Bratislavčan v remeselnej kaviarni

V jednej krajine žijú rôzne kmene. A nie vždy rozprávajú pre tých druhých zrozumiteľne. Niekedy to môže byť zámerné. Používať jazyk zasvätencov človeku dodáva pocit výnimočnosti. Keď si pospolitý ľud začne nadávať do bratislavských alebo remeselných kaviarní, časť hnevu pramení z jazyka, ktorému druhý kmeň nemusí vždy rozumieť.

Stále neviem pochopiť, prečo akurát mňa musia susedia poslať do remeselníckeho obchodu.  Niekoľko dní nám netečie voda a práve ja som mal byť ten, čo pôjde kúpiť súčiastku do čerpadla. Už pri slove čerpadlo mi je trochu nevoľno, nieto ešte keď počujem výraz ako expanzná nádrž.

Cítim sa pri tom rovnako, ako keď mi susedia lazníci povedali, aby som si doniesol na brigádu obojručný nôž. Netušil som, kde v kuchyni by sme ho mohli mať. Potom som uvidel chlapov ako v rukách zvierajú niečo podobné mačete  a odkôrňujú celé kmene. S mojím príborovým nožíkom by som si mohol natierať na tom strome tak domáci lekvár na chleba.

Relátka a nečasové logiky

Takto odborne podkutý som sa ocitol pred dvomi chlapmi v miestnom obchode plného skrutiek, tesnení, rúr aj šróbov. Snažím sa im popísať problém, ktorý viem sformulovať do jasnej vety – nemám vodu. Ukazujem ešte fotku súčiastky, ktorú mi poslal sused. Chlapi sa ma hneď pýtajú aké mám „relátko“. To slovo znelo poeticky, ale bolo mi jasné, že mi nejdú recitovať Hviezdoslava. Pokrčil som plecami. Zisťujú, či som skontroloval čidlá. Termín poznám, učili sme sa to na biológii, ale pochybujem, že by sme mali v studni nejaký hmyz, ktorému mám skontrolovať toto ústrojenstvo. Pri otázke aký mám tlak, som mal sto chutí povedať, že vysoký. Toľko zvláštnych slov v toľkých súvislostiach.

Čakal som, kedy na mňa páni vyrukujú s otázkou, čo ma v tej škole učili. Keď im poviem, že som štátnice spravil na výbornú z nečasových logík a vedel som vysvetliť rozdiel medzi bytím a existenciou, tak mi snáď jednu vypália.

Naučiť sa spolu komunikovať

Páni majstri ale vybrali papier a s božskou trpezlivosťou a obdivuhodným pedagogickým prístupom mi začali ukazovať schému napájania. Dávali mi rady, čo by som mal ešte vyskúšať, čo premerať a inak zapojiť. Bolo vidno ako ich tento problém baví riešiť. Aspoň základné veci som pochopil.

Predstavil som si, ako sa môže stretnúť svet pojmov relátiek a takej inkluzivity. Či tlak v expanznej nádrži s whistleblowerstvom, obojručný nôž s kohéziou alebo čidlá s marginalizáciou. Keď to ešte zaklincujeme post-faktuálnosťou, očakávať ranu do nosa nemusí byť nič nezvyčajné.  Znie to skutočne trochu ako nadávka.

A človek zrazu pochopí, že v jednej krajine žijú rôzne kmene. A nie vždy rozprávajú pre tých druhých zrozumiteľne. Niekedy to môže byť zámerné. Používať jazyk zasvätencov človeku dodáva pocit výnimočnosti. A bolo to tak vždy, bez ohľadu na stupeň „faktuálnosti“ doby. Keď si pospolitý ľud začne nadávať do bratislavských alebo remeselných kaviarní, časť hnevu pramení z jazyka, ktorému druhý kmeň nemusí vždy rozumieť.

Neostáva nám ale nič iné, len aby sa  kmene naučili spoločne rozprávať. Tak, aby sme si rozumeli. Dvaja chlapíci z „remeselnej kaviarne“ boli pre mňa malou inšpiráciou. Miesto výsmechu, že neovládam „relátka“, vytasili papier a vysvetľovali, koľko sa toho do mňa vošlo. Dnes už viem ako mi funguje čerpanie vody v dome. A ukázalo sa, že je to dôležité rovnako ako ochrana whistleblowerov.

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.