Aj les môže byť materskou školou

Materská škola, v ktorej deti trávia väčšinu dňa v prírode. Hrajú sa v opadanom lístí, zručne šplhajú po stromoch, čľapkajú sa v kalužiach, separujú odpad, kompostujú, majú vlastnú záhradku. Utópia? Nie, lesná materská škola!

Lesné materské školy sú vzdelávacie inštitúcie, ktoré predstavujú alternatívu ku klasickému predškolskému vzdelávaniu. Ich spoločným znakom je to, že väčšina denného programu prebieha vo vonkajších priestoroch, najčastejšie priamo v lese. Zázemie slúži iba na príležitostný pobyt, napríklad pri jedle, odpočinku, či nepriaznivých poveternostných podmienkach, na uschovávanie pomôcok a  náhradného oblečenia.

Deti z Tramtárie

Boli sme sa pozrieť, ako vyzerá deň v lesnom klube Tramtária v Žiline. Ten navštevuje do 12 detí od 3 rokov po predškolský vek, ktoré sú sprevádzané dvoma pedagógmi. Cieľom tohto lesného klubu je vytvoriť rešpektujúce prostredie v prírode, kde by sa deti mohli slobodne rozvíjať. Les je miestom, kde môžu deti skúmať svoje možnosti a limity, kde majú priestor pre sebapoznanie, nadväzovanie zdravých vzťahov s kamarátmi, učiteľmi a s okolím.

tramtaria-lesna-skolka
Šplhanie nerobí problém. FOTO – Autorka

 Keď deti namiesto učiteľa vedie príroda

Veľká časť dňa v Tramtárii je venovaná voľnej hre detí, pri ktorej učitelia pôsobia len ako pozorovatelia alebo spoluhráči. S deťmi robia čo najmenej klasických aktivít a hier, čím podporujú ich tvorivosť a fantáziu. Nepotrebujú počítačové hry, televíziu ani drahé hračky. Pedagógovia sa snažia, aby všetko ich plánované pôsobenie na deti bolo vedomé, pretože sa chcú vyhnúť mrhaniu časom a energiou detí na nepodstatné a zbytočné veci. V Tramtárii deti prídu do reálneho prostredia, v ktorom si často musia vymyslieť, čo idú robiť, musia brať ohľad na ostatné deti, riešiť konflikty a dávať pozor, aby sa nestratili v lese.

Súčasťou každého dňa je oddych, pri ktorom v Tramtárii používajú rôzne relaxačné techniky (hudbu, imagináciu, dýchanie, rozprávky). S deťmi sú individuálne riešené ich vlastné projekty na témy, ktoré ich zaujímajú alebo trápia. Deti sa pri ňom učia pracovať, cvičia svoje vôľové vlastnosti a zažívajú pocit zaslúženého úspechu po prezentácii pred ostatnými.

V Tramtárii sa snažia o vytvorenie komunity skladajúcej sa z detí, učiteľov a rodičov. Všetky 3 skupiny pomáhajú s chodom klubu. Deti si po obede umyjú riad, niektoré pomáhajú s prípravou obedu alebo olovrantu či s upratovaním. Rodičia sa môžu pripojiť ku skupine v ktorýkoľvek deň, pomáhajú pri zveľaďovaní zázemia, pečú torty na oslavy alebo vedú poobedné krúžky.

Stretneme sa v Tramtárii

Ráno 14. novembra 2016 bolo sychravé a chladné. Po vystúpení z trolejbusu som mala zmiešané pocity z toho, ako celý deň dopadne. V ten deň som totiž mala ísť na výzvedy do lesného klubu Tramtária v Žiline. Podľa inštrukcií, satelitnej mapy a navigačných bodov, ktorými boli hvezdáreň na kopčeku a partizánsky cintorín oproti, som sa dostala presne o 8:30 na miesto, kde sa mal nachádzať spomínaný lesný klub. Trochu ma zmiatlo, že tu stál len mobilný domček s rozostavanou terasou a neosadenou šmykľavkou. Prichádzajúce deti mi však potvrdili, že som trafila.

Privítala ma zakladateľka klubu Lenka spolu s jej psou kamarátkou Elou, ktorá vraj nebola vo svojej koži, lebo jej najlepší kamarát – učiteľ Dano – mal týždeň voľna. Všetci sme teda dostali za úlohu Elu trochu rozveseliť. Usadila som sa na jednu z postelí a hriala sa v príjemnom teple útulného mobilného domčeka. Do 9:00 sa zázemie postupne naplnilo deťmi a deň sa mohol začať.

zazemie-lesneho-klubu
Zázemie lesného klubu Tramtária. FOTO – Autorka

Ranné rituály

Najlepšie je odštartovať deň poriadnou rozcvičkou na rozhýbanie. Deti si tentokrát vyskúšali svoje sily a cvičili s ozajstnými činkami, čo malo u nich veľký úspech. Potom nasledoval tak, ako každé ráno „kruh“. Decká si posadali okolo stola a rozprávali sa o tom, čo majú nové, ako pokročili na svojich projektoch a predstavili si tému, ktorou sa budú celý týždeň zaoberať.

To, že sa deti v lesnom klube učia praktické veci, dokazuje aj výber témy. Cieľom týždňa bolo naučiť sa, ako zavesiť bundu na vešiak tak, aby nezavadzala ostatným, či ako uložiť topánky tak, aby sa vedľa nich zmestili ešte ďalšie. Hlavným zámerom však bolo pokúsiť sa obliecť sám, bez pomoci učiteľky. Na záver „kruhu“ som deťom vysvetlila, prečo som prišla. Decká ma privítali a predstavili sa mi. Najskôr som mala trochu zmätok z mien troch dievčat a štyroch chlapcov, ale v priebehu dňa sme sa skamarátili.

Po „kruhu“ sa deti občerstvili a nedočkavo sa vrhli na týždennú úlohu, teda obliekanie bez pomoci. Keďže to niektoré z nich skúšali prvýkrát, pomoc učiteliek bola napokon potrebná. Nedočkavci, ktorí boli oblečení prví, počkali ostatných vonku a spolu sa vybrali hrabať lístie do plastových vriec. Lístie použili na zakrytie rozbahnenej cestičky k ich zázemiu. Lenka mi vysvetlila, že v novom zázemí sídlia krátko a ešte sa nestihli celkom zabývať. Nedávno s pomocou rodičov do ich mobilného domčeka zaviedli elektrinu, vodu a teraz pracujú na zastrešení terasy. V budúcnosti by sa radi pustili do zateplenia podlahy a osadenia šmykľavky.

Deti netreba učiť, ako sa hrať

Keď deti lístie omrzelo, rozpŕchli sa po lesíku. Decká mi ukázali, ako sa šplhať po stromoch a poučili ma, že je potrebné aby sa navzájom istili, aby si nikto neublížil. Pomaly sme sa presunuli k úžľabine, kde deti objavili trčiace korene stromov, po ktorých sa vraj dalo skvele liezť. Tento zážitok som si nechala ujsť a zostala som v úlohe pozorovateľky. Deti mi predviedli, že aj obyčajný konár, spadnutý na zemi, môže byť vlak s reštauračným vozňom, v ktorom podávajú teplý čaj.

pohodlie-tramtarie-gardianova
Pohodlie Tramtárie. FOTO – Autorka

Buď šťastné alebo čisté

Našou ďalšou zastávkou bola obrovská mláka. Keďže povinnou výbavou deciek z Tramtárie sú gumáky a gumené nohavice, voda im nerobila problém. Niektorí sa počľapkali, iní sa ponáhľali k vytúženým cyklistickým skokom. Bolo síce blato, ale to nebolo prekážkou. Deti sa nebáli ušpiniť a veselo lozili po kopcoch navezenej hliny.

Bolo vidieť, že sú na pobyt vonku zvyknuté, a že si to patrične užívajú. Vôbec sa nesťažovali, že im je zima, alebo že si zamazali obľúbenú bundu. Čas obeda sa neúprosne blížil a hladné brušká sa začali ozývať. Pani učiteľka Marika zavelila na odchod a deti ju každé podľa svojho tempa nasledovali. Počkali sme sa pri ceste a spolu sa pobrali k zázemiu. Na terase si každý umyl ruky a s pomocou si vyzliekol zablatené oblečenie a vyzul topánky.

Aj oddýchnuť si treba

Po výdatnom obede a vyčerpávajúcom dopoludní sa decká venovali voľným odpočinkovým aktivitám. Mohli si ísť zdriemnuť, hrať sa, kresliť si alebo počúvať rozprávku v podaní Mariky. Po niektoré deti prišli rodičia hneď po obede, väčšina ale ostala aj na popoludnie.

Deň v lesnom klube sa teda pomaly končil. Aj ja som sa rozlúčila a poďakovala za nevšedný zážitok a hlavne za novú skúsenosť s takouto netradičnou formou škôlky.

„Nepoznám žiadne negatíva lesných klubov. Treba viac prať, to je asi jediné.“

Lenka Hrúzová je absolventkou Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej Univerzity vo Zvolene a už počas štúdia bola veľmi aktívna. Zaoberala sa aktivitami súvisiacim s deťmi, neskôr sa environmentálnej výchove venovala v rámci aktivít občianskeho združenia PRALES, ktoré spolu s kamarátmi založila v roku 2009. V súčasnosti je koordinátorkou lesného klubu Tramtária v Žiline.

Kedy si prvýkrát začala uvažovať nad myšlienkou založenia lesného klubu? Čo ťa inšpirovalo?

Keď mal môj syn pol roka, prišla som prvýkrát do bližšieho kontaktu so štátnymi materskými školami. Často som chodila vyzdvihnúť neter a vravela som si, že takú škôlku pre svoje dieťa nechcem. V tom čase sa ku mne cez internet dostalo, že existujú lesné kluby. Vravela som si, že to je presne ono. Keďže mal syn vtedy pol roka, rozhodla som sa, že kým bude mať tri, v Žiline musí byť lesný klub. Prešvihla som to asi o pol roka, pretože mal tri a pol roka, keď sme začali. Dôležité bolo, že sa našiel iniciátor (pozdravujem Janku Butekovú:) a potom ďalší ľudia, ktorí sa pustili do zakladania klubu pre naše deti a ostatných záujemcov. Založili sme občianske združenie a postupne, krok za krokom, sme pracovali na tom, aby sa naše predstavy stali skutočnosťou.

Čo ti vadilo na štátnych škôlkach?

Na môj vkus trávili deti málo času vonku. Vadila mi strava aj celkový prístup. V štátnej škôlke je veľké množstvo detí a učitelia nemajú šancu sa im individuálne venovať. Je toho viac a bolo by to na dlhé rozprávanie.

Čo je potrebné, keď začínaš s lesným klubom?

Možností je určite veľa. Neviem o dvoch rovnakých lesných kluboch na Slovensku, pretože nefungujú podľa žiadnej šablóny. Je to hlavne o predstavách rodičov a samotných zakladateľov. Je dôležité mať pracovný tím, zázemie a záujemcov.

Čo bolo na začiatku pri realizácii projektu najťažšie?

Teraz s odstupom času si hovorím, že na začiatku to bolo veľmi ľahké. Mali sme prenajaté super priestory a pomerne veľký záujem verejnosti. Začínali sme iba dva dni v týždni, bola to taká skúška pre nás aj pre rodičov, pretože aj pre nich to bola prvá skúsenosť s lesným klubom. Brány Tramtárie sme otvorili v apríli, čo bolo celkom príjemné lebo už prichádzala jar a vonku bolo fajn. Ťažké bolo asi len to, že sme nevedeli do čoho ideme, veľa vecí bolo pre nás nových. Nastali aj nejaké zmeny v pracovnom tíme. Vtedy ma trochu prekvapilo (pozitívne), ako hravo sme všetko zvládli (smiech).

Je v súčasnej dobe záujem o takéto druhy predškolských zariadení?

Veľa ľudí má záujem. Dokonca viac, ako ich tu máme, ale brzdou sú financie. Mnohí by pre svoje dieťa takúto škôlku chceli, ale je to forma predškolského vzdelávania, ktorá vôbec nie je podporovaná štátom, takže je to všetko iba na rodičoch. Tým pádom si každý musí zvážiť, či to jeho rozpočet unesie alebo nie. Trochu skresľujúce môže byť aj to, že niektorí rodičia si nás predstavujú ako klasickú materskú školu prenesenú viac von, ale nie je to úplne tak. Myslím, že celkový prístup je u nás iný ako v klasickej škôlke. Ľudia sa ku nám často prídu pozrieť, ale nie je pre každého znesiteľné, že dieťa je každý deň zablatené a limity sú nastavené inak ako v bežných škôlkach. Pre mnohých je naše zázemie len plechová búda, takže sa zľaknú.

Uvažuješ v budúcnosti o rozšírení počtu detí v lesnom klube?

Zatiaľ nie. Máme nastavený limit na 12 detí, teda taký sme mali v našom predchádzajúcom zázemí. Uvidíme, koľko znesie naše súčasné zázemie. Doteraz tu bolo najviac 10 detí plus učitelia.

Aké typy rodičov sa rozhodnú prihlásiť svoje dieťa do lesného klubu?

Je to veľmi individuálne. Mnohí z nich majú radi prírodu a chcú aby v nej ich deti trávili veľa času. Ale nie je to jediný dôvod. Mnoho rodičov v súčasnosti požaduje pre svoje deti individuálny prístup. A to je možné práve v malých skupinkách, ako je tá naša. Lesné kluby sú dobrou alternatívou aj v prípade, ak sú deti veľmi „živé“, lebo trávime veľa času vonku a deti sa môžu voľne hýbať.

V čom sa lesné kluby najviac odlišujú od klasických štátnych materských škôl?

Na Slovensku sú lesné kluby veľmi rôznorodé, lebo neexistuje šablóna, podľa ktorej by sa riadili a tým pádom ani to, ako vyzerajú a fungujú nie je jednotné. Existujú lesné kluby, ktoré majú zázemie v bývalej škôlke, čiže tam to môže fungovať veľmi podobne, hlavne čo sa týka vybavenia. Záleží aj na smerovaní učiteľov. Veľa klubov je zameraných na Montessori pedagogiku, na Waldorfskú pedagogiku. Existuje veľa odlišností a každý klub je iný. Jedinou spoločnou črtou je trávenie času vonku.

Aké sú pozitíva a negatíva lesného klubu?

Nepoznám žiadne negatíva (smiech). Treba viac prať, to je asi jediné. Pozitívne je, že deti trávia veľa času vonku a môžu sa slobodne hýbať, majú veľa času na voľnú hru, nemajú čas stále štruktúrovaný. Nechávame to na nich, nech si to sami zorganizujú a sami sa musia dohodnúť, keď je nejaký problém. Keďže je klub náš, my sami sa môžeme s rodičmi dohodnúť, ako bude fungovať. Ako bude vyzerať, kde bude, koľko sem bude chodiť detí, čo tu budeme a nebudeme robiť. Aj rodičia vidia do toho, čo dieťa robí, kde trávi čas. Moja skúsenosť so štátnymi škôlkami bola, že ak som sa pýtala na konkrétne veci, učitelia ma odbili s tým, že ma to nemusí zaujímať. Ale mňa ako rodiča práve to zaujíma, ako to tam funguje a čo sa tam robí. Teraz napríklad jedno dieťa spí a ostatné sa hrajú, pretože rodičia povedali, že nepotrebujú spať poobede, čo by bolo v máloktorej škôlke možné. Tam všetky deti spia a hotovo. Existujú aj takéto drobnosti, ktoré môžu veľa spraviť vo výslednom obraze.

Myslíš si, že deti z lesného klubu zvládnu nástup do školy, ale aj riešenie každodenných problémov lepšie ako deti z klasických materských škôl?

To zatiaľ osobne neviem posúdiť, pretože sme tu ešte nemali predškolákov, keďže fungujeme len od minulého septembra. Ale deti z iných lesných klubov na Slovensku nemajú problém s nástupom do školy. Myslím že to môže mať výhody, lebo deti tu majú čas sa vyblázniť a potom, keď bude treba, nebudú mať problém sa upokojiť a sústrediť. Ale, pravdupovediac, neviem, či to niekedy zistím. Chceli by sme založiť aj školu, takže neviem či uvidíme, ako sa budú naše deti zaraďovať do klasickej školy. A riešenie každodenných problémov? Verím, že na toto ich pripravujeme dostatočne. U nás sa totiž nehráme na skutočný život, u nás ho deti zažívajú každý deň :).

Po obede sa venujete rôznym krúžkom, napr. Montessori, Majstrovanie. Čo je ich náplňou?

Tieto krúžky majú na starosti rodičia. Fungujeme komuntine, čiže aj rodičia sa zapájajú do fungovania klubu. Krúžky nie sú pravidelné, ale keď rodičia majú čas, prídu. Aktivity nie sú pre deti povinné, ale väčšinou si ich vychutnajú všetky deti. Tiež sme si zaužívali, že občas chodíme na výlety v rámci Žiliny, ale aj do okolia. Peknou tradíciou sa stali aj návštevy doma, u škôlkarov.

Snažíte sa vo vašom klube nejakým spôsobom znižovať ekologickú záťaž?

Áno, snažíme. Máme kompostovisko a separujeme. Šetríme vodu. Nepotrebujeme plné skrine hračiek, pretože sa vieme hrať so všetkým, čo nám ponúkne okolitý priestor. Z môjho pohľadu je ale najpodstatnejšie, že deti trávia veľa času vonku a tým pádom si prirodzene vytvoria vzťah k prírode. Je to pre nich prirodzené prostredie. Nie je to miesto, kam chodia raz do mesiaca s rodičmi na výlet, ale je to pre nich každodenná súčasť života. Preto si myslím, že v budúcnosti budú mať záujem o to, aby príroda vyzerala aspoň tak ako teraz.

Kľúčové slová:

alternatíva, lesné škôlky

Ďalšie články od autora:

Študentka Fakulty ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene.