Ekopsychológ: Len malá časť populácie reaguje na etické argumenty

Sú všetci bezcitní egoisti, keď aj napriek dostatku informácií o negatívnom dopade palmového tuku na dažďové pralesy, či emisií z automobilov ďalej pokračujú v ich používaní? O tom, prečo len malá časť populácie reaguje na etické argumenty a aké faktory zavážia pri našom správaní viac, sme sa rozprávali s ekopsychológom JANOM KRAJHANZLOM.

So Živicou sme spravili na trhu stánok, kde sme predávali veľmi lacné potraviny, pričom sme zákazníkom hovorili, že dôvodom tej nízkej ceny je, že sú na plantážach zneužívaní detskí otroci alebo je ničený dažďový prales. A ľudia u nás napriek tomu nakupovali. Ako si to vysvetliť? Sú všetci bezcitní egoisti?

Mňa by skôr prekvapilo, keby to bolo obrátené. Keby to tí ľudia nekupovali. Prečo ste si ako organizátori mysleli, že by to nekupovali? Zafungovalo u vás presvedčenie, že keď majú ľudia tie správne informácie, tak sa podľa nich aj správajú. Táto predstava je však od začiatku 80. rokov pomerne dôkladne vyvrátená. Pozrime sa na inú oblasť, napríklad, čo vieme o zdravej strave? Máme veľa informácií, ale jeme každý zdravo? Vieme, že by sme mali cvičiť každý deň, ale robíme to? Ľudia takto jednoducho nefungujú, že sa do nich nasypú tie správne informácie a potom sa podľa toho budú správať.

Jan Krajhanzl. FOTO - Archív JK
Jan Krajhanzl. FOTO – Archív JK

Prečo to tak nie je?

Dôvodov je celá kopa. Na etické argumenty v populácii reaguje len malá časť spotrebiteľov. To je známe zo sociálnej psychológie, ako aj z marketingu, že pokiaľ chceme ľudí osloviť bio potravinami či fair trade produktmi, bude na to reagovať len časť zákazníkov. Ľudia robia svoje spotrebiteľské voľby podľa rôznych kritérií a len malá časť z nich to robí podľa nejakých morálnych kritérií.

Druhá časť problému je otázka, čo celkovo ovplyvňuje naše správanie. Veľký vplyv má samotná situácia, v ktorej sa nachádzame. Keď som váš stánok videl na videu, tak to na mňa pôsobilo ako ozajstný obchod. Ľuďom ste síce hovorili o tých zlých veciach, ktoré sa v pozadí výroby lacných produktov dejú, ale neverbálne ste im komunikovali, že toto je miesto, kde si môžu niečo kúpiť. A to podľa mňa zohralo pomerne veľkú rolu.

Tých faktorov je ale oveľa viac. Dôležitá je aj sociálna norma, teda to, či daní ľudia majú vo svojom okolí niekoho, na koho názore im záleží, a kto by v tejto situácii váhal, prípadne si také veci nekupuje alebo, keby sa ho opýtali na názor, tak by povedal: nie, toto si nekupuj, to nie je v poriadku. Toto má na ľudí pomerne silný vplyv. Ďalšia silná zložka je sila zvyku. Ak niečo robíme pravidelne, už nerozmýšľame, či si to kúpime alebo nie. Je to skôr taký autopilot. Napríklad ste predávali banány, ktoré si ľudia kupujú pravidelne už dlhé roky a síce od vás dostali o banánoch nejaké nové informácie, sú zvyknutí na to, že si kupujú banány a to tie nové informácie ťažko zmenia.

Ako teda s ľuďmi, ktorí na etické argumenty nereagujú, komunikovať o globálnych a environmentálnych problémoch?

To je veľká otázka vo vzťahu k celej spoločnosti. Je veľmi dôležité snažiť sa bariéry, ktoré som teraz pomenoval, nejako zmenšiť. Treba ľuďom ukázať model, ktorý by ich mohol inšpirovať.

Teda napríklad ambasádora pre životné prostredie spomedzi celebrít, ako je Leonardo DiCaprio?

Presne, avšak celebrity nemusia byť pre každého úplne dôveryhodné, pre niekoho to môže byť nejaká akademická osobnosť. Vo všeobecnosti ale treba ľuďom ukázať niekoho, kto nad tým takto uvažuje a takým spôsobom žije.

Nespomenul som ale jednu veľmi dôležitú bariéru, s ktorou sa však tiež dá pracovať. Ľudí často mrzí, že na plantážach pracujú deti a podobne, ale majú pocit, že oni sami s tým nič nedokážu robiť.

Vieme, že by sme mali cvičiť každý deň, ale robíme to? Ľudia takto jednoducho nefungujú, že sa do nich nasypú tie správne informácie a potom sa podľa toho budú správať.

Presne o tom sme sa s nimi bavili v zadnej časti stánku. Všetci hovorili, že ich to veľmi mrzí, no nepoznali alternatívy a nemali pocit, že by sami svojím spotrebiteľským rozhodnutím niečo dokázali zmeniť.

To je veľký problém. Je to akoby nám tieklo do lode a my sme sa tú vodu pokúšali vyliať pomocou kávovej lyžičky. Keď požiadame ľudí, aby tiež vzali kávovú lyžičku a pomohli nám vodu vyliať, tak niektorí tú lyžičku jednoducho odhodia, lebo majú pocit, že je to zbytočné. V skutočnosti situácia nie je tak zlá, že sa tak či tak potopíme neoplatí sa už nič robiť. Keby sa už len niekoľko rodín rozhodlo napríklad nekupovať exotické ovocie, mohli by tým ovplyvniť dianie na skutočnom mieste, aj keď na druhej strane sveta. Svojimi spotrebiteľskými voľbami vieme zmeniť konkrétne situácie. Preto je dôležité ľuďom čo najnázornejšie ukazovať, čo ich rozhodnutie môže reálne spôsobiť. Napríklad im vysvetliť, čo sa skrýva za produkciou jedného konkrétneho banánu a za ich ročnou produkciou a čo by sa zmenilo, keby sa ich rodina rozhodla banány nekupovať. Vtedy sa dostaneme do ľudskej mierky. Nebudeme hovoriť o miliónoch ton emisií oxidu uhličitého, ktoré si nikto nevie predstaviť, ale budeme ukazovať príklady, ktoré si budú ľudia vedieť predstaviť. To je pre nich motiváciou niečo vo svojom živote zmeniť.

Dobre funguje u niektorých skupín aj spätná väzba v podobe uhlíkovej kalkulačky, ktorá ľuďom presne prepočíta, o koľko je ich uhlíková stopa na tejto planéte nižšia,  keď si namiesto banánu kúpia lokálne jablko.

Časť populácie predsa len hovorí, že na tom nezáleží. Tvrdia, že problémy sa majú riešiť v tých krajinách, kde sa dejú a jednoducho sa vzdávajú svojho podielu zodpovednosti, ktorú na problémoch ako spotrebitelia majú. Prečo sa vzdávame tejto spoluzodpovednosti?

Tu sa ukazuje taká klasická reakcia, kedy človek, ako sa hovorí, dostane chrobáka do hlavy. Má v danej chvíli pocit, že sa nezachoval správne a hľadá, čo by ho jednoducho tohto pocitu viny zbavilo. Dá sa to dosiahnuť presne tým, že povieme, že my s tým vlastne nič nemáme a presunieme zodpovednosť niekam inam. Táto reakcia sa prejavuje aj vtedy, keď ľuďom napríklad o klimatickej zmene hovoríme tak, že sa z toho cítia vystrašení a potom hľadajú takéto jednoduché vety na obranu.

Dá sa teda povedať, že napríklad tvrdenia Donalda Trumpa, že zmena klímy je len hoax, sú vlastne len prejavom strachu?

U časti populácie určite áno. Neviem, či konkrétne u Donalda Trumpa je to tiež takto, alebo je to čistý pragmatizmus, kedy artikuluje to, čo si myslí časť ľudí, aj keď tomu vlastne sám neverí. Ale u väčšiny ľudí nastáva popieranie presne kvôli strachu a pocitu tlaku.

Je to akoby nám tieklo do lode a my sme sa tú vodu pokúšali vyliať pomocou kávovej lyžičky. Keď požiadame ľudí, aby tiež vzali kávovú lyžičku a pomohli nám vodu vyliať, tak niektorí tú lyžičku jednoducho odhodia, lebo majú pocit, že je to zbytočné.

V miestach, kde už ľudia reálne pociťujú dopady zmeny klímy, ako napríklad v Miami, kde už mali ulice zaplavené zdvihnutou hladinou mora, robia viac pre ochranu životného prostredia? Musíme pocítiť na vlastnej koži dopad našich činností, aby sme začali konať správne? Bude teda musieť nastať katastrofa, aby sme sa spojili a začali poriadne proti zmene klímy bojovať?

Ja som si práveže nie istý, či aj toto bude vôbec stačiť. Ukazuje sa, že vnímanie environmentálnych problémov je často sociálne konštruované. Málokedy máme priamy kontakt s ich rýdzo objektívnou podstatou. Keď sú tu napríklad povodne alebo veľké sucho, tak veľmi záleží aj na tom, ako sú sociálne interpretované a koľko komentátorov do novín napíše, že sú to javy, ktoré tu boli vždy a koľko z nich to bude dávať do súvislosti so zmenou klímy.

Ukazuje sa, že nemôžeme povedať, že by environmentálne hnutie bolo zákonite najsilnejšie v krajinách, kde by bolo najsilnejšie znečistenie. Aj keď sa nájdu aj opačné prípady, napríklad Československo počas Nežnej revolúcie, kedy bolo životné prostredie silne znečistené a preto tu bolo aj silné environmentálne hnutie. Keď sa skúmajú postoje ľudí k ochrane klímy, tak sa ukazuje, že miera produkcie CO2 v jednotlivých krajinách nie je priamo úmerná s mierou občianskej proklimatickej angažovanosti. Takže bude dosť záležať na tom, ako to verejnosť celé uchopí. Keď napríklad prišiel v USA hurikán Katrina, tak sa čakalo, že to bude veľký zlom postoji ku zmene klímy, ale naopak prišiel obrat a najpredávanejšími knihami v USA sa stali rôzne klimaskeptické knihy.

To sa napríklad ukazuje v susednom Rakúsku, kde nejaké veľké problémy so životným prostredím nemajú, no pritom je tam environmentálne myslenie a cítenie silné. Ako dosiahli, že je súčasťou národného povedomia? Čo robia inak?

Tam je to z veľkej časti aj historicky dané. Od 70. rokov tam vstupovali do verejnej debaty zelení a veľa vecí, ktoré by inak zneli neštandardne, ukotvili a začlenili do verejného diskurzu. Dnes môžeme podobný proces sledovať v priamom prenose v inej oblasti, a to s rôznymi autoritárskymi stranami, u vás napríklad s Kotlebom. Tým, že vstupujú do verejného diskurzu, darí sa im postupne udomácňovať určitý druh myslenia v spoločenskom povedomí. Keby tu bol Kotleba ešte nejakých 40 rokov, bola by otázne, či by sme sa nedožili posunu verejnej mienky smerom ku xenofóbii a protofašistickým či otvorene fašistickým autoritárskym spôsobom. Myslenie v Rakúsku a Nemecku sa po 2. svetovej vojne výrazne profilovalo ako antiautoritárske, liberálne a zamerané na univerzalistické hodnoty – že nech už sme ľudia rôznej pleti či orientácie, máme právo na dôstojný život. S týmto presvedčením ide často ruka v ruke aj presvedčenie, že by kvôli nám nemali trpieť iní ľudia, iní tvorovia či príroda.

Čiže to chce čas.

Áno, chce to aj čas. Chce to ale aj reálny politický vplyv. Nedržať sa len v nejakom aktivistickom gete, kde si budeme potvrdzovať medzi sebou svoje pravdy. Je veľmi dôležité hľadať cesty k ľuďom zo širšej spoločnosti, lebo inak sa na okraji môžeme držať ešte dlho, ale efekt to nebude mať žiaden.

Myslíte si teda, že je cestou vstupovať do politiky? Ľudia sú dnes u nás z politiky znechutení a skôr sa obracajú proti systému.

Určite je potrebné nejakým spôsobom politicky artikulovať náš hlas. Môže to byť v akejkoľvek demokratickej a liberálnej strane. Ekológia môže mať aj silný sociálny náboj, pretože ohľaduplnosť nemusí byť len voči prírode samotnej, ale znečistená príroda vplýva aj na rôzne skupiny obyvateľstva. Nepoznám zo sveta príklady nejakých nesystémových hnutí, ktorým by sa bez zapojenia sa do politiky – v širokom zmysle slova – podarilo ovplyvniť mainstream. Aj naši ochranári z revolúcie sa síce držali mimo politických strán, ale ich program bol politický.

Dnešné politické strany ale dnes už so životným prostredím príliš neoperujú. Prečo? Kam zmizlo z ich programov, keď za revolúcie bolo jednou z hlavných tém?

Priznám sa, že neviem, ako je to na Slovensku. Ale kebyže to nejako zovšeobecníme, tak v Českej republike sa ukazovalo, že v 90. rokoch sa ešte v nadväznosti na Nežnú revolúciu vo verejnom priestore dosť debatovalo o ochrane prírody a environmentálnom aktivizme. Vychádzali knihy a články, ktoré kultivovali zelené myslenie, usporadúvali sa rôzne besedy a prednášky. Environmentálne hnutie sa v tej dobe často obracalo k verejnosti a to vôbec nie z nejakých zištných dôvodov. Bolo to len o presvedčení, že keď sa bude s verejnosťou debatovať, bude to pozitívne ovplyvňovať vývoj spoločnosti.

Po roku 2000 sa však neziskovky stávali stále viac finančne závislé od rôznych grantov a nadácií a kľúčové pre ich prežitie sa stalo dobré písanie grantov a grantovo zaujímavé projekty. Tým, že sa oveľa viac venovali tým projektom, už im neostal čas na voľné komunikovanie s verejnosťou a zmenilo sa aj myslenie v tých organizáciách. V projektoch máte totiž väčšinou veľmi presné ciele, ktoré musíte nejako vyhodnocovať a keď spravíte besedu, jej efekt sa veľmi ťažko meria. Nezištné komunikovanie s verejnosťou tak šlo stranou. Mimovládky dnes tiež komunikujú s verejnosťou, ale často je to len vtedy, keď potrebujú podpisy pod petíciu či príspevok na kampaň. Je to teda relatívne povrchný a veľmi pragmaticky zameraný spôsob komunikácie.

Toto podľa mňa v Českej republike spôsobilo, že o environmentálnom hnutí začali oveľa hlasnejšie hovoriť jeho kritici a začali až dominovať vo verejnom priestore. Mimovládky dokázali iba reagovať na  najprominentnejších z kritikov, napríklad na Václava Klausa. Dnes teda síce vieme, ako písať projekty, ale verejnosť nám menej rozumie. Pre politické strany preto nie je dôvod na tvorbu programu v oblasti životného prostredia.

Chce to ale aj reálny politický vplyv. Nedržať sa len v nejakom aktivistickom gete, kde si budeme potvrdzovať medzi sebou svoje pravdy. Je veľmi dôležité hľadať cesty k ľuďom zo širšej spoločnosti, lebo inak sa na okraji môžeme držať ešte dlho, ale efekt to nebude mať žiaden.

Druhá stránka mince je využívanie enviro myšlienok na kupovanie si hlasov či sympatií. Strany majú často pekne napísaný program, no reálne neurobia nič. A to sa týka aj nakupovania. Mnoho produktov je dnes už ekologických, z recyklovaných či kompostovateľných materiálov a podobne. To však ľuďom dáva často pocit, že môžu ďalej bezbreho konzumovať.

Toto sú pseudo zelené riešenia a majú veľkú šancu na úspech predovšetkým v spoločnosti, kde nie je zmýšľanie o životnom prostredí príliš zažité.

Venujete sa aj vzťahu ľudí k prírode. Mnoho ľudí dnes trávi čas radšej v nákupnom centre ako v lese. O čo prichádzame tým, že sme, aspoň časť populácie žijúca vo veľkých mestách, stratili vzťah k prírode?

Výskumy ukazujú, že u detí sa veľmi líši čas, ktorý trávia vonku. Tie, ktoré von nechodia, sa ukracujú o množstvo zážitkov. Keď sa ľudí pýtame na ich najkrajšie spomienky z detstva, veľmi často sú to práve spomienky z prírody. Je možné, že za pár rokov budú deti nostalgicky spomínať na to, ako sa hrali na hernej konzole, ale je otázkou, či sa to vyrovná zážitkom, keď sa vracajú domov s blatom za ušami, stavajú bunkre, zbierajú slivky.

Tu by som ešte poukázal na jednu vec, a to, že sa ukazuje, že tým, že nechodíme do prírody, tak neuveriteľne prepíname našu priamu pozornosť. Pokiaľ sme neustále obklopení médiami, televíziou, mobilmi, obrazovkami, tak stále napíname našu priamu pozornosť, pričom ona nie je nekonečná a vyčerpáva sa. Priama pozornosť je pritom kľúčová pre mnoho oblastí nášho prežívania a nášho správania. Keď ju má človek vyčerpanú, tak sa mu ťažšie sústredí na vstrebávanie nových informácií, ťažšie sa mu kriticky uvažuje aj sa mu ťažšie darí ovládať. Ľudia majú vtedy oveľa väčšiu tendenciu k podráždenosti, konfliktom, impulzivite, roztekanosti, nespokojnosťou a podobne. Preto je veľmi dôležité s našou priamou pozornosťou pracovať. Dáva nám schopnosť vnímať oveľa lepšie sám seba aj druhých ľudí, uvedomovať si svoje pohnútky, nerobiť veci, ktoré by sme vzápätí ľutovali, napríklad sa prejedať, a tak isto, uvažovať o veciach hlbšie a nesadať tak ľahko na lep rôznym ľuďom vo verejnom priestore, ktorí sa nás snažia manipulovať. Tým, že sme neuveriteľne informačne preťažení, je naša pozornosť často veľmi preťažená a my sa podľa toho aj správame. Výskumy pritom ukazujú, že kontakt s prírodou je jeden z najlepších spôsobov, ako si unavenú pozornosť obnoviť.

Kebyže to veľmi zjednoduším, tak by aj nášmu environmentálnemu správaniu pomohlo, keby sme viac času trávili v prírode?

Áno, ale malo by to samé o sebe len veľmi slabý efekt. Muselo by k tomu prispieť aj všetko ostatné, čo už som spomínal na začiatku.

JAN KRAJHANZL je sociálny psychológ a ekopsychológ. Pôsobí na Katedre environmetálnych štúdií na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Venuje sa témam: kontakt s prírodou, prečo ľudia (ne)chránia životné prostredie, občianska angažovanosť a komunikácia enviro tém s verejnosťou. Je editorom portálu www.ekopsychologie.cz.

Kľúčové slová:

príroda, spotrebiteľ

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie.