Kupujeme si darmi svedomie?

Petra Zemanová, klinická psychologička, terapeutka. Práca ju zaviala do Národného onkologického ústavu, spolupracovala s OZ Plamienok a Modrým anjelom. Venuje sa individuálnej psychoterapii. Hovorili sme spolu o tom, kto sú ľudia, ktorí darujú, čo nás k darom vedie a prečo je niekedy ťažšie prijať ako dať.

 Sú ľudia, ktorí hovoria, že keď niekomu niečo daruješ, tak je to len kupovanie svojho vlastného čistého svedomia. Keď toto počúvam, mám zlý pocit, lebo niekedy mám jednoducho chuť darovať. Buď peniaze, veci alebo čas. A potom si hovorím, či to naozaj tak nie je, že si tým, že sa podelíme, len kupujeme svoje dobré svedomie.

Asi to nebude len o tom. Aj keď s dobrým svedomím je život príjemnejší. Niekedy sa pýtam, prečo potrebujeme za niečím dobrým alebo altruistickým, hľadať niečo negatívne, prečo to relativizujeme.

Petra Zemanová. FOTO - bratislava-psycholog.sk
Petra Zemanová. FOTO – bratislava-psycholog.sk

Pre zaneprázdnených ľudí by bol asi najväčší dar čas, ale tí ľudia, ktorým ho daruješ, času majú väčšinou dosť, takže by sa im zišli skôr peniaze alebo nejaká konkrétna vec. Mňa zaujíma tá druhá strana. Prečo ľudia darujú chorým, detským domovom, krízovým centrám, bezdomovcom?

Môže to byť jednak fajn pocit, urobiť aspoň raz za rok niečo dobré. Hovorím si – som dobrý človek,  zaujímam sa o iných, a to môže súvisieť so svedomím. V tom behu dní  aspoň raz čosi urobím, trochu sa zaujímam. Úlohu zohráva aj konkrétny príbeh, téma. Keď si dokážem predstaviť potrebu, nedostatok, trápenie iných ľudí, mám jednak väčšiu chuť pomôcť, jednak si ľahšie urobím predstavu čím pomôcť, čo konkrétne darovať. Využívajú to organizácie pracujúce s onkologickými pacientmi a Dobrý anjel, Nota Bene… Cez ich príbehy si darcovia vedia predstaviť, aké ťažkosti a potreby majú. Časť dôvodov, prečo obdarúvajú, môže byť osobné presvedčenie, postoj, že chcú robiť svet lepším kvôli hocičomu. Možná je aj motivácia – robím svet lepším, starám sa oň, tak svet sa možno raz postará o mňa.

Môže za darovaním byť aj  pozeranie za roh, že len Pánboh vie, ako ja skončím, tak teraz si tú karmu vybudujem cez darovanie?

Možno áno.  Presvedčenie, že čo svetu dám, to sa mi vráti. Dôvodov na darovávanie bude zrejme veľa. A to materiálne darovanie je v niečom hrozne ľahké, detské domovy bývajú plné hračiek, pred Vianocami obzvlášť, až nevedia, čo s tým a sú zavalené. A nie je to úplne to, čo by potrebovali, ale je to najľahšie, čo im niekto môže dať, tak dáva.

A je nevyhnutné, ak chce niekto dostať, aby výzvu „priviazal“ na nejaký príbeh?

Príbehy sú napríklad v Nota Bene. Príbeh nás osloví, vyvolá pocity, predstavy, dokážeme sa vďaka nemu do situáciu druhého vcítiť, emočne jej rozumieť. A to zvyšuje motiváciu k akcii, k činu. Ak ma niečo zasiahlo, hoci sa ma to netýka, ale niečím ma to oslovuje, tak môžem mať viac chuť pretaviť to do akcie.

Nemôže to mať opačný efekt, že ľudia, ktorí sú zvyknutí dostávať, sa prestávajú snažiť?

Jasné, že to môže podporovať isté vzorce prijímania. Určite sú ľudia, ktorí žijú paraziticky. Lebo sa tak naučili. Otázka je, či by to vedeli meniť alebo nie.

Dá sa to rozoznať? Viem, či som pomohla, alebo či som vlastne tomu človeku nepomohla, lebo ho nechávam v tom jeho darovanom svete a on sa nikdy nenaučí sám sa snažiť?

Chceš tomu venovať toľko energie a času, aby si to rozpoznávala?

Časť dôvodov, prečo obdarúvajú, môže byť osobné presvedčenie, postoj, že chcú robiť svet lepším kvôli hocičomu. Možná je aj motivácia – robím svet lepším, starám sa oň, tak svet sa možno raz postará o mňa.

Čiže na to neexistuje krátka cesta?

Krátka cesta asi nie. Kto už chce vedieť o tom, ako ten človek predtým fungoval, prípadne ako s tým potom naloží, čo mu to prinesie, za krátku chvíľu, sa to asi nedozvie.

Asi je lepšie nezamýšľať sa hlboko, ale jednoducho dať.

Vždy sa môžeme rozhodnúť, že darujeme niekde, kde z nejakých indícií máme dojem, že by to mohlo byť dobré a cielené.

Čiže pre ľudí, ktorí sú a priori podozrievaví, ale chcú darovať, je rada dlhodobo sledovať nejaké zbierky alebo jeden príbeh jednej rodiny. Ako máme vnímať ľudí, ktorí veľa a dlhodobo pomáhajú? Nedostávajú za to plat, nič si nepýtajú, nedávajú peniaze a veci, ale svoj čas. Kto to je? Akí to sú ľudia?

To bude rôzne. Stretávala som sa s dobrovoľníkmi, ktorí sa chodia pravidelne každý týždeň starať o seniorov bez nároku na odmenu. Sú rôzne príbehy, prečo to robia. Mnohým to dáva zmysel a súčasne im to ponúka inú perspektívu v živote, rozširuje to im samým život v každodennom zhone. Dobrovoľnícka práca dáva pocit užitočnosti, robím niečo čo ma presahuje, prípadne som súčasťou komunity spoločenstva, robím niečo užitočné spolu s ostatnými, môže byť pri tom aj zábava, môže to byť zaujímavé.

My veľmi nemáme vybudovanú kultúru dobrovoľníctva ako Amerika a anglosaský svet. Možno je to preto, že u nás bolo dobrovoľníctvo za socializmu také skreslené – veľa vecí bolo dobrovoľných a pritom predpísaných. Preto je nám pohodlnejšia skratka, dávať peniaze alebo veci.

Skratky v čomkoľvek sú atraktívne. Prečo vynakladať viac energie, keď môžem menej? Nie je na tom nič zlé, je to pragmatické. Keď darujem veci, ktoré ja už nevyužijem, ale niekto iný by mohol, je to pre mňa ľahké, ale nijak to neuberá na užitočnosti pre obdarovaného.

Ako najlepšie viesť deti k tomu, že je potrebné dávať, nielen prijímať? Lebo sú deti, ktorým rodičia pripomínajú – dávaj, rozdeľ sa. Ale potom u nich môže prísť zákonite tá otázka: Prečo my nedostávame? Prečo sa s nami nikto nedelí? Na druhej strane učíme deti aj to, aby sa o veci sami zaslúžili.  

Je dobré deti viesť k tomu, aby sa rozdelili, ale súčasne je v poriadku aj mať niečo svoje, o čom rozhoduje dieťa samo. Toto je len pre teba, a je to len tvoja knižka, tvoja hračka a ty sám sa môžeš rozhodnúť, či to požičiaš, dáš, alebo si necháš sám. Podporuje to ich autonómiu. Deti, ktoré sú si isté sebou, môžu sa v primeranej miere rozhodovať o sebe a svojich veciach, zvyčajne nemajú problém sa deliť. Napríklad na narodeniny nemusia kamarátke kúpiť novú vec, môžu jej darovať niečo zo svojich vecí. Je dobré učiť, keď sa ich to priamo týka. A potom si možno začnú všímať, že aha, tento môj spolužiak na to možno nemá, a ja áno, tak sa s ním rozdelím, lebo on si to nikdy nekúpi. A je to tak v poriadku. A súčasne ich učiť, že je v poriadku postarať sa o seba, mať a tešiť sa z toho.

Stretávala som sa s dobrovoľníkmi, ktorí sa chodia pravidelne každý týždeň starať o seniorov bez nároku na odmenu. Sú rôzne príbehy, prečo to robia. Mnohým to dáva zmysel a súčasne im to ponúka inú perspektívu v živote, rozširuje to im samým život v každodennom zhone.

Čo s tým, keď niekto nevie darovať – z obavy, aby sa toho druhého nedotkol? Niekedy, keď vidím, že človek niečo nemá, váham. Ako to vezme, neurazí sa, nebude si pripadať hlúpo? Darovať niekedy nie je úplne jednoduché, niekedy je to možno rovnako ťažké ako prijať. Existuje na to nejaký návod, nejaký pomocník?

To hovoríš o niekom, koho poznáš?

Áno, lebo darovať anonymne je ľahké. Doniesť do krízového centra oblečenie. Poslať peniaze detskému domovu alebo Dobrému anjelovi. Tí ľudia si tú pomoc vypýtajú, čakajú na ňu, vedia ju prijať. Tam to je ľahké, ale povedzme že máš v susedstve smutný príbeh alebo spolužiačku z ťažkých pomerov, ktorá si nikdy nič nekúpi. Darovať, nedarovať? Nebude to brať zle? Niekedy súcit nemajú ľudia úplne radi.

Možno sa priamo spýtať. Nechať mimo súcit, a riešiť len tú praktickosť. Hľadať spôsob, ako sa to spýtať bez toho, aby to bolo hlúpe. Brať to ako normálnu časť života. Napadlo by ťa kamarátke, ktorá na to má, núkať – počuj, toto mi je už malé, nechceš sa pozrieť, či by sa ti to hodilo?

Čiže cez otázky.

Cez otázky, ale možno ešte aj rozmýšľať, čo je pre teba ešte primerané, v čom sa cítiš dobre. Či je okej pre teba dať jej niečo zo svojho oblečenia, a spýtať sa to takýmto spôsobom, alebo dať jej poukážku na nákup. Alebo máš veľa zeleniny, nevieš, čo s tým. Dať tam, kde viem, že mám veľa. Potom ľahšie dám, a tá druhá strana to môže aj ľahšie prijať – keď druhý vidí, že to nie je zľutovanie, súcit, ale normálna vec, podeliť sa s niečím, čoho máme veľa.

Ešte jedna vec mi napadá – Ak je ťažké dať, možno stojí za to spýtať sa seba, ako to mám s prijímaním. Dokážem ja prijať? Kedy je to pre mňa v poriadku prijať, a kedy nie? Ľudia, čo majú niekedy problém dávať, sa boja prijímať. Čoho sa boja? Boja sa záväzkov, súcitu? To môže byť ďalšia otázka pre nich samých.

PETRA ZEMANOVÁ je klinická psychologička. Pôsobí v Bratislave. Viac si o nej môžete prečítať na jej webstránke: http://bratislava-psycholog.sk/index.html

Kľúčové slová:

charita, rozhovor, vianoce

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.