Dať žobrajúcemu na ulici peniaze? Na to neexistuje jednoznačná odpoveď

Pomoc ľuďom bez domova musí byť systémová a profesionálna, aby to nebolo len o tom, že nech sa páči, tu sú peniaze a zachráňte sa, hovorí zakladateľ OZ Vagus SERGEJ KÁRA. OZ Vagus už päť rokov prináša pomoc tým, ktorých často nechceme vidieť – ľuďom bez domova. Svoju prácu označujú aj za boj s extrémnou mestskou chudobou. Pomáhajú ľuďom, ktorých je veľmi ľahké odsúdiť. Pozor na zjednodušené odsúdenie. Nielen preto, že nikdy neviete, kedy na ulici skončíte práve vy.

Kedy ste si vy sám povedali, že sa idete rozdať? Že sa idete venovať bezdomovcom, ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, že nebudete robiť biznis kariéru, ale dobro?

Rozhodoval som sa, čo chcem študovať. Som z rodiny, kde je veľa umelcov, takže vždy ma to ťahalo aj týmto smerom, plus som rozmýšľal aj nad sociálnou prácou, čo pred desiatimi rokmi ešte nebolo tak spoločensky nefér sprofanované povolanie a rozhodol som sa pre sociálnu prácu. Vždy som bol orientovaný na všetky strany, bavilo ma manažovať veci, bavilo ma robiť veci aj manuálne, bavilo ma umenie aj právo, z každého rožka troška. Preto sociálna práca, kde je vzdelanie tak komplexné.  Sociálny pracovník alebo pracovníčka musí vedieť človeku v každej oblasti aspoň základne pomôcť. Asi po pol roku štúdia do našej triedy prišli ľudia z občianskeho združenia Proti prúdu, robili nábor na nových terénnych pracovníkov pre prácu s bratislavskými bezdomovcami. Pohovor u nich som úspešne zvládol, a ocitol som na prvých návštevách terénu. Ten svet ľudí, ktorí prišli o domov mi začal byť v niečom sympatický a zistil som sám na sebe, že bežní ľudia majú obrovské predsudky. Keď človek vidí ten svet trochu zbližša a ľudia ho nechajú do toho sveta vojsť, pravda je úplne iná. Takže mi prišlo, že je strašne dôležité za ľudí bez domova bojovať.

Okrem priamej práce v teréne sme sa ocitli v situácii, že projekt Streetwork, v ktorom sme pracovali ako tím, mal skončiť z finančných dôvodov. Vtedy sme s kolegom zakladali občianske združenie Vagus, lebo sme chceli spustiť službu, ktorá tu v Bratislave chýbala, a to denné centrum. Takže sme zastavili všetky aktivity k dennému centru a za tri mesiace sme s celým tímom Vagusu zastrešili Streetwork a plynulo v ňom pokračovali, získali zdroje a všetky naše ďalšie projekty do seba plynulo zapadli.

Pokiaľ sa človek venuje svetu ľudí okolo seba, a je jedno, či ľuďom bez domova alebo kohokoľvek z vylúčených skupín, tak príde na to, že aj keď vie, že predsudky sú len predsudkami, tak po osobnej skúsenosti začne vnímať ozajstnú realitu.

Sergej Kára (naľavo) v akcii počas výjazdu za ľuďmi bez domova. FOTO - Gabriel Kuchta/vagus.sk
Sergej Kára (naľavo) v akcii počas výjazdu za ľuďmi bez domova. FOTO – Gabriel Kuchta/vagus.sk

Hovoríte, že bezdomovcom sa oplatí pomáhať, lebo keď preniknete do ich sveta, tak zistíte, že sa za nich oplatí bojovať. Nie je to ale v skutočnosti tak, že väčšina z nich sa dostane na ulicu svojím vlastným pričinením, zanedbaním? Nie je to zo dňa na deň, je to proces.

Je to určite proces. Ja ale na to vždy hovorím jednu vec: hodnotíme v zdravotníctve, či má človek nárok na liečenie kardiovaskulárneho ochorenia a dodržiaval správnu životosprávu? A ak nedodržiaval, tak mu neposkytujeme zdravotnú starostlivosť a neliečime ho? Podľa mňa je to vec principiálna a filozofická. Akonáhle začneme vynášať súdy o vine a nevine kohokoľvek v spoločnosti, je to cesta do pekla a v konečnom dôsledku nepomôže nikomu.

Pri ľuďoch bez domova sa tie súdy vynášajú ľahko, lebo nie sú pekní, niekedy nie sú slušní, nie sú pekne oblečení, nevoňajú. Preto takáto skratka.

Tie súdy sú skôr občas také stredoveké komisie. Lebo súd je o oboch stranách a o férovej obhajobe, ale ľudia bez domova nemajú kapacitu sa nijako obhajovať. Seniori, či ľudia so zdravotným postihnutím majú stavovské organizácie, ktoré ich združujú, držia ich práva aj legislatívne, ale toto ľudia bez domova nemajú. Tým, že sa snažia dennodenne bojovať o prežitie, nemajú kapacitu sa brániť. Nemôžu riešiť to, ako ich ukazujú médiá, nemôžu riešiť komunikačné kampane na to, aby obraz o nich bol pravdivejší. Takže je veľmi ľahké ten súd vyniesť.

Áno, samozrejme, medzi tými tisíckami na Slovensku sú aj takí, ktorí si za to môžu sami, ak to takto niekto potrebuje počuť. Takí, ktorí napríklad prepadli závislosti. Ale môžeme sa zas baviť o tom, prečo sa niekto stal závislým. Akonáhle začneme robiť zovšeobecnenia a budeme tvrdiť –  tým ľuďom nepomáhajme, lebo oni si za to môžu sami, tak je to cesta do pekla. Lebo za každým človekom je jeho vlastný príbeh a súhra okolností. A áno, dá sa vyhodnocovať, do akej miery si za to človek môže sám, do akej miery za to môže jeho prostredie, legislatívne rámce na Slovensku, nefunkčný systém sociálnej pomoci, prevenčné mechanizmy a podobne. Tvrdiť – nepomáhajme týmto ľuďom, lebo si za to môžu sami – je podľa mňa scestné. Chápem však ľudí, čo si to myslia. Chápem, že naozaj si ten obraz často tvoríme na základe špinavých, zarastených ľudí, ktorí od nás možno pýtajú peniaze, alebo ich vidíme konzumovať alkohol, alebo ich vidíme zanedbaných niekde spať na lavičke. Ale toto je len úplný vrchol ľadovca. Vždy sa každého pýtam: čo by ste robili ako prvé, kebyže ste na ulici? Ako by ste sa snažili vyzerať? Každý povie: nie ako človek bez domova.

Medzi ľuďmi bez domova je obrovské množstvo takých, o ktorých by ste to vôbec nepovedali. Ale my si ako spoločnosť tvoríme obraz o ľuďoch bez domova na základe desiatich, pätnástich percent, ktorí sú v tej najväčšej miere asociality, neprešli žiadnym procesom resocializácie, nedostala sa k nim adekvátna pomoc, zhoršil sa im stav, sú na ulici dlhú dobu. Ak všetko stratíte, prestáva vám záležať na tom, čo si o vás myslí spoločnosť.

Bavíme sa o pomoci a o tom, že vy tú pomoc primárne poskytujete. Zaujíma ma, či vám môžu a ako vám môžu obyčajní ľudia pomôcť, a hlavne – komu by mali a prečo by mali, ak chcú.

Tá filozofická otázka, ktorú sa nás ľudia často pýtajú, je, či darovať ľuďom bez domova peniaze alebo nie. Či je to dobrá forma pomoci. Na to neexistuje správna odpoveď, lebo by som musel použiť zovšeobecnenie na všetkých ľudí bez domova. Je pravda, že veľa z  ľudí, ktorí si peniaze pýtajú, má rôzne historky, ktoré sú falošné a ktorými často zarobia relatívne vysoký obnos peňazí. Skúšajú tú historku dookola a na niekoho vždy funguje. Napríklad, teraz som videl pána, o ktorom viem, že ani nie je človekom bez domova, skôr je to taká najnižšia sociálna mafia, ktorá združuje týchto ľudí, či už sú to ľudia z Rumunska, ktorí sem chodia takýmto spôsobom žobrať peniaze, alebo sú to organizované skupiny, ako v nákupnom centre rozpráva historku o tom, že sa potrebuje dostať domov. Celkom dobre vyzeral. A pán normálne vytiahol z vrecka dvadsať eur a povedal, že dvadsať eur ho nezabije. Mal som sto chutí do toho zasiahnuť, ale nedalo sa to. Hovoril som si, že ak niekoho nezabije dvadsať eur, ktoré v podstate hodil do koša, tak je naozaj na mieste uvažovať nad tým, že keď darovať peniaze, tak kam.

Ja nehovorím, že darovať peniaze priamo človeku, ktorý je na ulici, je zlé. Často to ale dopadá tak, že ak tí ľudia nie sú napojení na nejakú organizáciu, ktorá im odborne pomáha, tak buď ich o tie peniaze okradnú, alebo ich nevyužijú spôsobom, ktorý ich situácii pomôže. Takže vždy hovoríme, že je lepšie nájsť si organizáciu, ktorá je vám sympatická, viete niečo o jej práci alebo vidíte nejaké jej výsledky a spýtať sa tam. A kľudne sa to dá robiť aj tak, že si nájdete konkrétneho človeka, s ktorým daná organizácia pracuje, ktorého príbeh môžete spoznať. Tak vieme zaručiť, že darované peniaze majú zmysel.

vagus-streetwork
Momentka z výjazdu terénnych pracovníkov. FOTO – Facebook OZ Vagus

Čiže možno pôjdu niekomu, kto napríklad niečo zanedbal, exekútor mu siahol na byt, manželka ho po rozvode opustila…

Sú rôzne veci, na ktoré človek v danej chvíli potrebuje zdroje. Uvediem príklad: ľudia bez domova nemajú osobné doklady, lebo im ich na ulici ukradnú. Občiansky preukaz na Slovensku stojí 33,50 alebo 16,50 eur a ešte potrebujete rodný list za 5 eur. My im prispievame na doklady polovicu. Potom môžu ísť na úrad práce, môžu si ísť vybaviť zdravotné poistenie, môžu ísť kamkoľvek a nevyhodia ich, lebo majú doklad totožnosti. Je to vždy spojené s prácou našich odborných sociálnych pracovníkov, poradní alebo priamo v teréne, takže je tam garancia, že peniaze nebudú využité na niečo iné.

Prečo by mal človek darovať peniaze skôr vám než povedzme Divým makom? Alebo detskému domovu?

Podľa mňa je v prvom rade hrozne dôležité to rozhodnutie , že chcem darovať. A nedá sa povedať, prečo práve Vagusu na ľudí, ktorí nemajú domov. Ale ak to chcete porovnať, tak povedzme, že preto, lebo percento našich darov je relatívne nízke. Ľudia bez domova sú jednou z tých skupín, ktorá trpí obrovskými predsudkami a to sa logicky odráža na miere darovaných prostriedkov. Organizácie, ktoré pracujú s touto cieľovou skupinou, sú dlhodobo podfinancované. Na to, aby tie organizácie mohli ďalej fungovať, či už jednať o legislatíve, či s komunálnymi subjektmi alebo priamo pomáhať daným ľuďom, potrebujú financie.

Jedna vec, ktorá mi tak víri v hlave je, že darovanie svojím spôsobom trochu korumpuje. Keď  niekto stále dostáva, ako vie, že si to zaslúži? Ľudia, ktorí sú u vás, sú už tak oplieskaní životom, že vedia, že nič nie je zadarmo a že ich to „nerozmazná“, keď dostávajú. Vy ste asi práve ten príklad, že keď ľudia dostávajú, tak sú z toho schopní znovu sa pozbierať, zobrať si z toho ponaučenie a ísť ďalej životom, je to tak?

Samozrejme, že sú služby ako jedlo, sprcha a iné úplne základné životné služby, ktoré ničím nepodmieňujeme. Potom sú služby, pri ktorých už ľuďom dávame podmienky. To znamená, že na to, aby sme ich my vedeli poskytnúť, musia prísť triezvi, alebo priniesť doklad o tom, ako peniaze minuli. Uzatvárame s ľuďmi zmluvu, jasnú dohodu medzi nami ako organizáciou a ním ako prijímateľom pomoci, kde si zadefinujeme, čo tomu človeku zabezpečujeme my a čo na to, aby tú pomoc dostal on musí splniť. Sú tam podmienky, ktoré ten človek dostane a stanovujeme ich spoločne. Je na ňom, či ich prijme alebo nie. Je to garancia toho, aby pomoc bola systémová a profesionálna, aby to nebolo len o tom, že nech sa páči, tu sú peniaze a zachráňte sa.

Často sa stane, že ľudia bez domova od niekoho dostanú peniaze len tak, pričom na ulici sa redukuje existencia na 24 hodín. Nedokážete vôbec plánovať, čo bude o mesiac, čo bude o týždeň, ani čo bude o dva dni. Vy možno práve rozmýšľate, čo budete piecť na Vianoce alebo komu kúpite aký darček. Ak ste na ulici, na toto nemáte vôbec kapacitu, lebo riešite kde prespíte, kde sa schováte, ak začne pršať a ďalšie desiatky tém, ktoré súvisia s krátkodobým prežitím. Takže, ak sa k vám zrazu dostane povedzme 50 eur, ktoré vám niekto daruje, nie ste schopný si ich v danej chvíli odložiť, lebo viete, že aj keď si ich teraz dáte do vačku, tak vás o ne za dva dni niekto okradne. Tak ich miniete teraz, idete na poriadnu večeru, zaplatíte si jednu noc v ubytovni a k tomu si kúpite nejaký odev na seba. Je to úplne pochopiteľné a v tej situácii by podľa mňa každý z nás reagoval veľmi podobne. Takže toto si treba uvedomiť, keď niekto zostane sklamaný z toho, ako jeho peniaze ľudia využili.

Záber z Domca, kde sú k dispozícii kúpeľňa s práčkou, či jedáleň. Prečítajte si celý príbeh tejto fotky tu. FOTO - Facebook OZ Vagus
Záber z Domca – denného centra, kde sú k dispozícii kúpeľňa s práčkou, či jedáleň. Prečítajte si celý príbeh tejto fotky tu. FOTO – Facebook OZ Vagus

Je náročné vžiť sa do toho človeka, keď ho len tak míňate na ulici.

Určite sú na Slovensku organizácie, ktoré nemajú problém s individuálnymi darcami. Sú to ani nie tak organizácie, ako skôr cieľové skupiny, ktoré nemajú problém získať darcov. Niektoré firemné nadácie sa rozhodujú aj podľa toho, že nakoľko je pre bežných ľudí – ich zákazníkov – podpora cieľovej skupiny prijateľná. Chcú, aby pri prezentácii tejto pomoci navonok bola ich klientmi prijatá pozitívne. Napríklad jedna slovenská automobilka, ktorá má korene vo východnej časti sveta. Požiadali sme ich o jedno vozidlo, ktorých vyrábajú tisícky. Odpoveď manažmentu bola: my žiadnych bezdomovcov podporovať nebudeme.

Na choré deti by dali, ale na bezdomovcov nie.

Áno, a presne túto tému si vybrali, s chorými deťmi a ešte jedným televíznym programom. To znamená, že idú na istotu a kopírujú to, čo vnímajú, že si myslí spoločnosť. Sú tu cieľové skupiny, ktoré sú investičnou istotou aj pre donora, aj pre jednotlivého darcu. Pri onkologických deťoch sme si istí, že nefajčili, keď mali sedem rokov a ešte sa nás to aj viac dotýka osobne. Je to viac náš svet. Pri ľuďoch bez domova máme pocit, že to nie je náš svet, že to je svet niekoho úplne iného. Sú tu ľudia, ktorí sú na pokraji chudoby, a tiež si za to nemôžu sami, aj keď ešte nie sú na ulici. Sú tu Rómovia, pre ktorých pracujú rôzne mimovládne organizácie veľmi efektívnymi spôsobmi, sú tu ľudia bez domova, pre ktorých pracujeme my. Takže, možno sa môžu darcovia zamerať na niečo, čo nie je až také populárne, a možno sa aj trošku vystaviť neistote. To je asi jediná cesta, ako zlomiť nevôľu verejnosti.

Vravíte: dať nie priamo človeku, ale organizácii, ktorá môže pomôcť jednému, dvadsiatim. To je asi dobrá cesta.

Napadá mi výskum, ktorý robili na malej vzorke asi tridsiatich ľudí, čiže nie je reprezentatívny, ale minimálne stojí za zmienku. Tej vzorke ľudí dali senzory, ktoré monitorujú mozgovú aktivitu a premietali im rôzne druhy obrázkov, na ktorých boli živé bytosti, ľudia, a zároveň veci. Striedali sa. A zmerali škálu mozgovej aktivity, keď videla tá skupina ľudí živé veci, a potom bola druhá mozgová škála, ktorá reagovala na pohár, auto alebo nejaký kus kameňa. A keď toto vyškálovali, začali k  obrázkom priraďovať aj obrázok typického človeka s bradou ležiaceho na lavičke. A ich mozgová aktivita v tej chvíli bola bližšia k veciam ako k živým ľuďom.  My máme pocit, že bezdomovci nie sú ľudia ako my. Ani to nechceme vidieť.

Podvedome sa toho bojíme, či chceme, či nechceme. Ak by sme si spravili anketu medzi tisíckami ľudí, ktorý o domov prišli, a spýtali sa ich, či si niekedy mysleli, kým ešte žili ten svoj bežný život, že sa ocitnú na ulici, tak všetci vám povedia, že nie. Žijeme dobu, keď je relatívne ľahké prísť o zamestnanie, respektívne sa vám môže stať niečo v rodine. To, čo máme, je krehké a všetci to vieme. Takže podľa mňa je to aj o takom prirodzenom strachu, že „oni síce nie sú ako my“, aj keď v kútiku duše vieme, že to predtým boli ľudia ako my.

Sú medzi bezdomovcami aj vzdelaní ľudia?

Štatisticky veľké množstvo má základné alebo stredoškolské vzdelanie, sú medzi nimi ale aj ľudia s vysokoškolským vzdelaním, takí, ktorí mali vlastné firmy alebo boli živnostníkmi, dokonca sú medzi nimi vysokoškolskí profesori, ktorí robili v rôznych zahraničných firmách, chodili po svete. Ono to nikdy nie je jeden dôvod, je to kombinácia viacerých príčin, že o ten domov prídete.

Poďme teda k darcom. Máte stálych donorov, darcov, firmy, jednotlivcov, ktorí pravidelne prispievajú? Ak sú to firmy, tak prečo? Ak sú to jednotlivci, tak kto?

V tejto chvíli máme okolo 45 pravidelných darcov, ktorí majú nastavený pravidelný mesačný príkaz a približne dvesto alebo tristo jednorazových online darcov. Čo nie je vôbec veľké číslo na pomery darcovstva na Slovensku. Plus máme ľudí, ktorých motivujeme k darovaniu cez iné spôsoby. Napríklad varíme ázijské jedlo na festivaloch a rôznych verejných akciách a výťažok z neho putuje na naše aktivity. Rozhodnutie darovať už vyžaduje mať nejaké informácie a postoj. Buď sú to ľudia, ktorí téme rozumejú. Dospeli k tomu, že strata domova nie je nejaký paralelný vesmír iných ľudí, ale že je to jav, ktorý sa bežne deje a treba s tým niečo robiť. Iní s našou organizáciou prišli do kontaktu, videli, čo robíme, je im to sympatické a rozhodli sa nás podporovať.

Keď prejdem k firemným darcom, máme veľmi dobrú skúsenosť s firmou, ktorá sa volá Zurich Insurance Group. Oni sa nám zrazu ozvali, že si nás vybrali ako organizáciu pre svoju zamestnaneckú zbierku. Vyzbierali pár sto eur a mali program, že to, čo oni vyzbierajú, ich materská firma znásobí. To sa stalo pred dvoma rokmi a odvtedy sú našimi pravidelnými darcami a je to taká veľmi pekná kombinácia medzi darcovstvom individuálnym a firemným. Raz za pár mesiacov nám zavolajú a povedia – mali sme vianočný večierok a  vyzbierali sme pre vás tristo päťdesiat eur a ďalších tristo päťdesiat eur vám pošle spoločnosť. A to je super! Boli u nás v Domci a varili obed pre ľudí bez domova, videli, čo robíme, pre koho varia a akí tí ľudia sú. Tam vzniká vzťah medzi darcom, darkyňou (či už peňazí alebo času) a medzi cieľovou skupinou a organizáciou, a ten je podľa mňa hrozne dôležitý.

Dlhodobo spolupracujeme so Slovenskými elektrárňami, majú na to vlastný firemný program. Dokonca po niektoré roky dávali do tejto problematiky v Bratislave viac ako samotné mesto, čo je veľmi paradoxné. Máme viacerých výnimočných partnerov, napríklad Nadáciu Pontis, Nadáciu Slovenskej Sporiteľne, Nadáciu EPH a ďalších, ktorí sa rozhodli investovať do pomoci ľuďom, ktorých ostatní už zatratili. To sú donori, bez ktorých by sme nedokázali vôbec fungovať.

Jednou z foriem podpory je aj darovanie času, zručností či vedomostí, teda dobrovoľníctvo.

Máme napríklad fotografku Janku, ktorá nám pomáha s fotením produktov v našej kaviarni Dobre&Dobré a fandí nám. A dokáže ešte ďalších ľudí motivovať k tomu, aby sa stali našimi dobrovoľníkmi, prípadne pre nás robí zbierky a podobne.  Dobrovoľníctvo však vyžaduje čas a to býva pre ľudí problém. Aj ja niekedy hovorím, že nemám na nič čas, ale potom sa pristihnem pri nejakej úplne banálnej činnosti, ktorej venujem hodinu. Určite sú medzi nami ľudia, ktorí nemajú na nič čas, ale myslím si, že sú v menšine.

V kaviarni Dobre&Dobré vás obslúžia aj ľudia bez domova. FOTO - Facebook Dobre&Dobré
V kaviarni Dobre&Dobré vás obslúžia aj ľudia bez domova. FOTO – Facebook Dobre&Dobré

Poďme to uzavrieť. Pre tých, ktorí darujú, či už čas alebo peniaze, je darcovstvo kompenzácia čohokoľvek v tom osobnom živote?

Na to sa môžem opýtať protiotázkou: Keď staršej panej s barlou v električke uvoľníte miesto, tak si kompenzujete svedomie?

Z pohľadu niektorých možno áno.

Možno áno, ale je to dôležité? Či je to o svedomí alebo nie? Podľa mňa je to jedno, je to každého súkromná vec. Môj názor je, že darovať je úplne prirodzená vec. Výskumy hovoria, že ak z mesačného príjmu darujete dve až päť percent, tak sa to nijako neodrazí na vašom rozpočte. Nech si každý skúsi vyrátať, aká je to suma a ako by sa bez nej žilo. Podľa mňa sa to dá zvládnuť.

Žijeme v spoločnosti, kde mnohí ľudia majú nadbytok. Majú veci, ktoré ak by mal prísť koniec sveta, zistia, že sú im zbytočné. Dokonca sú národy, kde darovanie je spoločenský úzus. Väčšina strednej vrstvy má vybranú svoju neziskovú organizáciu, s ktorou buď spolupracuje dobrovoľnícky, ktorej organizuje nejaké zbierky alebo daruje. Na Slovensku máme pomer darcov relatívne nízky.

Lepší sa to?

Postupne. Napríklad v Británii existuje darcovstvo v oblasti dedičstva. Ľudia odkazujú časť svojho majetku organizácii, ktorá sa venuje pomoci nejakej cieľovej skupine, čo u nás nie je.

Maximálne tak cirkvi.

Maximálne tak cirkvi alebo v deväťdesiatych rokoch politickej strane. Tak ďaleko ešte nie sme. Myslím si, že to je aj o vývine našej spoločnosti, uvedomiť si, že už len vlastniť nám nestačí. Niekedy to, že niekomu niečo dám, je viac, ako keď si niečo kúpim. Príde mi to ani nie ako slušnosť, ale ako súčasť bytia, podeliť sa.

Sergej Kára je sociálny pracovník, ktorý pracuje s ľuďmi bez domova. Je zakladateľ a predseda OZ Vagus, ktoré v Bratislave robí terénnu sociálnu prácu, spravuje denné centrum Domec a kaviareň, ktorá poskytuje prácu aj ľuďom bez domov Dobre&Dobré.

Kľúčové slová:

bezdomovci, charita, rozhovor, vianoce

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.