Skúšal prežiť apokalypsu. Je tu nádej, tvrdí

Predstavte si, že ste prežili apokalypsu. Civilizácia, ako ju poznáme už neexistuje. Ako bude vyzerať váš ďalší život a ako sa s ním vysporiadate?

V roku 2006 sa DYLAN EVANS rozhodol nájsť odpoveď na tieto otázky. Opustil svoju prácu v laboratóriu robotiky, presťahoval sa do Škótska a založil komunitu s názvom Experiment utópia. Tam spolu s dobrovoľníkmi skúšal, ako by vyzeral život po kolapse globálnej spoločnosti. Bez modernej technológie, bez pohodlia domova. Po roku bol hospitalizovaný v psychiatrickej liečebni vo vážnom psychickom aj fyzickom stave, s depresiami. Svoju strastiplnú cestu od úvodného plánovania, cez realizáciu projektu až po jeho nezdarný koniec, popisuje vo svojej knihe The Utopia Experiment. Prečítajte si o jeho skúsenostiach viac v rozhovore.

Vo svojej knihe ste ľudí súčasnej spoločnosti rozdelili do dvoch skupín – „doomers“ a „boomers“. Môžete bližšie vysvetliť tieto kategórie?

Na jednej strane kontinua sú „boomers“- tí, čo veria, že napredujúci technologický pokrok vyrieši všetky naše problémy a bude viesť k neustále sa zvyšujúcemu životnému štandardu. Veľmi dlho som  do ich radov patril aj ja. Veril som, že ľudstvo smeruje k technologickej utópii, akú vykresľovali autori sci-fi literatúry. Bol som nadšený prísľubom umelej inteligencie a pracoval som v jednom z najlepšie vybavených laboratórií na svete.

Na opačnej strane tejto škály sú „doomers“- ľudia, ktorí veria, že globálna katastrofa sa udeje v priebehu niekoľkých pár rokov, či ju už pripisujú klimatickým zmenám, finančným krízam, alebo iným príčinám. Mnohí sa na tento kolaps modernej civilizácie tešia. Vedia síce, že umrú milióny ľudí, ale sú presvedčení, že svet smeruje k náprave. Na ruinách sa môže vybudovať oveľa ľudskejšia spoločnosť, ktorú netrápia nespočetné neduhy industrializovaného sveta. Veria, že po kolapse bude nasledovať návrat blaženého predindustiálneho spôsobu života.  Ide o tradičný príbeh, na ktorom bol vystavaný revolučný socializmus a fašizmus, rovnako ako aj Jonestown.

Dylan Evans a účastníci Experimentu utópia. FOTO - hungertv.com
Dylan Evans (druhý zľava) a účastníci Experimentu utópia. FOTO – hungertv.com

Kde na tomto kontinuu by ste umiestnil sám seba po skúsenostiach, ktoré ste si zažili?

Priamo do stredu. Po tom všetkom nie som ani optimista, ani pesimista. Myslím, že situácia môže smerovať jedným či druhým smerom a netuším, ktorý smer je pravdepodobnejší.

 Aké boli vaše očakávania, keď ste Experiment utópia rozbiehali?

Celé to bolo myslené ako simulácia. Pokúsili by sme sa zistiť, ako by sa mohol vyvíjať život po kolapse civilizácie a to tak, že by sme žili, akoby spoločnosť už skolabovala. Mal som základné tri predstavy, na ktorých som celý experiment staval: malo ísť o komunitu učenia – každý člen komunity mal mať isté vedomosti či zručnosti, ktoré by odovzdal iným a prispel tak k fungovaniu skupiny. Takisto to mala byť pracovná komunita – od členov sa nevyžadoval finančný príspevok, ale všetci museli prispievať svojou prácou. Dôležité tiež bolo, že komunita mala časové obmedzenie. Nemal som snahu zakladať dlhodobú komunitu. Celý experiment mal trvať 18 mesiacov. Dobrovoľníci mohli ostať po celú dobu trvania, alebo iba na krátky čas – minimálne 2 týždne. Chcel som vytvoriť simuláciu kolapsu a toho, čo bude nasledovať po ňom. Mali sme si dopestovať vlastné jedlo, vyrábať vlastné oblečenie a robiť všetky veci nevyhnutné pre prežitie bez pomoci vymožeností nášho moderného sveta.

Vaše očakávania a predstavy boli veľmi idylické v porovnaní s realitou, ktorá nastala. Aké boli najvýraznejšie rozdiely?

Pre mňa osobne bol asi najvýraznejší rozpor v uvedomení si, aké náročné je žiť s hŕstkou úplne cudzích ľudí. Vo svojich očakávaniach som bol veľmi naivný. Pred tým, ako experiment začal som si predstavoval útulné a priateľské spoločenstvo, ktoré sa o všetko delí a radostne spoločne pracuje. V skutočnosti spoločenstvo, ktoré vzniklo na mňa pôsobilo ťaživo a klaustrofobicky. Uvedomil som si, že som oveľa väčší introvert, ako som si pôvodne myslel.

Čo bolo to najdôležitejšie, čo vás Experiment utópia naučil?

Začal som si vážiť veci, ktorými som predtým opovrhoval, ako napríklad nedokonalé spoločenské inštitúcie, ktoré sa vyvíjali stovky rokov a tie nespočetné technologické zlepšenia, ktoré robia náš život pohodlnejším. Naučil som sa, že nie som neporaziteľný, ale tiež, že som silnejší, ako som si myslel. A už sa viac ničoho nebojím. Nebojím sa, že všetko stratím a skončím na psychiatrii, či budem opäť žiť niekde v strede divočiny. A už sa viac nebojím kolapsu civilizácie. Pretože som sa tejto možnosti pozrel priamo do očí.

Aké sú podľa vás najväčšie dary modernej spoločnosti v porovnaní so životom v sebestačnej komunite?

Tá najdôležitejšia vec je asi moderná medicína. Jeden z našich dobrovoľníkov si sekol do ruky pri rúbaní dreva a museli sme ho odviezť do nemocnice. Bez dezinfekcie a iných jednoduchých prvkov modernej medicíny, ktoré považujeme za samozrejmé, by aj drobné zranenia mohli mať smrteľné následky. Ak by sme boli skutočne autentickí, nemali sme ho brať do nemocnice. Mali sme mu zafačovať ruku čímkoľvek, čo sme mali po ruke.  Ale čo ak by sa mu rana škaredo zapálila? Sedel som na dvoch stoličkách. Na jednej strane som bol jednou nohou v post-apokalyptickom svete, kde na vás číha smrť na každom rohu. Druhou nohou som stál v našom hyperprotektívnom svete modernej Británie, kde sú lekári so špičkovým vybavením pripravení ošetriť každý škrabanec. Ale existuje obrovské množstvo drobností od plastových vedier až po toaletný papier a zubnú pastu, bez ktorých je život oveľa komplikovanejší.

Myslíte si, že sa dobrovoľníci v Experimente utópia spoliehali na fakt, že je to len experiment a vždy je tam „systém“, ktorý sa o nich postará?

Áno, väčšina z nich určite áno. Ale niektorí dobrovoľníci sa natoľko zžili s experimentom, že po 6-7 mesiacoch sa zdalo, že veria, že civilizácia už skolabovala a „tam vonku“ už neexistuje žiadny systém, ktorý by sa o nás v prípade potreby postaral. To bola jedna z najdesivejších vecí, ktorú som počas experimentu zažil. Ako čas plynul, naše rozhovory v Utópii začali naberať temnejšie odtiene. Téma násilia sa začala objavovať so silnejúcou intenzitou. Mohol som to tušiť. Dávno som poznal Zimbardov Stanfordský väzenský experiment, ale v tom čase som si neuvedomoval jeho jasné paralely s Utópiou.

Kedy a prečo začal celý Experiment utópia kolabovať?

Po necelom roku mi celý experiment pripadal ako fraška. Dosiahnutie sebestačnosti trvalo oveľa dlhšie, ako som pôvodne predpokladal. Ešte stále sme týždeň čo týždeň navštevovali miestny supermarket, aby sme doplnili našu biednu úrodu. To tiež znamenalo neustále finančné náklady, pričom moje zásoby sa rýchlo stenčovali. Prestal som veriť v to, čo som vytvoril.

V čom bol Experiment utópia iný ako mnoho podobných snáh – eko komunity, survivalisti a podobne?

Hlavný rozdiel bol v tom, že my sme sa snažili fungovať podľa scenára, v ktorom moderná spoločnosť už skolabovala. Nesnažili sme sa na kolaps pripraviť, ako to robia survivalisti. My sme predstierali, že kolaps už nastal.

Žiť ponorený v ruchu veľkomesta a konzumu nie je z hľadiska životného prostredia ideálne. Život úplne mimo spoločnosť je veľmi náročný, ako ukázal aj váš experiment. Kde je podľa vás optimum?

Myslím, že správna cesta je byť selektívny a vyberať si, ktoré technológie budem využívať. Napríklad ja som si zvolil nepoužívať telefón ani televízor, lebo tieto veci znižujú kvalitu môjho života. Ale mám laptop a pripojenie na internet. Týmto spôsobom mám prístup k tomu najlepšiemu v oboch svetoch. Nechcem byť vyrušovaný ľuďmi, ktorí mi telefonujú, ale keď sa chcem s niekým porozprávať, môžem tak urobiť cez Skype.

Po roku v Utópii ste vyhľadali psychiatrickú pomoc, kde vás hospitalizovali pre zlý psychický aj fyzický stav.Váš psychiater vás oboznámil s pozitívnou dezintegrácou ako ju definoval poľský psychiater  Kazimierz Dabrowsi. Ako by ste proces pozitívnej dezintegrácie popísali? Čo sa deje v človeku?

Pozitívna dezintegrácia je psychologický proces, počas ktorého sa odbúravajú programy a návyky, ktoré od detstva ovplyvňovali a viedli vaše myslenie a konanie. Tento proces dezintegrácie často pozostáva  z istého nervového kolapsu a prekonania mentálneho ochorenia. A to nemusí byť vždy pozitívne. Niektorí ľudia prekonajú toto mentálne ochorenie ako silnejšie a zrelšie osobnosti, zatiaľ čo niektorí sa stratia pod hladinou navždy.

Je pozitívna dezintegrácia spôsob, ako dosiahnuť  vyššiu úroveň pochopenia a fungovania?

Áno, určite. Pozitívna dezintegrácia je jeden zo spôsobov, ako dosiahnuť skutočné šťastie. Tým, že si prežijete isté umelo navodené šialenstvo, ako prechodový rituál či duchovné cvičenie. Znamená to, že sám seba vydesíte do takej miery, že strach prestane existovať. Je to akoby ste pozerali do priepasti tak dlho, že už necítite závrať.

Aké sú pozitívne dôsledky takejto dezintegrácie?

Môže to byť príležitosť konečne zobrať život do vlastných rúk a stať sa prvý krát v živote skutočne autonómny. Môže vám to dať istú vnútornú slobodu, ktorá vám dovolí odhodiť okovy spoločenských konvencií a žiť svoj život presne tak, ako chcete bez toho, aby ste sa trápili, čo si o tom ostatní myslia.

Ako vnímate skutočnosť, že svet a spoločnosť nezaujímajú klimatické zmeny a a možná globálna katastrofa a tvári sa, že všetko môže fungovať po starom?

Myslím si, že to už nie je pravda. Myslím, že svet sa začína zaoberať klimatickými zmenami. Je to veľmi pomalé a máme pred sebou veľa práce, ale je tu nádej. Môže to ísť obidvoma smermi.

Bojíte sa niekedy toho, čo sa môže s planétou udiať ešte počas našich životov, alebo toho, s čím sa budú musieť vysporiadať naše deti?

Nie, týchto vecí sa už nebojím. Buď sa s tým vysporiadame, alebo nie. Nemá zmysel trápiť sa vopred.

Dylan Evans

Vyštudoval lingvistiku a psychológiu. Svoje štúdium na čas prerušil a išiel do kňažského seminára. Tesne pred vysviackou si uvedomil, že v boha neverí, dokončil štúdium psychoanalýzy a stal sa psychoterapeutom. Po piatich rokoch klinickej praxe sa rozhodol pre dokorandské štúdium filozofie na London School of Economics. Tam ho zaujala téma evolúcie emócií a po získaní doktorátu sa rozhodol ďalej venovať téme evolučnej robotiky. Svoj výskum absolvoval na University of the West of England v jednom  z najlepšie vybavených laboratórií robotiky na svete. V roku 2006 sa intenzívne zaujímal a znepokojoval hrozbami, ktorým čelí ľudstvo v 21. storočí – klimatické zmeny, ropný zlom, narastajúca priepasť medzi bohatými a chudobnými . Rozhodol sa preskúmať scenár kolapsu súčasného usporiadania sveta, opustil svoju prácu, predal dom a v Škótsku rozbehol experiment Utópia. Po neúspechu experimentu odišiel učiť na univerzite v Írsku, následne učil na niekoľkých ďalších zahraničných univerzitách. Počas svojej kariéry napísal niekoľko populárnych vedeckých kníh. V roku 2014 sa odsťahoval do Guatemaly, kde žil na odľahlej usadlosti a venoval sa chovu a tréningu koní. V súčasnosti opäť žije v Británii.

b01_zober_vecera

Kľúčové slová:

rozhovor

Ďalšie články od autora:

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne je na materskej dovolenke so synom Yorim. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.