyakrylátu.

Gél funguje v plienke ako špongia, ktorá nasaje tekutinu. Gél, na rozdiel od špongie, v sebe však tekutinu uzatvorí a nie je možné ho vyžmýkať a znovu použiť. Z 10 až 20 gramovej jednorazovej plienky (podľa značky a veľkosti) sa tak po použití stáva mnohonásobne ťažšia a väčšia „plienočka“. Ako zo žartu poznamenala jedna moja kamarátka: „Plienka po použití dvojročného dieťaťa je taká ťažká, že by ňou bolo možné zabiť chlapa.“

Súčasťou plienok sú aj lepidlá, balzamy a vonné prímesi, ktoré na nejeden zadoček pôsobia iritujúco. Rodič hravo vyrieši problém začervenanej pokožky použitím krému určeného na tzv. plienkovú časť dieťaťa. V zložení si aj menej pozorný užívateľ isto všimne rad zložiek ako napríklad neslávne známe parabény či minerálne oleje.

Použité plienky sú síce prevažne z plastu, no kvôli znečisteniu ich nie je možné ako plast recyklovať. Skončia preto buď na skládke alebo v spaľovni.

Látkovky. FOTO - Autorka
Látkovky. FOTO – Autorka

Jednorazovky – jasná voľba?

Včera som vo výťahu stretla suseda s dvomi malými deťmi. Téma prišla na používané plienky. Pri otázke, či uvažovali aj nad látkovými, mi odpovedal protiotázkou. Vraj: „Kto by ich pral?“.

Zo zaujímavosti som položila rovnakú otázku na sociálnej sieti a osobne zopár známym. Odpovedalo mi 14 mamičiek a jeden otecko. Výsledok: 14 rodičov dohromady s 26 deťmi zvolilo „jednorazovky“ a len jedna mamička s dvoma deťmi látkové plienky na celý deň. Aj napriek tomu, že vieme, aké sú jednorazové plienky problematické z pohľadu ekológie, či už pri ich výrobe alebo zneškodňovaní po použití,  je pre nás ich voľba takmer automatická.

deti-typyplienok-1

Jednorazovky pritom stoja aj oveľa viac peňazí ako plienky, ktoré je možné použiť znova. Pri priemernej spotrebe okolo 6 plienok denne, zaplatia rodičia za nákup jednorazových plienok dohromady takmer tisíc eur, za celé plienkové obdobie jedného dieťaťa. Investícia do prateľných plienok je síce spočiatku vyššia, ako zakúpenie balíku jednorazoviek – orientačne od 150 do 400 eur, v dlhodobom horizonte sú však znovupoužiteľné plienky finančne výhodnejšie. A to aj po započítaní nákladov na pranie. Navyše, s každým ďalším dieťaťom, ktoré látkové plienky využije, sa ich návratnosť zvyšuje.

Pozrite si porovnani nákladov na látkové a jednorazové plienky. Po kliknutí graf zväčšíte:

graf-plienky-page-001

 

Čo na to stará mama?

Otázku detských plienok som konzultovala aj so svojou starou mamou, babkou Hermínou. Pri svojich štyroch deťoch používala samozrejme látkové plienky. Sama pochádza z 11-tich súrodencov a čo si spomína, namiesto plienok sa používali natrhané staré suknice. Vtedy nebola možnosť voľby druhu plienky, jediné čo vedeli matky ovplyvniť bola dĺžka používania plienok.

Pred tými 50 a viac rokmi nosilo dieťa plienky len do veku, kým sa naučilo samostatne chodiť. To znamená, že deti staré rok až rok a pol sa pýtali na nočník a boli úplne odplienkované.

HISTÓRIA JEDNORAZOVÝCH PLIENOK

Vývoj jednorazových plienok odštartovala v roku 1946 Marion Donovan. Otrávená z neustálych „nehôd“, ktoré jej dcéra balená do klasických látkových plienok mávala, zobrala sprchový záves, z ktorého jej ušila nohavičky na plienky. Tie zabránili pretekaniu, pričom boli dostatočne priedušné.

Po prvých experimentoch švédskej papierne s plienkami plnenými celulózou, ktorá však deti škriabala, prišiel v roku 1947 vynález škótskej matky Valrrie Hunter Gordon s názvom „Paddi“. Tieto plienky pozostávali z dvoch vrstiev – gumených nohavičiek a vložky z celulózy pokrytej vatou.

Reklama na Paddi. FOTO - commons.wikimedia.org
Reklama na Paddi. FOTO – commons.wikimedia.org

Na polyakrylátovú a gélovú výplň plienok sa prešlo v roku 1984. Žiadna z dosiaľ vyrobených jednorazových plienok sa ešte v prírode nerozložila. Odhadovaný čas rozkladu je 250 rokov.

Kedy odplienkovať?

Vhodný vek na odnaučenie od plienok je podľa publikácie Naše dieťa (MUDr. M. Klímová-Fügnerová) z roku 1971 do veku 12 mesiacov dieťaťa. Zaúčať dieťa na nočník sa má podľa uvedenej literatúry hneď, ako dieťa začne sedieť, teda vo veku 5-6 mesiacov. „Celý proces je predovšetkým o trpezlivosti rodičov,“ uvádza sa v knihe.

Podľa francúzskej psychologičky Anne Bacus, ktorá je autorkou viacerých kníh zameraných na detský vývoj, je prirodzené, že každé dieťa potrebuje rôzne dlhé obdobie na odplienkovanie. V publikácii Vaše dítě ve věku od 1 do 3 let z roku 2009 uvádza, že obdobie na odnaučenie od plienok je od 1,5 do 3 rokov a niekedy aj dlhšie.

Z uvedeného by sa takmer dalo vydedukovať, že jednorazové plienky sú až také pohodlné, že sa ich dieťa nechce vzdať. Ako dlho nosia dnešné deti látkové plienky? A naozaj servis okolo ich používania vyžaduje množstvo času?

Je totiž pravda, že na pranie látkových plienok sa zas spotrebuje voda, elektrina a prací prášok. No pri výrobe jednorazových plienok tiež. Ide teda o presun spotreby zdrojov z fabriky do domácnosti. Podstatný rozdiel je v množstve. Ak to človek s praním látkoviek nepreháňa a perie až, keď je práčka plná, suší plienky vonku a nie v sušičke a neperie ich na vyššej teplote ako 60 stupňov, dosiahne požadovanú úsporu na ekologickej aj ekonomickej úrovni.

Prebalený. FOTO - Archív Petra Ježeková
Prebalený. FOTO – Archív Petra Ježeková

Ďalším protiargumentom voči látkovým plienkam môže byť aj samotná produkcia bavlny, z ktorej bývajú zväčša vyrobené. Tá je extrémne náročná na vodu aj hnojivá. Dnes sú však už bežne dostupné aj menej ekologicky náročné materiály ako ľan či bambus. Bambusové plienky pritom majú aj najväčšiu savosť.

Prečítajte si skúsenosti z praxe mamičiek, ktoré sa nedali odradiť predsudkami a svoje deti zabaľovali do látkových plienok, či dokonca ich vychovali úplne bez nich.

Látkové a hneď dvojmo

„Riešila som všeličo – s bruchom ako teplovzdušný balón som vyupratovala, kam som dočiahla, pripravila si oblečenie, postieľky sme zmontovali, aj zavinovačky som od svokry vzorne prevzala. A aj plienky do zásoby si nakúpila, bo kamarátky hovorili, že treba a potom všetko riešiť naraz bude veľká záťaž,“ píše mama dvojičiek Mary Stracenská.

To posledné som však veľmi umiernene. Lebo o plienkových riešeniach som mala iné predstavy, ako väčšina mojich priateliek. Vysnila som si obraz krásnej matky v slnečnom dni, ako vešia snehobiele kúsky a potom ich voňavé dáva dolu, ako do nich dieťa zamotáva a pri tom sa na seba krásne usmievajú. Vedela som, že budem skôr obrovská ako krásna a možno to nebude žiadna idyla, ale aj tak som bola presvedčená, že ideme do látkových, nie jednorazových. A tak som nakúpila zo štyridsať takýchto a len pre istotu pár balíčkov jednorazoviek.

Žehlenie ako relax

Dvojčatá sa narodili maličké, dve a pol kila každé. V pôrodnici zavelili – potrebujú jednorazovky. Mala som pár so sebou, ale nestačili. Bola to teda jedna z prvých úloh pre novopečeného otca. Ten výraz „newborn“ nikdy predtým nepočul a tak som trojdňovým bábätkám zapínala plienky pod pazuchami. Nevadí, vravela som si, je to len na chvíľu. Doma sme jednorazové plienky odložili a siahli po krásnych bielych mäkkých látkových.

Najprv očistiť a natrieť zadoček. Potom aspoň čiastočne nepremokavý štvorček. A naň dve plienky jedným smerom a tretiu naprieč. Pripevniť a je to. Naučili sme sa to hneď, obaja. Po dvoch hodinách prebaliť a po ďalších dvoch zas. Myslela som si, aká som zásobená. Hm. Takýmto tempom sa 40 plienok minie za deň. Dokúpiť ďalšie ale nebol problém, nebol o ne zas až taký veľký záujem.

Prvé dva materské mesiace som strávila u svojich rodičov. Vytvorili sme doma vedro plné vody s práškom len na plienky. Prali sme denne. A keďže bolo leto, dočkala som sa svojho obrazu mladej matky pod sušiakom na záhrade. Do hodiny som mohla zbierať to, čo som vyvesila. Žehlenie bolo za odmenu, v jednej zo vzácnych chvíľ, keď deti zaspali. Brala som to ako čas pre samú seba, relax, pohodu. Na dobrom veľkom stole mi krásne pohodlne rovné kusy látky mäkli pod rukami.

Bez zaparenín

Po týždni sme vymäkli a na noc prešli na jednorazové. Najmä kvôli pohodliu a plaču, ktorým som nechcela budiť celý dom. Cez deň sme však ďalej vytrvalo viazali dve priamo a tretiu priečne. Dva mesiace u našich a potom aj doma, kde sme boli na dve deti len dvaja. Alebo len jeden.

Prišlo mi, že prebaľujeme každú chvíľu. Ľudia mi hovorili: To čo ušetríš na plienkach, minieš na práškoch. Je to hlúposť, pre deti je to nepohodlnejšie. Zbytočná robota. Alebo si kúpte rovno špeciálne plienkové pracie gaťky. Veľa podobných námietok  a odporúčaní som počúvala. A jedným uchom som ich nechala vojsť dnu, aby druhým vyleteli von. Prečo to robíš, pýtali sa ma. Prečo nie, odpovedala som.

Prebaľovanie nás neobťažovalo. Deti neboli zaparené, zdalo sa, že im je v plienkach spokojne. Tak prečo si nevybrať riešenie, ktoré nevyprodukuje desiatky kíl odpadu týždenne?

Nerozoberala som materiály, z ktorých jednorazovky sú, ale už aj na laický pohľad majú ďaleko od ľahkej recyklácie.

Pomôcť svetu

Takto sme s látkovými plienkami strávili pol roka. Až so zimou a vrstvami oblečenia a balení na von sme prešli na nepremokavé jednorazovky. Zrazu nebolo treba prať a žehliť,  ale zato oveľa častejšie vynášať kôš. Látkové plienky som posunula inej mamke. A namiesto na mokro som začala striehnuť na akcie v obchodoch…

Stále mám v skrini nostalgicky odloženú jednu tašku našich starých bavlnených plienočiek. Je ľahké siahať po instantných riešeniach. Rozumiem všetkým, ktorí to urobia. Ale ak by som sa rozhodovala zas, vybrala by som si to rovnako. A možno by som to chcela vydržať dlhšie. Deťom ani nám by to neublížilo. A pomohlo by to, aspoň trochu, svetu.“

 

Radšej prať, ako vynášať tony smetí

„S látkovkami som sa stretávala od detstva – keďže mám troch oveľa mladších súrodencov, tak som už ako 12- až 16-ročná pubertiačka prebaľovala. Pamätám sa, že ako jediné vrchné nohavičky vtedy boli známe „poštolky“ a všetko čo mohlo, tielko z bokov do dupačiek 😀 Keď som ako 30-ročná porodila svojho syna, ako ekoporadkyňa som ani neuvažovala nad tým, že by som používala jednorazové plienky,“ píše Petra Ježeková.

Dosť ma sklamalo, že v pôrodnici prateľné plienky používať nie je možné. „Kto by vám to tu pral?“ opýtala sa ma sestrička s úškrnom. Do pôrodnice som si teda viezla v Rakúsku kúpené jednorazové eko-plienky z kukuričného škrobu. Po použití tam síce neskončili v komposte, ale aspoň boli vyrobené bez použitia plastu a umelých absorpčných gélov.

S nohavičkami bez nehôd

V pôrodnici sme kvôli synovej žltačke strávili 7 dní, takže som sa používaním eko-jednorazoviek pekne rozmaznala. V pôrodnici totiž človek ten plný kôš vyhodených plienok nevidí a ani vynášať ho nemusí 😀

Po návrate domov som ale jednorazovky odložila a začala som používať nakúpené a darované látkové nohavičkové plienky. Oproti časom mojich bratov to bola úplná pohoda – vrchné nohavičky sedia a zakrývajú celú plienku, takže k pretekaniu dochádza veľmi výnimočne. Na prateľných plienkach sme potom vydržali až do konca – kým syn nešiel do škôlky, s jednou výnimkou počas letnej dovolenky v Grécku, kde nebolo plienky ako oprať a tak sme mali 10 dní jednorazové.

Okrem toho, ja som syna v noci neprebaľovala – spal pekne celú noc a tak som ho nechávala mokrého a prebaľovala som ho až ráno. Syn v noci iba cikal, takže to bolo OK. Po viac ako roku sa mu ale z tohto mokrého spacieho režimu na bruchu urobila zaparenina, ktorá sa nechcela vyliečiť. V čase liečenia som mu teda na noc dávala jednorazovky. Treba ale povedať, že ho to asi dosť bolelo/štípalo, lebo odvtedy sa prestal v noci pocikávať a už nikdy sme nočné močenie riešiť nemuseli 😀

Syn na prekvapenie nosil plienky až do troch rokov – oproti skúsenostiam iných mamičiek, kedy deti s prateľnými plienkami kvôli mokru v gatiach začnú chodiť na nočník skôr. Synovi asi mokro nevadilo. Chodiť na nočník som ho donútila až tesne pred nástupom do škôlky 😀

Petra v akcii :) FOTO - Archív PJ
Petra v akcii 🙂 FOTO – Archív PJ

Pranie verzus smeti

Čo sa týka prania a sušenia, nebol to žiaden problém. Pračku máme bežnú a sušila som na balkóne alebo sušiaku a v zime na rebríkovom radiátore v kúpeľni. Plienky som prala s našou bežnou bielizňou na 40 °C a nikdy som ich nevyvárala. Keď som mala pocit, že by sa to patrilo, tak som ich vyprala na 60 °C, ale skôr kvôli tlaku babičiek ako kvôli tomu, že to bolo potrebné.

Prať a sušiť sa mi určite zdalo menej namáhavé ako chodiť nakupovať jednorazovky, vláčiť ich domov a potom vynášať stále plný kôš. Nech žije textil – prateľné plienky okrem toho v pohode vydržia pre dve deti, takže sa aj cenovo oveľa viac oplatia.

A hoci som ešte ako tehotná plánovala používať bezplienkovú metódu, tak tej som sa vzdala, akonáhle som zistila, že treba vstávať aj v noci – ja som nevstávala vôbec – spali sme so synom a partnerom v jednej veľkej posteli a kojila som pospiačky a prebaľovala až ráno 🙂

 

Bez plienok

Starať sa o bábätko je možné dokonca aj úplne bez plienok. Stále známejšia je bezplienková komunikačná metóda, kedy sa matky naučia rozpoznávať signály svojho dieťaťa, ktorými naznačuje svoje potreby a naučia ho vykonávať ich do nočníka či toalety. Táto metóda si vyžaduje veľkú trpezlivosť a blízky kontakt s dieťaťom, nie je to však nemožné. Zuzana Labašová na nej vychovala obe svoje deti. Prečítajte si viac o jej skúsenostiach:

„A to načo robíš?“

„Čo si tým chceš dokázať?“

„To sa ti chce?“

„ Veď to je úplná blbosť. To nemôže fungovať.“

Tieto a mnohé iné poznámky som si vypočula, keď som s bezplienkovou metódou začínala pri svojej prvej dcérke v roku 2004. Naštudovala som si zopár stránok na internete a v 3. týždni po pôrode sme začali. Moja prvá dcérka bola 2,5 kilový drobec, ktorého som sa zo začiatku bála čo i len chytiť na ruky, preto ten neskorý štart. Tieto prvé tri týždne ma však uistili, že bezplienkovanie je pre nás.

Najpohodlnejšia cesta

Začínali sme jednorazovkami, ale ten neustále plný kôš, plienky plné gélu a plastu a vláčenie plienok z obchodu ma veľmi rýchlo znechutili. Prešla som na bavlnené štvorcovky, každodenné pranie a skladanie však tiež neboli úplne podľa mojich predstáv. Kontakt s mojou dcérkou a komunikácia ohľadne jej potrieb mi prišla ako najlogickejší postup.  Bezplienkovali sme s bavlnenou štvorcovou plienkou ako poistkou vo dne v noci až do 2 rokov, kedy sme prešli výlučne na nočník.

Pri synovi som už bola sebavedomá matka bezplienkáčka, takže už v pôrodnici kakal smolku do umývadla. Odvtedy sme niekedy viac, niekedy menej úspešne komunikovali a bezplienkovali až do 2 rokov, kedy sme odložili poslednú plienku- cez deň aj v noci.

Naučiť sa rozumieť

Pri bezplienkovej metóde si treba uvedomiť, že nejde o nácvik, tréning či dril. Ide o bezplienkovú komunikačnú metódu, teda o dialóg medzi bábätkom a dospelým. Dospelý sa učí čítať signály dieťaťa, dieťa sa zas učí využívať príležitosti, ktoré mu dospelý ponúka. Tak ako v každej medziľudskej komunikácii, aj tu dochádza k nedorozumeniam, nepochopeniu, vyvíjajúce sa dieťa často mení signály a v obdobiach veľkých vývinových skokov komunikovať prestáva.

Výhodou však je, že sa svojmu dieťaťu učíte rozumieť. Bezplienkovanie vám umožní naladiť sa jeden na druhého, zredukovať momenty frustrácie a dieťa sa učí poznávať a byť si vedomé svojho tela a jeho procesov. Prechod na nočník je plynulým a logickým vyústením celého procesu.

Bezplienkovanie nie je pre tých, ktorí hľadajú rýchlu a jednoduchú fintu, ako sa vyhnúť otrave s plienkami. Tak ako každá komunikácia a učenie sa nového jazyka, ide o časovo intenzívny proces, ktorý vyžaduje prítomnosť a vnímavosť. Odmenou vám však bude nielen menej práce s plienkami, ušetrené peniaze či menej odpadu na skládke. Odmenou bude najmä kontakt, komunikácia a porozumenie, ktoré s touto metódou prichádzajú. Ten pocit, keď rozumiete aj nepatrným signálom vášho dieťaťa, ktoré iní ani nezachytia. A to je investícia, ktorú zúročíte počas mnohých nasledujúcich rokov života s vaším dieťaťom.

A preto vedomie, že komunikujem a rozumiem svojim deťom, že sú v pohodlí, že si budujú uvedomenie a kontrolu svojho tela, mi naozaj stojí za tú námahu. A chcem tým dokázať jedine to, že pohodlie a hygiena mojich detí nemusí byť na úkor prírody.

Kľúčové slová:

deti, ekoporadňa

Ďalšie články od autora:

Milovníčka prírody a bojovníčka za bezodpadovú spoločnosť. Už počas štúdia environmentalistiky na Prírodovedeckej fakulte UK pracovala v oblasti odpadového hospodárstva. Na tému odpadov v obci zacielila aj svoju rigoróznu prácu. Časť pracovnej kariéry venovala environmentálnemu vzdelávaniu detí. Ôsmy rok pracuje pre organizáciu zodpovednosti výrobcov NATUR-PACK (do roku 2015 tzv. oprávnenú organizáciu).

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne je na materskej dovolenke so synom Yorim. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.

Vyštudovala environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK a „Environmental Policy“ program na AINOVA v Svätom Juri. V CEEV Živica pôsobí na rôznych pozíciách od roku 2002. Absolvovala stáž v partnerskej ekoporadni v rakúskej organizácii „die umweltberatung“. Je certifikovaná „eko-upratovačka“  a mestská včelárka. Momentálne je zodpovedná za Ekoporadňu Živica a mestské včely.