Za to, čo sa deje v rozvojovom svete sme zodpovední všetci. Charita to nezachráni

BRYAN MUKANDI je pôvodne lekár zo Zimbabwe, ktorý po odchode do Európy začal študovať globálne vzdelávanie a európsku filozofiu. Hovorí, že nie je fanúšikom rozvojovej pomoci. Skôr by sme podľa neho mali prevziať zodpovednosť za svoj životný štýl na úkor globálneho Juhu. Bryana budete môcť stretnúť aj naživo, 13. decembra vo Zvolene.

Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Hlasy väčšinového sveta

Pochádzaš z Afriky, kam prúdi veľká časť rozvojovej pomoci. Aký je Tvoj názor na ňu?

Nie som veľkým fanúšikom rozvojového sektora – teda väčšiny jeho aspektov. Tá oblasť, ktorá je podľa mňa nevyhnutná a vidím v nej veľký zmysel, je globálne vzdelávanie.  Podporujem ľudí globálneho Severu, ktorí vzdelávajú iných obyvateľov globálneho Severu o miere, akou naše (ľudí globálneho Severu) rozhodnutia, voľby a konanie  prispievajú k biede a trápeniu mnohých ľudí v oblastiach globálneho Juhu.

Avšak mojím jediným problémom s globálnym vzdelávaním – a myslím že to má koloniálne korene – je predstava, že hlboko vo svojej podstate sú ľudia dobrí. Ak náhodou robia zlé veci, alebo sa nesprávajú tak, ako by sme si to my predstavovali, je to preto, že nemajú dosť informácií.  Myslím, že to nie je spravodlivé voči ľuďom, s ktorých morálnym postojom mám problém – či už sú to skinheadi, alebo pohodlne žijúca rodinka strednej vrstvy, ktorej je úprimne úplne ukradnuté, čo sa deje chudobným ľuďom na celom svete bez ohľadu na to, akú rolu sami zohrávajú v ich biede.

Predpokladá sa, že vzdelávanie samotné zabezpečí širokú podporu krokov smerujúcich ku globálnej spravodlivosti. Ale to naznačuje, že nemôžu existovať plne autonómne ľudské bytosti, ktoré ak majú príležitosť konať ináč, by sa rozhodli ubližovať iným ľudským bytostiam. Myslím, že ľudia sú schopní urobiť informované rozhodnutie, ktoré mne môže pripadať odporné.  Existujú v našom svete ľudia, ktorí sú si vedomí, že ich konanie má negatíve dôsledky pre iných a je ich fundamentálnou existenciálnou voľbou konať týmto spôsobom.

bryan-mukandi
Bryan Mukandi. FOTO – Archív Živica

Takže tvrdíš, že ľudia globálneho Severu by žili na úkor iných aj keby mali na výber?

Ja chcem žiť vo svete bez násilia. Ale čo tým myslíme? Ak moje dieťa nezje všetko, čo má na tanieri poviem mu: „Dojedz všetko. V USA hladujú deti.” Raz ma niekto počul, ako to hovorím synovi a bol zmätený. Myslel si, že žartujem. Ale ja som nežartoval. Chudoba v USA zasahuje do životov takmer tretiny detí, ktoré žijú pod hranicou chudoby.[1] To je ohavné. Pre väčšinu z nás nepredstavuje USA miesto, kde je detská chudoba. Máme určitú predstavu o tom, čo je USA.

A podobne máme aj určitý koncept o tom, čo je násilie. Som presvedčený, že ospravedlňujeme isté voľby ako žiť v tomto násilnom svete, zatiaľ čo iné odsudzujeme. Napríklad nemáme problém s existenciou veľkých korporácií. Vieme tiež, že svet má obmedzené množstvo zdrojov. A my – obyvatelia krajín globálneho severu – sme prevažne mlčky v pohode s tým, že naše pohodlie a luxus majú do veľkej miery za následok biedu a chudobu ľudí v chudobných častiach sveta. To je neuveriteľne násilné. Ale prevažne nás táto forma násilia nerozhádže. Avšak tvárime sa, že máme problém s násilím, ak má formu surového a priamejšieho násilia nazi skinheadov či extrémistov, ktorí sa oháňajú mačetou. Chcem tým iba povedať, že ak je násilie páchané skinheadom či extrémistom nezákonné, tak prečo si potom myslíme, že to násilie, ktoré páchame my, alebo je páchané v našom mene, je opodstatnené. Takže si myslím, že nemáme až taký problém s násilím.

Príďte si vypočuť Bryana Mukandiho naživo v utorok, 13. decembra vo Zvolene v rámci diskusie V akom svete je toto spravodlivé?, ktorú organizuje CEEV Živica a Technická univerzita vo Zvolene.

Viac informácií tu: https://www.facebook.com/events/1761919314056685/

Ja verím, že máme.

Skutočne? Zoberme si také vojny. Jediný dôvod, prečo sa ľudia v rozvinutom svete zaujímajú o konflikt v Sýrii je, že zrazu sú všetci tí Sýrčania na našom prahu a chcú vstúpiť do nášho priestoru. A my ich nechceme. Nemyslím si, že my na Severe máme problém s násilím. Máme problém s tými formami násilia, ktoré ohrozujú nás, globálnych aristokratov. Všetkých nás, ktorí sa nemusíme trápiť nad tým, čo budeme jesť na večeru a či budeme mať o týždeň strechu nad hlavou.

My – obyvatelia krajín globálneho severu – sme prevažne mlčky v pohode s tým, že naše pohodlie a luxus majú do veľkej miery za následok biedu a chudobu ľudí v chudobných častiach sveta. To je neuveriteľne násilné. Ale prevažne nás táto forma násilia nerozhádže. Avšak tvárime sa, že máme problém s násilím, ak má formu surového a priamejšieho násilia skinheadov či extrémistov, ktorí sa oháňajú mačetou.

Keď so študentmi hovorím o Afrike a pýtam sa ich, prečo si myslia, že je tam chudoba, prvé dôvody, ktoré uvedú sú: majú tam iba piesok a ľudia sú leniví. Odkiaľ pochádzajú tieto stereotypy?

V prvej časti Kapitálu Marx hovorí o primitívnej akumulácii. Existuje mýtus, že niektorí ľudia ťažko pracovali a darí sa im dobre, zatiaľ čo iní sú leniví a preto sú chudobní. Prirovnáva to k niečomu, čo nazýva „legenda” prvotného hriechu – teda k príbehu Adama a Evy, ktorí jedli zakázané ovocie v rajskej záhrade. Zamyslime sa nad tým, čo robíme s náboženskými príbehmi, zamyslime sa nad vierou. Naša potreba nás núti investovať nezanedbateľnú časť toho, kto sme, do viery, ktorú sme si zvolili. A myslím si, že o to ide v predstave, že Afrika je chudobná, lebo Afričania sú leniví, alebo je tam len púšť, čo je samozrejme absurdné. Ale ak by jedno z týchto tvrdení bolo zodpovedné za chudobu Afriky, potom tá zodpovednosť nepadá na mňa.

Môžeme sa pozrieť na rolu, ktorú v tom zohrávajú médiá. Ale ešte pred tým, ako sa dostaneme k médiám, musíme sa zamyslieť nad tým, prečo sú tieto predstavy o chudobe chudobných krajín a chudobných ľuďoch v bohatých krajinách také rozšírené. Pretože tento názor nemajú iba odporní ľudia. Existuje mnoho rešpektovaných vedcov s dobrým úmyslom, ktorí takto zmýšľajú. Úlohu v tom hrá viera. Aktívne investujeme vieru – nie je to iba pasívne presvedčenie, že Afričania sú leniví, a preto sú chudobní a chorí – pestujeme si túto vieru a ja si myslím, že tak robíme, aby sme utíšili naše svedomie a pocit viny. Pretože, ak by to nebolo ich lenivosťou, potom by som musel niesť pocit viny. Ak by spravodlivosť vyžadovala, aby som sa vzdal svojej schopnosti popíjať v kaviarni espresso, aby som sa uskromnil a nemal by som možnosť počúvať dobrú hudbu na mojom skvelom prehrávači s pohárikom škótskej whisky a s kamarátmi, potom by som musel niesť pocit viny. Ak sú tieto veci spojené s biedou mojich príbuzných v subsaharskej Afrike – a ja som presvedčený, že sú – potom som za túto situáciu zodpovedný aj ja. Jedným zo spôsobov, ako sa vysporiadať s pocitom viny, je vyvinúť nejaký mýtus, ktorý ma zbaví tejto zodpovednosti.

Akú rolu v tom hrajú médiá?

Dôvod, prečo dokážu médiá predávať obraz žalostnej, lenivej, neschopnej, nezodpovednej osoby hnedej či čiernej farby pleti je, že to je obraz, ktorý chceme vidieť. Po tomto obraze je na trhu dopyt. Médiá sú veľký biznis. A veľký biznis predáva ľuďom tovar. Veľký biznis presvedčí ľudí, že chcú Coca-Colu a potom im tú Coca-Colu predá. Bolo by zaujímavé pozrieť sa do histórie a zistiť kam až siaha tento obraz „lenivého Afričana”. Ja si myslím, že je to koloniálny príbeh, ktorý v prvom rade obhajoval kolonizáciu. Ale je zaujímavé pozorovať, ako sa tento príbeh pretransformoval do viery väčšiny z nás. Nehovorím, že médiá nenesú svoj podiel viny, nehovorím, že nezhoršujú danú situáciu. Ale chcem povedať, že dôvod, prečo nám médiá predávajú tieto príbehy je ten, že my ich chceme kupovať. A my ich chceme kupovať, lebo posilňujú našu vieru. Pomáhajú nám zachovať naše presvedčenia, ktoré v nás zmierňujú tlak zodpovednosti a zbavujú nás spoluúčasti.

Pozrime sa teraz na druhú stranu mince. Aké mýty a stereotypy majú Afričania?

Myslím, že svet okolo nás chápeme cez príbehy. A tiež si myslím, že do veľkej miery si „západný svet“, „globálny Sever“, alebo akokoľvek ináč nazývame túto konkrétnu konšteláciu spoločností a národov, ktorí vedú v svetovom rebríčku, udržuje istý monopol. Má veľkú moc aj v Afrike rozhodovať o tom, ktoré príbehy budú vypočuté. A to, ako my, Afričania, vnímame a chápeme samých seba je do veľkej miery určované tým, ako o nás hovoria západné médiá – Hollywood, CNN, BBC, Le Monde, Der Spiegel a iné.

V 80. rokoch vybuchla v štvrti, kde sme bývali bomba, ktorej cieľom bolo zavraždiť členov Afrického Národného Kongresu (ANC) –  strany Nelsona Mandelu, Govana Mbeki a Waltera Sisulu. Napriek tomuto, napriek skutočnosti, že som bol v Zimbabwe, neďaleko od aktivít prebiehajúcich v Juhoafrickej republike, môj obraz aparteidu pochádza z filmu Volanie slobody, ktorý mi prezentoval Brit. A nezameriava sa v ňom až tak na afrických mužov a ženy, ktorí boli hrdinami tohto boja, ale pozornosť sústredí na postavu hrdinu, ktorý je prijateľný pre Západné publikum – na bieleho chlapíka.

Harare – hlavné mesto Zimbabwe – má ďaleko od predstavy bežného slovenského študenta o púšti, chudobe a lenivých ľuďoch v Afrike. Zdroj: Baynham Goredema, Creative Commons
Harare – hlavné mesto Zimbabwe – má ďaleko od predstavy bežného slovenského študenta o púšti, chudobe a lenivých ľuďoch v Afrike. Zdroj: Baynham Goredema, Creative Commons

Chodil si na školu, kde bola väčšina detí biela a učili ste sa o Európe a Veľkej Británii. Ako tento druh vzdelania zapadal do reality každodenného života v Zimbabwe?

Fanon napísal, že kolonizovaní chcú žiť život kolonizátora, chcú žiť v jeho dome, spať v jeho posteli. Kolonizovaný chce kolonizátorov život pretože existuje to mizerné miesto, kde žijú kolonizovaní a potom to blahobytné miesto, kde žije kolonizátor. Kto by chcel žiť tam, kde žijú kolonizovaní? Samozrejme, že kolonizovaný chce život kolonizátora. A znova sa dostávame k príbehom a obrazom. Neustále je vám pred oči kladený obraz toho, čo to znamená byť Afričanom, a nie je to pekný obraz. A takisto je vám prezentované, čo znamená byť „normálny”. Samozrejme, že chcete byť „normálny” lebo „normálny” je „lepší”. A potom som sa presťahoval do Írska a odrazu som zistil: „Veď to celé bolo klamstvo!” Nerád by som krivdil Írom. Chcem tým len povedať, že mýtus nadradenosti bielych je jednoducho iba mýtus. Ale keď máte obrazy týchto dvoch svetov – ktorý z nich by ste si vybrali?

Študuješ európsku filozofiu. Ako je možné, že ťa viac priťahuje Kantova filozofia ako africká?

Povedal by som skôr, že som k nej „tlačený” a nie „priťahovaný”… dám ti jedno prirovnanie: Keď som bol malý, spýtal som sa raz mojej mamy na adopcie, lebo som pozeral nejaký program v televízii a tam si niekto adoptoval dieťa, že: „Mami, belosi sú takí milí; oni si adoptujú deti iných ľudí. Prečo si my neadoptujeme siroty?  Prečo nie sme ako oni?” A mama mi odpovedala: „Bryan, a čo tvoj bratranec, ktorý s nami býva?” Moja teta a jej dve deti bývali v našom dome niekoľko rokov. Nenazývali sme to adopcia. Adopcia je konkrétny kultúrny zvyk, ktorý prebieha v západnej spoločnosti. Tradičný Shona koncept rodiny je taký, že ľudia sa navzájom o seba starajú, čím sa podľa mňa predchádza potrebe adopcie. Aby ste pochopili, čo sa dialo v našej rodine, mohol by som mamine prichýlenie tety a jej detí nazvať „adopciou”. Je to efektívny spôsob komunikácie prostredníctvom pripodobenia.

Niečo podobné sa deje aj vo filozofii. Táto akademická disciplína je západný súbor postupov a inštitúcií. Ak by som chcel vyextrahovať aspekty africkej kultúry, potom by som sa musel pokúsiť vtesnať ich do západného kontextu. Nepovažujem za správne, keby som išiel za svojimi strýkami, spísal, čo hovoria, napísal o tom odborný text a tvrdil o sebe, že som africký filozof… Pretože čo by som tým robil? Mám pocit, že by som využíval a znevažoval tieto veci. Bral by som od týchto ľudí veci, ktoré sú pre nich hodnotné a kŕmil by som nimi západnú mašinériu. Kto by z toho mal prospech? Môj strýko by z toho nič nemal. Môj strýko nebude čítať filozofické zborníky. Tá komunita z toho nemá vôbec žiadny prospech.

Mohlo by to týmto ľuďom priniesť rešpekt a hodnotu v očiach väčšiny…

Ale oni nepotrebujú ich rešpekt. Prečo by mali dokazovať svoju hodnotu pred ostatnými? Ja ich rešpektujem a oni sa rešpektujú navzájom.

Kolonizovaní chcú žiť život kolonizátora, chcú žiť v jeho dome, spať v jeho posteli. Kolonizovaný chce kolonizátorov život pretože existuje to mizerné miesto, kde žijú kolonizovaní a potom to blahobytné miesto, kde žije kolonizátor. Kto by chcel žiť tam, kde žijú kolonizovaní?

Existuje mnoho foriem rozvojovej pomoci misionárska pomoc, adopcie na diaľku atď. Je to skutočne všetko kontraproduktívne a škodlivé?

Počas môjho štúdia medicíny bola antiretrovirálna liečba pre HIV pozitívnych ľudí veľmi zriedkavá v štátnom systéme. A preto takmer všetci pacienti infikovaní HIV umierali. Bolo to hrôzostrašné. V čase, keď som začal pracovať ako lekár, začínali byť rozšírené programy, ktoré pacientom poskytovali antiretrovirálnu liečbu. A tá doslova zachraňovala životy. Rodičia mohli naďalej posielať svoje deti do školy. Mohli ostať doma a pre mnohých to bola hotová spása. Mohol by som sa zamýšľať nad motiváciou, ktorá viedla k pomoci, mohol by som rozprávať o tom, aká je problematická. Ale ešte pred tým, ako tak urobím je dôležité povedať, že ak by som ako môj bratranec potreboval antiretrovirálnu liečbu, asi by ma nezaujímalo, odkiaľ pochádza. To, na čom by záležalo je, že som umieral a teraz žijem. Takže je pomoc aj prospešná? Určite áno. Pretože môj bratranec by dnes už bol mŕtvy. Tá brutálne ťažká otázka, ktorú si musíme položiť je: „Za akú cenu?”

Jacques Derrida, vo svojej knihe Given Time hovorí o žobrákovi. Keď k vám pristúpi žobrák a hodí sa pred vami na kolená, niečo chce. Keď dáte žobrákovi peniaze: čo v skutočnosti robíte a prečo mu dávate tie peniaze? Derrida hovorí, že tomuto žobrákovi dávame peniaze, aby sme zmiernili náš pocit viny a aby sme ho poslali preč. Aby sme sa nemuseli pozerať na to, čo spôsobili naše aktivity.

Takže namiesto toho, aby sme sa zamýšľali nad spravodlivosťou toho, že môj životný štandard je na úkor ľudí v chudobných krajinách, tak môžem jednoducho dať niekomu určitú sumu peňazí a viem, že to zachráni životy a stáva sa zo mňa záchranca. To môže byť moja primárna identita – „ten, ktorý zachraňuje životy”, a nie „ten, ktorého život spôsobuje, že iní žijú v biede a útlaku”. 

Existujú úžasné organizácie, ktoré odvádzajú skvelú robotu. Oni a ich práca je nevyhnutná. Ale musíme sa pýtať: „Prečo sú potrebné?” Skutočnosť, že títo ľudia robia skvelú, potrebnú prácu neznižuje náš pocit viny. Problém s charitou je ten, že pre väčšinu z nás to stačí. Nemusíme sa na seba pozrieť. Mám pocit, akoby celý rozvojový sektor a charita predstavovali hromadné odsunutie kolektívnej viny.

Ak by pomoc a charita neboli pre nás dostačujúce, aký ďalší krok by sme potrebovali urobiť?

Ten ďalší krok nie je sexi. A preto sa nám doňho nechce. Nie je merateľný, nie je konkrétny, je nepekný a ťažko povedať, čo z neho vyplynie. Ten ďalší krok je venovať dlhý úprimný pohľad na našu spoluúčasť. A spýtať sa samých seba, ako žijeme a prečo.

Čo ak nechcem byť zodpovedná za chudobu ľudí v iných častiach sveta?

Ale ty si zodpovedná.

A nemôžem nebyť?

Nie, nemôžeš nebyť. V prvom rade si musíme všetci plne uvedomiť našu zodpovednosť. Pozrime sa na to z lekárskeho hľadiska: Povedzme, že niekto príde do tvojej ambulancie a ty mu stanovíš diagnózu cukrovka alebo vysoký krvný tlak. Ak tento pacient nie je o tvojej diagnóze presvedčený, ak si nie je vedomý jednotlivých príznakov a komplikácií, ktoré môžu nastať, ak nevie, na akom princípe fungujú jeho lieky a ako mu pomáhajú, potom je málo pravdepodobné, že bude konať tak, aby si zachoval zdravie. Máme tu problém, ktorý siaha až k spôsobu, ako sa ku sebe navzájom správame. Je to problém globálnej etiky a my sa pokúšame riešiť ho bez toho, aby sme sa konfrontovali s problémom etiky. Sme ako alkoholici, ktorí nepriznajú, že majú problém. Pozeral som dosť televíznych programov na to, aby som vedel, že na stretnutiach Anonymných alkoholikov hneď na úvod človek povie: „Ahoj, volám sa Bryan a som alkoholik.” Ešte neprišiel ten čas, kedy si spoločne sadneme a povieme: „Ahoj, volám sa Bryan a žijem takým spôsobom, ktorý zabíja a ubližuje iným ľuďom.”

Ak použijeme tento príklad a priznáme: Volám sa Zuzana a som vinná,” čo bude nasledovať potom?

Moje odpovede sú neuveriteľne neuspokojivé. Moja odpoveď je, že ešte sme nezašli dosť ďaleko na to, aby sme sa dostali k otázke „Čo ďalej?”. Potrebujeme kritickú masu ľudí, ktorí si uvedomujú, že takýto spôsob života je problematický.

Sme ako alkoholici, ktorí nepriznajú, že majú problém. Pozeral som dosť televíznych programov na to, aby som vedel, že na stretnutiach Anonymných alkoholikov hneď na úvod človek povie: „Ahoj, volám sa Bryan a som alkoholik.” Ešte neprišiel ten čas, kedy si spoločne sadneme a povieme: „Ahoj, volám sa Bryan a žijem takým spôsobom, ktorý zabíja a ubližuje iným ľuďom.”

Takže, ak tvrdíš, že charita nestačí, čo tým myslíš?

Ide o symptomatické riešenie. Niekedy pri pomáhaní ľuďom môžeme situáciu ešte zhoršiť. Ale keď hovorím, že charita nestačí, chcem tým povedať – dobre, majme symptomatické riešenia, možno sú potrebné. Ale potom sa zamerajme aj na koreň problému. Triezvo zhodnoťme koreň problému. A možno potom povieme: „Nie som ochotný znížiť svoj životný štandard pod určitú hranicu a nevadí mi, že ľudia v iných častiach sveta umierajú. Dokážem s tým žiť.” Ak sa toto udeje, potom sa náš postoj zmení. Je to úprimnejší pohľad na to, čo robíme. Mojim hlavným problémom v súčasnosti je, že klameme samých seba aj tých, ktorým pomáhame o tom, čo robíme, keď pomáhame. Myslím, že na Západe je zakorenený silný sebeklam o tom, čo je charita. Ak by sme boli úprimnejší, potom aj ľudia, ktorým pomáhame by reagovali odlišne. Sú to tiež ľudia, ktorí robia rozhodnutia. A ak by sme dokázali s nimi mať úprimnejšie vzťahy… neviem čo by sa udialo. A neviem povedať, či by tento svet bol lepším miestom pre život, ale som zástancom úprimnosti. Myslím, že ak existuje nejaká šanca, nádej či možnosť pre spravodlivejšiu budúcnosť, najskôr musí dôjsť k úprimnej diagnóze.

Čo by podľa teba pomohlo Afrike, či ľuďom v chudobných krajinách vo všeobecnosti?

Afričania a ľudia v týchto iných chudobných krajinách. Jeden z problémov rozhovorov o Afrike je, že máme predstavu, že Afrika je nejaký smrteľne chorý pacient na nemocničnom lôžku, ktorého osud závisí výlučne od západných lekárov a sestričiek, ktorí sa oňho starajú. Nie je to pravda. Afričania prídu na to, ako pomôcť Afrike.

Predstav si, že sa rozprávate o budúcnosti Slovenska a niekto povie: „Švédi si budú musieť spolu sadnúť a viesť skutočne dlhú diskusiu o tom, čo treba urobiť so Slovenskom. Škandinávci majú skvelé zdravotníctvo, skvelé školstvo, jednoducho sú skvelí. Takže nechajme osud Slovenska na Švédov. Slováci by mohli svoju krajinu pokašlať.” Prinajlepšom je to neúctivé. Rovnako neúctivé je myslieť si, že my – a do toho zarátavam aj seba – sa budeme podieľať na formovaní budúcnosti Afriky. Ty a ja môžeme prispieť   k budúcnosti takzvaného „rozvojového sveta” tým, že sa budeme snažiť byť zodpovednými globálnymi občanmi a budeme sa zasadzovať o podľa možnosti najspravodlivejšie svetové usporiadanie.  Mali by sme sa pokúšať urobiť, čo je v našich silách, aby sme prispeli k vytvoreniu priestoru a podmienok vo svete, ktoré umožnia ľuďom formovať svoje spoločnosti a budovať spravodlivosť a poriadok tak, ako uznajú za vhodné.

Myslím, že mojou úlohou v tomto procese, a tvojou a všetkých čitateľov, je byť ľudský. Žiť našu ľudskosť. Toto prežívanie ľudskosti bolo preložené niektorými juhoafrickými filozofmi, najmä Mogobe Ramose, do konceptu „ubuntu”.

V jazyku Shona by sme to nazvali hunhu.

Kuva nehunhu.

„Mať, žiť a prejavovať svoju ľudskosť.”


Ak sa chcete dozvedieť viac:

http://uq.academia.edu/BryanMukandi

http://thoughtleader.co.za/bryanmukandi


[1] Viac než 16 miliónov detí v USA – 22 % všetkých detí – žije v rodinách s príjmom nižším ako je federálna hranica chudoby – $23,550 ročne pre 4- člennú rodinu. Výskumy ukazujú, že v priemere potrebujú rodiny takmer dvojnásobný príjem, aby pokryli základné výdavky. Aplikujúc tieto výpočty, 45 % detí žije v rodinách s nízkym príjmom.  http://www.nccp.org/topics/childpoverty.html


Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Hlasy väčšinového sveta, ktorý vydala CEEV Živica s podporou SlovakAid a ZSE. Objednať si ju môžete tu: http://www.zivica.sk/sk/rozhovory/rozhovory

slovakaid

zsenew-logo-4

Ďalšie články od autora:

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne je na materskej dovolenke so synom Yorim. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.