Riaditeľka berlínskej alternatívnej školy: Ak zostaneme v starej štruktúre, nebudeme vedieť prejsť do nového sveta

 
Dlhoročná riaditeľka populárnej berlínskej alternatívnej školy ESBZ MARGRET RASFELD hovorí, že vo vzdelávaní konáme proti zisteniam z oblasti výskumu mozgu či pedagogiky. Mali by sme sa podľa nej viac sústrediť na učenie pre život a rozvoj osobnosti. Žiakov preto posiela na dobrovoľnícku prácu aj výlety s minimom peňazí.

Evangelische Schule Berlin Zentrum (ESBZ) je populárna alternatívna škola. Aký máte koncept?

Koncept je nutné vidieť v súvislosti s tým, aká budúcnosť nás čaká a na čo musíme mladých ľudí pripravovať. Stojíme pred veľkými výzvami. Jedna je zaobchádzanie s našou planétou a prírodou, konzumná spoločnosť a konkurenčná paradigma. Druhou je spolužitie, ktoré teraz máme v súvislosti s utečencami pred dverami silno ako ešte nikdy. Ďalej pribúdajúca komplexita a dynamika rýchlych zmien. Z týchto zmien vyplýva aj strach ľudí a ohrozovanie demokracie. Musíme mladých ľudí pripravovať na to, aby dokázali vytvárať inkluzívne humánne spoločnosti. A to sa nedá len cez vedomosti, ale treba ich posilňovať a dopriať im skúsenosti s rôznorodosťou. Preto je pre mňa jasné, že školy musia byť pre všetky deti, nie len pre tie selektívne vyberané. Učenie pre život a rozvoj osobnosti musia stáť v centre vzdelávania.

Margaret Rasfeld. FOTO - Archív MR
Margaret Rasfeld. FOTO – Archív MR

Bol o vašu školu taký veľký záujem už od jej vzniku?

Na začiatku sme zobrali tých, ktorí prišli. Začínali sme so 16 žiakmi. Medzi nimi bolo podľa kritéria známok viacero veľmi dobrých žiakov, ktorí vedome odišli z gymnázia, lebo na ňom išlo len o vedomosti. Ostatní boli tí, ktorí v tradičnom systéme neuspeli. Napríklad žiaci, ktorí po prvom pol roku museli z gymnázia odísť; dvoch vyhodili zo školy, dvaja prišli z psychiatrie. Bola to veľmi rôznorodá skupina. Po pol roku sme otvorili druhú triedu. A odvtedy sme už mali ročne štyri až päťkrát toľko prihlášok ako miest. Hneď sme sa stali známymi.

Ako vyberáte žiakov? Sú na školu prijímacie skúšky?

Máme spoluprácu s jednou 6-ročnou základnou školou, z ktorej berieme všetky deti. Keď prirátame súrodencov, ostáva nám len veľmi málo voľných miest. Tie priraďujeme deťom tak, aby škola bola čo najheterogénnejšia. Napríklad tým, ktoré majú individuálne potreby; máme žiakov s Downovým syndrómom. Alebo deťom, ktoré majú problémy doma, či pochádzajú z inej kultúry. Minulý školský rok sme prijali 50 žiakov utečencov.

Musíme mladých ľudí pripravovať na to, aby dokázali vytvárať inkluzívne humánne spoločnosti. A to sa nedá len cez vedomosti, ale treba ich posilňovať a dopriať im skúsenosti s rôznorodosťou.

Ako sa vaša škola odlišuje od tradičnej školy?

My dnes o vzdelávaní veľa vieme, ale aj tak školy nemeníme. Konáme proti zisteniam z oblasti výskumu mozgu či pedagogiky a nesprávame sa podľa toho, lebo sme príliš ukotvení v starých modeloch: „Deti potrebujú tlak. Potrebujú známky. Neučia sa samé od seba.“ Preto je pre učiteľov nápomocné, keď sa od základov zmenia vzdelávacie modely, aby nemohli spadnúť späť do naučených spôsobov správania. My sme celodenná škola, vyučujeme 36 hodín týždenne, od 8:00 do 16:00, v piatky do 14:00. Z toho je desať hodín, teda menej ako tretina, určených na odovzdávanie vedomostí v štyroch základných predmetoch – nemčina, matematika, prírodne a spoločenské vedy a angličtina. Takzvané kancelárie pre učenie prebiehajú každý deň dve hodiny ráno. Žiaci si tu na základe dobrých študijných materiálov učivo sami osvojujú.

Učia sa v kanceláriách žiaci spoločne či ich delíte do tried podľa veku, ako býva zvykom?

Žiaci, aj tým, že sú z rôznych ročníkov, si môžu navzájom pomáhať. Môžu pracovať sami alebo v tíme. Učiteľ im môže pomôcť, ale najprv sa musí každý opýtať dvoch ďalších spolužiakov. Tí to väčšinou vedia vysvetliť lepšie, ako učiteľ. Učiteľ sa zatiaľ môže niekomu naozaj venovať. Študijné materiály sme vyrobili sami, už sa dajú aj kúpiť. Deti sú rôzne, niektoré musia učivo častejšie opakovať, iné si vymýšľajú úlohy navyše. Učiteľ žiakov pozná a je jeho úlohou vybrať im primerané úlohy. Obsah sa orientuje podľa tém centrálnych testov. Berieme si učebnice, krátime učivo a vytvárame zaujímavé materiály, ktoré deti bavia.

Na Slovensku sa začína diskutovať o opodstatnenosti známkovania. Ako u vás prebieha hodnotenie?

Keď sa deti v určitej oblasti na to cítia, prihlásia sa na test alebo inú formu preukázania svojich vedomostí. Tým sa z celého systému odbúrava to: „Preboha, zajtra o desiatej je písomka z matematiky, dnes nebudem spať.“ V priebehu jedného roka musia splniť určité podmienky, ale nastavia si to sami. Môžu sa tiež rozhodnúť, že sa dva týždne budú venovať len nemčine. Deti sú rôzne. Pomáha aj to, že známky dávame až na konci deviatej triedy. To inak môžu robiť všetky školy v Berlíne, ale väčšina to nerobí. Udržateľne sa učíme len vtedy, keď sa učíme sami pre seba. Nie pre známku, alebo pre učiteľov, alebo pre 10 euro za dobrú známku.

Čo sa deje po zatvorení učiacej kancelárie? Ako prebieha zvyšok vyučovania?

Povedali sme si, že vytvoríme priestor pre projekty a každý štvrtok máme päť hodín projekt. Je určená hlavná téma a k nej si žiaci v tímoch vymýšľajú otázky. Máme dva až tri projekty za rok.

Model ESBZ postupne preberajú školy aj v iných krajinách cez iniciatívu Schule im Aufbruch. FOTO - Facebook Initiative Schule im Aufbruch
Model ESBZ postupne preberajú školy aj v iných krajinách cez iniciatívu Schule im Aufbruch. FOTO – Facebook Initiative Schule im Aufbruch

Aké projekty deti napríklad pripravujú?

Jednou z hlavných tém je voda. Jedna skupina chce vedieť, ako vyzerá zásobovanie Berlína vodou. Môžu si aj postaviť model alebo ísť navštíviť vodáreň. Môžu ísť aj mimo školy za expertmi. Druhý povie, že počul v televízii o virtuálnej vode a chcel by vedieť, čo to je. Skupina potom robila prieskum ľudí na Alexanderplatz. Pýtali sa sto ľudí a iba jeden tušil, čo je virtuálna voda. Potom urobili informačný stánok. Tí boli super! Tretia skupina sa venovala tomu, čo robí Nestlé v Brazílii, teda odkupovaniu pôdy a privatizácii vody. Na záver všetky skupiny prezentujú, čo zistili a na koniec trieda vie stokrát viac, ako keby sa nudne učili fakty o vode.

Aké ďalšie predmety sa na vašej škole vyučujú?

Dvakrát do týždňa máme dielne, ktoré zahŕňajú veľa rôznych aktivít. Ponúkať ich môžu nielen učitelia, ale aj mimoškolskí spolupracovníci, rodičia alebo žiaci sami. Žiaci si z nich vyberajú na pol roka a môže to byť joga, tanec, IT, divadlo, atď. Tam sa mieša celá škola. Aj vďaka tomu sa všetci poznajú a nemávame rivalitu medzi triedou A a B alebo medzi malými a veľkými.

Mnoho ľudí si myslí, že žiaci by bez rozvrhu nerobili vôbec nič. Ako vaši žiaci zvládajú organizovať si rozvrh a vyberať z rôznych možností?

Každého sprevádza osobná kniha, do ktorej si musia zapísať každú hodinu. Stojí tam, čo musia za tri roky absolvovať a môžu si odčiarknuť, čo už majú hotové. Sú tam všetky pravidlá. Týždenne majú dvojstránku, kde musia zapísať čo robili a sami hodnotia, či pracovali na 100%, alebo či sa flákali. Aby si osvojili, že učenie je ich vlastná záležitosť. Majú tam aj cieľ týždňa a napíšu si, za čo sú na seba za ten týždeň hrdí.

Keď sa deti v určitej oblasti na to cítia, prihlásia sa na test alebo inú formu preukázania svojich vedomostí. Tým sa z celého systému odbúrava to: „Preboha, zajtra o desiatej je písomka z matematiky, dnes nebudem spať.“

Konzultujú osobné knihy s učiteľmi?

Každý učiteľ má na starosti 13 žiakov, ktorých dve hodiny týždenne individuálne vedie. Tieto dve hodiny sú v piatok, ostatní si niečo chystajú alebo dorábajú a učitelia si po jednom volajú žiakov s ich osobnými knihami a pýtajú sa ich: „Ako sa máš? Potrebuješ s niečím pomôcť?“ Žiaci tak majú neustálu podporu a učitelia sa vždy usilujú nájsť riešenia. Niekedy rozoberajú aj osobné záležitosti.

Máte aj dva nezvyčajné predmety zodpovednosť a výzva. V čom spočíva predmet zodpovednosť?

Zodpovednosť je o sociálnej aktivite, napríklad pre starých ľudí, s deťmi, v sociálne napätých oblastiach, ekologicky sa angažovať. Teraz veľa pracujeme s utečencami. Každý môže robiť, čo chce. Mnohí chodia do škôlok a robia tam pre deti divadlo, čítajú im rozprávky. Učitelia im aj v tomto robia tútorov a pri aktivitách ich navštevujú. Tento predmet vznikol v roku 1998 na mojej starej škole v Hesensku, kde ho vymysleli deti a už sa rozšíril po celom Nemecku.

Pripravený na predmet Výzva (Herausforderung). FOTO - Facebook Intitiative Schule im Aufbruch
Pripravený na predmet Výzva (Herausforderung). FOTO – Facebook Intitiative Schule im Aufbruch

Môže byť zodpovednosť aj na iných školách vedená ako vyučovací predmet?

Áno. Na celodenných školách to vôbec nieje problém. Poldenné školy to môžu robiť počas predmetov etika, náboženstvo alebo spoločenská výchova. Okolo 300 až 400 škôl to už tak aj robí. Mnohým školám sme dali k dispozícii naše materiály k reflexii. Lebo aktivity treba s deťmi aj reflektovať. Tri až štyrikrát ročne máme kolečká reflexie, v ktorých žiaci môžu zdieľať aj svoje problémy. Na konci máme veľké podujatie „Oslava zodpovednosti“, kam pozývame aj rodičov, žiakov, budúcich žiakov a mimoškolských partnerov. Niektorí sa predstavia na pódiu, iní majú informačné tabule.

Aj v rámci dielní máme už päť rokov projekt, v rámci ktorého chodievame do škôl v sociálne slabých štvrtiach pomáhame prvákom pri vyučovaní. Učitelia sú radi, že im niekto príde pomôcť, deti sa veľmi tešia a aj vďaka tomu robia pokroky. To prispieva aj k spoznávaniu rôznych sociálnych pomerov. V Berlíne sú aj školy s 97% žiakmi s migračným pôvodom. To sú mestské časti, do ktorých by možno naši žiaci ani inak nešli. Okolo 40 detí to robí v rámci dielní a k tomu ešte všetci majú predmet zodpovednosť.

A v čom spočíva predmet výzva?

Tento predmet majú žiaci ôsmej až desiatej triedy, teda 13 až 15-roční. Cieľom je, aby vyšli do života a sami sa organizovali. Najprv prebieha polročná príprava, počas ktorej si žiaci v skupinách naplánujú konkrétnu výzvu – napríklad túru, splav či bicyklovanie. To sú tri najčastejšie spôsoby dopravy. Iní zas idú pracovať na bio farmu, čo je tiež veľká výzva, pretože musia už o štvrtej vstávať a starať sa o zvieratá. Nesmú prespávať doma. Každý má 5 euro na deň, teda dokopy 150 eur, a sú tri týždne mimo Berlína. To je ich rozpočet na všetko. Ak na začiatku vycestujú vlakom, musia to mať zarátané. Jeden stráži kasu a k tomu dostane malý prípravný kurz. Jeden je zodpovedný za komunikáciu zvonku.

Pozrite si, ako sa deti z ESBZ vybrali v rámci Výzvy na turistiku do Vysokých Tatier

Sprevádza ich niektorý učiteľ?

Z právnych dôvodov s nimi musí ísť niekto, kto je plnoletý. Teraz máme spoluprácu s viacerými vysokými školami a našich žiakov sprevádzajú budúci učitelia, sociálni pracovníci a vychovávatelia. Tá osoba by sa ale mala čo najviac držať bokom.

Zodpovednosť je o sociálnej aktivite, napríklad pre starých ľudí, s deťmi, v sociálne napätých oblastiach, ekologicky sa angažovať. Teraz veľa pracujeme s utečencami. Každý môže robiť, čo chce. Mnohí chodia do škôlok a robia tam pre deti divadlo, čítajú im rozprávky.

Aký je význam týchto výletov?

Počas tých troch týždňov sa ukáže potenciál detí. Musia zvládať riziko. Za 5 Euro si nemôžu dovoliť ani študentské ubytovanie, ani len campingové miesto. Niekedy musia niekomu zazvoniť a opýtať sa: „Dobrý deň, môžeme prespať u vás na záhrade? Môžeme Vám s niečím pomôcť?“ Za ten čas nazbierajú toľko skúseností! 95% ľudí im je veľmi nápomocných. Deti sa vrátia a hovoria: „Nikdy sme si nemysleli, akí milí ľudia sú.“ Aj to je veľmi dôležitá skúsenosť. Deti si po návrate oveľa viac cenia to, čo majú. Chladničku, v ktorej sú potraviny. Sprchu. Posteľ. Niektorí si musia vystačiť so studenou vodu. Naučia sa oceňovať to, čo považovali za samozrejmosť. V ôsmej, deviatej a desiatej triede každý rok absolvujú tri týždne niekde inde. A vždy sa vrátia oveľa vyspelejší.

Ako to vnímajú rodičia?

Rodičom sa väčšinou páči všetko, čo na škole robíme. Ale keď potom ich vlastné dieťa má odísť za výzvou, polovica dostane strach. Je to však školský predmet, čiže nemôžu neísť. Rodičia by im potom najradšej každý deň volali. Ale to sa u nás tiež nedá. Sú však aj rodičia, ktorí vo vlastnej mladosti zažili podobné veci a potom s tým nemajú problém. Najmä, keď vidia, ako sa deti vrátia, všetko je v poriadku.

Stáva sa, že im nevyjde, čo si naplánujú?

Učia sa aj neuspieť a vyrovnať sa s neúspechom. Lebo plán často nevyjde. Stačí, aby mali defekt a už sa nedostanú tam, kde plánovali. Väčšinou nevedia, kde budú večer spať. Ale naučia sa, že vždy sa dá nájsť riešenie. Majú potom dôveru sami v seba a podnikavého ducha. Veľká výzva je spolupráca v skupine, ktorú tvorí 4 až 6 žiakov. Tam si nemôžu povedať: „Môžeš sa strčiť, ja idem domov.“ Musia spolu vedieť vyjsť. Väčšinou to zvládnu a my sme užasnutí, čo všetko dokážu.

Mali ste aj zlé skúsenosti?

Málo. Máme približne jednu skupinu ročne, väčšinou chlapci, ktorí sa tak rozhádajú, že sa vrátia. Potom s nimi pracujeme a musia ešte absolvovať výzvu tu na mieste. Alebo jedni boli na farme a mali veľmi zlého gazdu a rozhodli sa, že pri ňom nezostanú. Ale inak nie. Vždy pritom máme okolo 270 žiakov na ceste.

Ako režim majú u vás starší žiaci?

Na druhom stupni majú interkultúrnu skúsenosť. Idú každý sám na tri mesiace do sociálneho alebo ekologického projektu v zahraničí. To môže byť, Írsko, Peru, Nepál – napríklad obnovovanie škôl po zemetrasení. To býva veľmi intenzívne. Odchádzajú po Veľkej Noci a vrátia sa tesne pred letnými prázdninami. Už sú na niečo podobné pripravení cez predošlé aktivity v rámci predmetu výzva. Potom cestujú na štyri dni mimo školy, aby to reflektovali a vymieňali si skúsenosti.

Po výzve mladších aj starších žiakov býva jednodňové verejné podujatie, kde si rodičia aj všetci môžu pozrieť, čím si žiaci prešli.

Je jasné, že škola dobre pripravuje na život. Avšak Nemecko, podobne ako Slovensko, má vzdelávací systém, ktorý je  postavený na osvojovaní si vedomostí. Aké máte v tejto oblasti skúsenosti? Pripravujete deti na testy?

Vieme, že vedomosti sa skoro všetky zabúdajú. Keď v ôsmej triede bez prípravy zadáte test zo šiestej triedy, skoro všetci ho napíšu zle. Lebo sa učia len pre testy. My máme veľmi dobré výsledky v centrálnych testovaniach. Naši žiaci absolvujú centrálne berlínske testy v 10. triede a maturita je tiež vo väčšine predmetov centralizovaná. Pripravujeme žiakov na ten formát testov. Lebo u nás neexistujú testy na krúžkovanie. Sme veľmi dobrí aj preto, lebo žiaci nemajú strach. V testoch sa opakujú určité vzory. Keď ich žiak prekukne, a oni sú zvyknutí vedomosti prakticky využívať, tak to nie je ťažké.

Vieme, že vedomosti sa skoro všetky zabúdajú. Keď v ôsmej triede bez prípravy zadáte test zo šiestej triedy, skoro všetci ho napíšu zle. Lebo sa učia len pre testy.

Viete si predstaviť, že by všetky školy fungovali ako tá vaša?

Model nemá byť vzor pre všetkých. Ale tie princípy sú prenosné pre všetkých. Organizuj školu tak, aby sa mohli vytvárať vzťahy. Zabezpeč, aby bol priestor pre projektové vyučovanie. Možno si niektorá škola povie, že na to nevezme každý týždeň jeden deň, ale každý mesiac jeden týždeň. 30% učenia má byť mimo školy, v živote. A to môže mať rôzne podoby. Preč od známok po individuálnu spätnú väzbu, ktorá je nápomocná. Pracujem na tom, aby sa školy menili. Robíme aj vzdelávanie pre učiteľov. Toto vzdelávanie robia žiaci.

Kde vidíte najväčšie bariéry pre transformáciu školstva?

Najväčšia bariéra je, že všetci si prešli tradičnou školou. Tým majú v hlavách staré vzory o tom, ako má škola vyzerať. Preto je dobré, že máme alternatívne príklady. Komu napadne zodpovednosť alebo výzva ako predmet? Bariérou sú riaditelia, ktorí nie sú vizionári a neodvážia sa. Bez riaditeľov sa nič nedá. Ale mnohí vidia, že ak zostaneme v našej starej štruktúre, nebudeme vedieť prejsť do nového sveta. Potrebujeme zmeniť 20% škôl a potom sa spustí vlna. Tiež potrebujeme dostať na našu loď rodičov, ktorí by najradšej deti už v škôlke učili čínsky, aby obstáli vo svetovej konkurencii. V Nemecku máme prvé deti, ktoré dospeli k vyhoretiu. Jeden detský psychiater teraz napísal knihu „Burnout-Kids“ o zvnútornenom tlaku na úspech. Musíme začať s tými, ktorí chcú a oni potom musia tak silno vyžarovať, že nadchnú aj ďalších. Ale bariérou je strach z chýb a strach pustiť sa do neznámeho.

MARGRET RASFELD pracovala 39 rokov v nemeckom školstve. Začínala ako učiteľka, neskôr pôsobila ako riaditeľka na viacerých školách. Vybudovala dve školy v spolkovej krajine Hesensko. V roku 2007 sa presťahovala do Berlína, kde spoluzakladala a do roku 2016 viedla Evanjelickú školu Berlin centrum (EBSZ). Škola pozostáva z nižšieho stupňa (7.-10. trieda) a vyššieho stupňa (11.-13. trieda) a žiaci ju zakončujú maturitou. Na oboch stupňoch má škola okolo 300 žiakov. Rasfeld v roku 2016 odišla z pozície riaditeľky do dôchodku, naďalej sa však angažuje v transformovaní školstva v Nemecku, Rakúsku aj Poľsku.

b01_zober_kino

Kľúčové slová:

alternatíva, berlin, rozhovor, vzdelávanie

Ďalšie články od autora:

Sociologička a analytička. Odborne sa venuje multikultúrnym spoločnostiam. Matka dvoch detí, s ktorými od začiatku roka 2016 žije spolu s manželom v Berlíne.