Sex, počítače a iné tabu témy

Svet je pekné miesto, ale obsahuje veľa vecí vyslovene nevhodných pre deti. Sex, drogy, smrť, viera, nadávky a áno, aj počítače. A ako naschvál sa deti často zaujímajú práve o ne. Čo im povedať, čo si vymyslieť, ako sa pri tom tváriť? Ako ich odbiť? Píše učiteľ z lesného klubu Tramtária.

„Učiteľ má v škôlke nezastupiteľnú funkciu vo výchovnom procese, v ktorom nezastupuje rodiča ani dieťa ale skôr realitu.“

Z koncepcie lesného klubu Tramtária

Takže to mám dosť jednoduché: deťom hovorím pravdu. A nielen to. Zároveň sa pri tom netvárim smrteľne vážne. A nielen to. Sám otváram tieto témy, verejne a na spoločnom kruhu: „Vy fakt neviete, aký je rozdiel medzi chlapcom a dievčaťom?“

Predsa len, tieto témy nie sú tabuizované len tak, pre nič za nič, sú to dôležité veci v živote, ku ktorým však veľa ľudí nevie zaujať jasný postoj. A preto je dôležité sa o nich rozprávať, očistiť ich od bludov a predsudkov, (ktoré často majú nie len deti ale aj adolescenti bez zdravých informácií od dospelých) a nevnášať do nich atmosféru hriechu, špinavosti, strachu či naopak lákanie zakázaného ovocia.

Bežná situácia. Sme s deťmi na prechádzke, Karol (vymyslené meno, jednak tabu je tabu, a jednak som zabudol, kto to bol) nájde dlhý patik, hrá sa s ním, dostane nápad, dá si ho medzi nohy a začne sa smiať: „Hehe, pozrite aký mám veľký pipík!“

Čo teraz? Viem si predstaviť, že by sa niekto mohol zhroziť, zakričať „Fuj, Karol, dáš to preč? To sa nepatrí!“, prísny tatko by mu mohol patik vytrhnúť a švacnúť ho ním po zadku, niekto by sa mohol tváriť, že nič nevidí a nepočuje alebo zachrániť ostatné deti, rýchlo ukázať na druhú stranu „Pozrite sa deti, aká krásna továreň!“ Ja som sa zasmial a potom normálnym hlasom povedal „Ale to by nebolo dobré Karol, to by si si po pipíku stúpal.“ Karol aj chalani okolo neho sa na chvíľku zamysleli, potom uznanlivo prikývli a šli ďalej. Žiadne napätie, strašenie, klamstvá, tajomstvá, len prostá realita.

Tieto témy nie sú tabuizované len tak, pre nič za nič, sú to dôležité veci v živote, ku ktorým však veľa ľudí nevie zaujať jasný postoj. A preto je dôležité sa o nich rozprávať, očistiť ich od bludov a predsudkov a nevnášať do nich atmosféru hriechu, špinavosti, strachu či naopak lákanie zakázaného ovocia.

A keď Maťovi zomrel škrečok a pýtal sa ma, čo sa stane, keď niekto zomrie, povedal som: „Neviem Maťo. To nikto nevie. Ale veľa ľudí si niečo myslí. Čo si myslíš ty?“ Rozprávame sa o smrti, o duchovne, viere a Ježišovi, ktorý deti často z kríža zaujme „Nie, Ježibaba nebola Ježišova žena.“ Bez stresu, predsudkov a dogiem, zvedavo a tvorivo.

Ako na nadávky?

No dobre, ale teraz to príde. Doteraz sa mi písalo, teraz prídu šupy. Ani neviem ako začať. Za dva roky fungovania nášho klubu sme odpozorovali, že, aj keď sa to veľa ľuďom nechce veriť, detské hlasivky sú schopné vysloviť škaredé slovo. Áno, ideme na nadávky.

Čo keď do škôlky príde nadávka? Ako sprvu nenápadný vírus sa pomaly šíri medzi deťmi, a učitelia držia, tvária sa, že to bolo iné slovo, myslia si že to majú pod kontrolou, až kým malá Zuzka nepošle staršieho nadšeného pána, čo sa prišiel pozrieť na škôlku, do prdele. No dobre, toto som si vymyslel, ale chcem tým jednak povedať, že deti majú o dosť nižšie zábrany ako my, a jednak som výrazom „do prdele“ uviedol, že keď už sa rozpráva o nadávkach, tak je vhodné sa ich nebáť a vysloviť ich. Nie ako emočný výbuch, ani ako urážku, ale aby nadávajúce dieťa nemalo pocit, že toto slovo sa všetci dospelí boja vysloviť a len ono to dokáže.

Opäť netreba stigmatizovať, nadávka sama o sebe nie je zlá, zlý môže byť len kontext jej použitia. Použil si nadávku nejako tvorivo a všetci okolo teba sa smejú? Použil si nadávku a niekoho si tým naštval alebo šokoval? Vieš nadávanie ovládať a prispôsobiť okoliu? Chlapcovi, ktorý veľa nadával, som na rannom spoločnom kruhu prikázal, nech sa vynadáva, že teraz môže. Nadal asi šesť krát za sebou. Povedal som, nech pokračuje. Nadal ešte tri razy. Chcel som nech ešte nadáva a on, že už nechce, že stačilo. Celý zvyšok dňa nenadal.

Netreba stigmatizovať, nadávka sama o sebe nie je zlá, zlý môže byť len kontext jej použitia.

Počítače, áno či nie?

Určite ste si všimli, že pritvrdzujem. Na záver som si nechal najdrsnejšiu záležitosť. Ak sa to dosiaľ pre silné žalúdky dalo ako tak stráviť, teraz to už bude primoc pre každého. Po sexe, smrti a nadávkach prichádzajú počítače! Poviem to rovno: V našom lesnom klube používame počítače. Aj tablety. Aj tlačiareň. Aj internet. Dokonca ich používame pri tvorbe projektov…

Jeden dôvod je veľmi prostý, druhý zložitejší. Ten prostý je, že počítače samy o sebe nie sú zlé, ide len o kontext a použitie. Mnoho veci uľahčujú, zrýchľujú. Ten zložitejší dôvod je, že nás, ako prvú generáciu, ktorá s nimi prišla do styku, nikto neučil, ako s nimi zaobchádzať, a preto ich veľa z nás používať nevie (vrátane mňa). Počítače nás často sťahujú do svojho sveta, berú nám čas a energiu. Preto chceme pred nimi „chrániť“ deti, ale ja si myslím, že lepšia cesta, ako ich pred deťmi skrývať, je naučiť deti s nimi rozumne pracovať.

Hugo mal projekt o morských zvieratách a chceli sme si pozrieť ako lietajú letúniky (ryby, ktoré po výskoku z vody dokážu nejaký čas letieť). Buď sme mohli cestovať do Karibiku, aby sme si ich pozreli, alebo mohli ísť do kníhkupectva, kúpiť si knihu o letúnikoch a z obrázkov sa snažiť si predstaviť, ako asi lietajú. No my sme si našli video na internete. Bolo to od nás nevhodné?

Počítače nás často sťahujú do svojho sveta, berú nám čas a energiu. Preto chceme pred nimi „chrániť“ deti, ale ja si myslím, že lepšia cesta, ako ich pred deťmi skrývať, je naučiť deti s nimi rozumne pracovať.

Keď video skončilo, ukázal sa obrázok veľkého žraloka – ponuka na ďalšie video. A Hugo s ostatnými: „Pusti toho žraloka!“ Vtedy som zavrel počítač a povedal, že robíme projekt a chceli sme si pozrieť ako lieta letúnik, nebudeme si teraz pozerať videá, ale pokračujeme v práci. Na hru počítače nepotrebujeme, vieme sa lepšie zahrať bez nich, ale ako zdroj informácií sú často najlepšie. Veď sú aj takí ľudia, čo ich používajú napríklad na čítanie blogov…


Text pôvodne vyšiel na blogu Lesného klubu Tramtária: http://lesnyklubtramtaria.blogspot.sk/

Kľúčové slová:

deti, lesné škôlky

Ďalšie články od autora:

Učiteľ v lesnom klube Tramtária zo Žiliny.