Sviatok spomienok, či odpadu?

V roku 2012 podľa Hospodářských novin minuli Česi za dušičkové sviece a vence približne miliardu českých korún. Podľa nich najviac zarobia počas sviatkov kvetinárstva a obchodné reťazce, ktoré ponúkajú dušičkový sortiment.

Behom niekoľkých dní sa tak predá polovica ročnej produkcie sviečok. Pamiatka zosnulých pritom v našich končinách nie je konzumne zameraný sviatok, ako napríklad Halloween.

Posmrtný konzum

Zdá sa, že v posledných rokoch konzum presakuje spoločnosť nielen vo všetkých úrovniach života, ale aj smrti. Sviatok, počas ktorého by sme si mali pripomínať našich blízkych zosnulých a  aj svoju vlastnú smrteľnosť, tak postupne naberá formu, pri ktorej ide skôr o to, aby sme ako pozostalí pekne „ozdobili“ hroby.

Namiesto jednoduchých sviečok na ne nosíme plastové kahance rôznych veľkostí, tvarov a sfarbení. Čím väčšie, tým lepšie. Akoby svetlo nebolo iba jedno. Novinkou posledných rokov sú dokonca kahance s LED sviečkami, ktoré dokážu za pomoci batérie svietiť až 180 dní. Úžasné. Aspoň nemusíme pol roka chodiť na cintorín.

Hrob následne dozdobíme plastovými vencami s napodobeninami kvetov, ktoré majú tiež rozličné veľkosti a farby. Nemajú len vône. Človek niekedy ani po päťminútovom skúmaní venca však nepríde na to, aký druh kvetu chcel jeho výrobca vlastne znázorniť, pretože v prírode nemá svoj ekvivalent. Veniec však na hrobe dlho vydrží, neopadáva, netrúsi sa z neho a kvetom netreba dolievať vodu. A tak „stačí“ ísť hrob upraviť pár krát do roka. Plast sa predsa nekazí.

Plast a pominuteľnosť

Skutočne je však Pamiatka zosnulých o tomto? S trendom nadmerného zdobenia cintorínov sa nestotožňujú ani niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi. Kardinál Vlk sa v jednej úvahe vyjadril nasledovne: „ Ľudia zmysel týchto gest a znamení často ani nepoznajú. Inak by hroby nezapĺňali množstvom zbytočne drahých, papierových, umelých a voskových kvetín. Čo tým vyjadrujú? Je snáď naša viera iba „papierová“, umelá?“

Opadavé stromy a živé kvety nám pripomínajú pominuteľnosť a obmedzený čas, ktorý máme na zemi. Menia svoju formu, ako všetko živé. Dušičky počas jesene sú vhodným obdobím, kedy si môžeme  pominuteľnosť uvedomiť. Premýšľame nad ňou, keď čistíme náhrobky od opadaného lístia? Ostatne, možno ho na cintorínoch až tak veľa nenájdeme. Cintorínskymi drevinami sa stali vždyzelené tuje, ktoré sú akoby nemenné. Možno aj týmito nenápadnými gestami sa snažíme popierať pominuteľnosť hmoty a prirodzené cykly v prírode.

Myslím si, že niekedy stačí silná a úprimná myšlienka na človeka, ktorý už nie je medzi nami. Verím, že  prostredníctvom nej sa  s ním môžeme spojiť silnejšie, ako cez blikajúci kahanec. To hlavné predsa nie je pod náhrobným kameňom. Dôležité je to, čo je mimo hmoty. Neuchopiteľné. Možno by stačilo zmeniť pohľad na vec. Skúsiť brať cintorín ako miesto, na ktoré nemusíme nosiť a hromadiť veci. Skúsme si z neho skôr niečo vziať. Pookriať. Nebáť sa smrti, ale poďakovať za život.

Na záver pripájam úvahu od Miloslava Kardinála Vlka, ktorý sa prihovára najmä ku kresťanom: „Je veľmi dôležité, aby sme si aj my, kresťania, uvedomili, že tento deň je aj vyznaním nášho spoločenstva generácií tu na zemi, ako to prežívajú ľudia v spomienkach na svojich zosnulých predkov. Je však najmä zreteľným vyznaním viery vo vzkriesenie, v život prekračujúci hrob, v spoločenstvo za hrobom.“

Dušičková

Na cintoríne zapaľujeme svietniky
vyrobené v Číne žijúcimi mŕtvolami.
Radšej o pár sviečok viac ako u tých vedľa…
veď ani po smrti nie sme si rovní.

Doma si potom zapneme fejsbúk,
a posielame smajlíky cudzím ľuďom.
Aby svet zase dával zmysel.

Alebo aj nie.