Indiánov mal obrátiť na vieru, namiesto toho sa stal ateistom

Boli to tí najšťastnejší ľudia, akých som kedy videl. Mojou úlohou bolo ich presvedčiť, že sú stratení a potrebujú Ježiša, hovorí v rozhovore DANIEL EVERETT.

Ako reagovali ľudia z národa Piraha, keď sa dozvedeli o Bohu?

Pirahovia nemali o Boha záujem, jedine ak zo zvedavosti. Povedali mi, že neveria v Boha tak, ako Američania a nechcú o ňom počúvať. Jedného dňa, po tom, ako som v ich dedine žil s prestávkami 14 mesiacov, prišiel za mnou Kóhoi a povedal „Potrebujem s tebou hovoriť. Pirahovia vedia, že si opustil rodinu a vlastnú krajinu, aby si prišiel sem a žil s nami. Vieme, že to robíš preto, aby si nám povedal o Ježišovi. Chceš, aby sme žili ako Američania. Ale Pirahovia nechcú žiť ako Američania. Radi pijeme. Máme radi viac ako jednu ženu. Nechceme Ježiša. Ale máme radi teba. Môžeš s nami ostať. Ale už viac nechceme počuť o Ježišovi.“

Kultúra Pirahov je spečifická relatívnou absenciou akýchkoľvek rituálov a spoločensky podmienenou sústredenosťou na prítomnosť. Nenájdeme u nich mýty o stvorení, tradičné príbehy ani fikciu, inými slovami Pirahovia komunikujú iba o udalostiach, ktoré sú ukotvené v danom momente. Tento princíp priameho zážitku znamená, že pokiaľ niečo nezažijete na vlastnej koži, vaše príbehy o tom sú viac menej irelevantné. Preto sú do veľkej miery hluchí voči snahám misionárov, ktorí zakladajú svoje učenie na príbehoch z dávnej minulosti. Akékoľvek mýty o stvorení nemajú šancu ustáť ich požiadavku priameho dôkazu.

Ako som zistil, Pirahovia nemajú koncept najvyššieho stvoriteľa, či Boha. Majú jednotlivých duchov, ale tvrdia, že týchto duchov pravidelne stretávajú. Keď som zisťoval, o akých duchov ide, dozvedel som, sa, že títo duchovia, ktorých stretávajú, nie sú neviditeľní. Sú to entity, ktoré na seba berú podobu predmetov v ich okolí. Duchom nazvú jaguára, alebo strom, v závislosti od vlastností, ktoré má. Duch u nich neznamená to isté, ako u nás a všetko, o čom rozprávajú musia empiricky prehodnotiť.

Ak by som si našiel čas prečítať si o Pirahoch ešte pred tým, ako som ich prvý krát navštívil, dozvedel by som sa, že misionári sa ich snažili obrátiť na vieru posledných 200 rokov, za celú túto dobu nebol zaznamenaný jediný prípad „konvertovaného“.

Daniel Everett s Piraha. FOTO - Archív Daniela Everetta
Daniel Everett s Piraha. FOTO – Archív Daniela Everetta

Prečo ste začali prehodnocovať svoje misionárske zámery?

Prehodnocoval som svoj misionársky postoj z dvoch kľúčových dôvodov. Po prvé, Pirahovia nevyzerali, že by z duchovného hľadiska niečo potrebovali – boli to tí najšťastnejší a psychologicky najzdravší ľudia, o akých som kedy počul. Mojou hlavnou misionárskou výzvou teda bolo presvedčiť šťastných, spokojných ľudí, že sú stratení a potrebujú Ježiša ako svojho osobného spasiteľa. Po druhé, Pirahovia vyžadovali dôkazy všetkého, čo som povedal – je to v ich kultúre dôležitá hodnota.

Keďže som nemal žiadnu priamu skúsenosť (alebo svedka) s Bohom, či Ježišom, Pirahovia spochybňovali, či mám vôbec právo hovoriť s nimi na túto tému. Keď som im jedného dňa rozprával o svojej kresťanskej viere, pozorne počúvali a potom sa opýtali: „Počuj, Dan, ako ten Ježiš vyzerá? Je tmavý ako my, alebo bledý ako ty?“ A ja som im odpovedal: „Nikdy som ho nestretol. Žil veľmi dávno. Ale mám jeho slová.“ A oni na to: „Ale Dan, ako môžeš mať jeho slová, keď si ho nikdy nepočul ani nevidel?“

A potom mi veľmi jasne povedali, že ak som v skutočnosti nikdy toho chlapíka nevidel (a to nie metaforicky, ale doslovne), potom ich nezaujímajú žiadne príbehy, ktoré im o ňom rozprávam. Bodka.

Teraz už viem, že je to preto, lebo Pirahovia veria iba v to, čo sami vidia. Niekedy tiež veria vo veci, o ktorých im povedal niekto iný, ale to iba vtedy, ak daná osoba osobne bola svedkom toho, o čom hovorí.

A tak som s nimi súhlasil, a uvedomil som si, že som svoje náboženské chápanie založil na niečom, pre čo neexistovali dôkazy, ktoré by uspokojili nepoverčivých ľudí akými sú Pirahovia.

Chcete Daniela Everetta počuť naživo? Príďte 21. marca na jeho prednášku na Filozofickú fakultu UK. Viac info tu: https://www.facebook.com/events/1038489979628776/

Čím ste podľa vás vy najviac pomohli kmeňu Piraha?

Ponúkol som im svoju zdravotnícku pomoc, pomohol som im dosiahnuť ochranu ich územia Brazílskou vládou. Bol som pre nich zdrojom tovaru zvonka, ktorým som im platil za to, že ma učili svoju reč. Bol som pre nich tiež zábavný, pretože som z ich pohľadu vedel tak málo o svete. Ale verím tiež, že sme si navzájom dali dlhodobé pevné priateľstvá.

Albert Schweizer sa vo svojich knihách vyjadruje o pôvodných národoch ako o primitívnych a zaostalých a našu úlohu vidí v prinesení pokroku a tým ich záchrane. Ako sa tento postoj misionárov zmenil v priebehu rokov?

Existuje veľa misionárskych organizácií a mnoho prístupov k tomu, čo znamená byť misionárom. Niektorí nerešpektujú danú kultúru a jednoducho hovoria týmto ľuďom, že bez Krista pôjdu do pekla. Iní sa snažia porozumieť kultúre a reči týchto národov a snažia sa s nimi nadviazať vzťahy založené na rovnosti. Vo všeobecnosti si myslím, že misionárska činnosť (s výnimkou humanitárnej pomoci) je neefektívna a mala by byť pozastavená.

Ako ovplyvňuje globalizácia Pirahov a podobné národy? Aké sú jej pozitíva a negatíva pre týchto ľudí?

Keďže brazílska vláda chce ukázať svetu, že sa o svoje pôvodné národy „stará“ a zaujíma, postavili pre Pirahov zdravotné stredisko, ktoré je celoročne otvorené. Toto má na nich v mnohých ohľadoch negatívny vplyv – dávajú im bezplatné, ale veľmi škrobovité jedlo, čo negatívne ovplyvňuje ich zdravie. Bezplatným jedlom tiež spôsobujú, že odoberajú Pirahom motiváciu pokračovať v ich bežných životoch – v love a chytaní rýb (majú zadarmo jedlo, ale nie bielkoviny).

Takisto ich to svojím spôsobom politizuje a preberajú vládou preferovaný pohľad na svet. V celom kmeni sa vytvára závislosť na vonkajších produktoch a na veciach, ktoré nemajú šancu získať ináč ako vďaka štedrosti vlády. Je to celé veľmi autoritárske.

Daniel Everett. FOTO - Archív Daniela Everetta
Daniel Everett. FOTO – Archív Daniela Everetta

Aký najväčší dar ste od Pirahov dostali?

Schopnosť mať väčšiu sebaistotu a väčší zmysel pre dobrodružstvo a zábavu, keď každé ráno čelím novému dňu. Tiež sa menej strachujem o budúcnosť.

Pirahovia sa totiž smejú na všetkom. Smejú sa aj z vlastného nešťastia – ak niekomu v búrke vietor odfúkne chatrč, jej obyvatelia sa smejú najhlasnejšie. Smejú sa, keď ulovia veľa rýb. Smejú sa, keď neulovia nič. Smejú sa, keď sú najedení a smejú sa, aj keď sú hladní. Keď sú triezvi, nikdy nie sú doterní ani hrubí.

Od prvého dňa medzi nimi ma ohúrili svojou trpezlivosťou, spokojnosťou a láskavosťou. Táto všadeprítomná spokojnosť sa ťažko vysvetľuje, i keď som presvedčený, že Pirahovia cítia takú istotu a vieru vo svoje schopnosti zvládnuť čokoľvek vo svojom prostredí, že si dokážu užívať všetko, čo sa deje. U Pirahov neexistuje koncept hriechu, nie je tu potreba „opravovať“ ľudstvo, či jednotlivcov. Prijímajú veci také, aké sú. Žiadny strach zo smrti. Ich viera je v seba samých.

Pirahovia sú tí najšťastnejší ľudia, akých som kedy videl. Nevykazujú žiadne známky depresie, chronickej únavy, extrémnej úzkosti, či iných psychologických neduhov, bežných v mnohých industrializovaných spoločnostiach. Ale ich psychická pohoda nie je spôsobená, ako si mnohí myslia, absenciou tlaku. Je etnocentrické myslieť si, že iba industrializované spoločnosti dokážu vytvárať na človeka psychický tlak.

Je pravda, že Pirahovia sa nemusia trápiť tým, či načas zaplatia účty, alebo na akú vysokú školu pošlú svoje dieťa. Ale oni zas majú život ohrozujúce ochorenia (malária, infekcie, vírusy…). A tiež majú milostný život. A potrebujú denne zabezpečiť jedlo pre svoju rodinu. Majú vysokú úmrtnosť novorodencov, ich priemerná dĺžka života je takmer o polovicu kratšia ako tá naša, často sa stretávajú s nebezpečným plazmi, hmyzom a inými tvormi.

Keď žijem u nich a mám pohodlnejší život ako Pirahovia, stále nachádzam množstvo vecí, ktoré ma stresujú, oni sú v pohode. Nikdy som nepočul, že by nejaký Piraha hovoril, že má obavy, pokiaľ viem, tak vo svojom jazyku na to nemajú ani slovo.

Indiáni z národa Piraha sa živia rybolovom. FOTO - Archíva Daniela Everetta
Indiáni z národa Piraha sa živia rybolovom. FOTO – Archíva Daniela Everetta

DANIEL EVERETT sa narodil v kovbojskej rodine v odľahlej časti južnej Kalifornie, USA. V jedenástich rokoch stratil matku. V tínedžerskom veku sa presťahoval do San Diega, kde stretol rodinu misionárov a ich dcéru Keren, ktorá tiež túžila byť misionárkou. Uveril v Boha a stal sa z neho oddaný kresťan. Keď mal osemnásť rokov, rozhodli sa s Keren zosobášiť. O osem rokov a tri deti neskôr sa Dan so svojou rodinou vydali do Amazonského pralesa priniesť učenie Krista odľahlému kmeňu lovcov a zberačov – národu Piraha (čítaj : pí- da- HAN) v brazílskej Amazónii. Strávil s nimi s prestávkami viac než tridsať rokov, učil sa ich reč a spôsob života, aby im mohol verne sprostredkovať Písmo Sväté. Medzičasom tiež vyštudoval lingvistiku v USA a Brazílii. Ako prenikal do jazyka národa Piraha, začal spochybňovať svoju vieru, ako aj teóriu univerzálnej gramatiky Noama Chomského, čím sa s ním dostal do ostrého sporu. V súčasnosti pôsobí ako dekan na univerzite Bentley v Massachusetts, USA.


Celý rozhovor s Danielom Everettom, kde rozpráva o svojich pozorovaniach o kultúre Pirahov, reaguje na postavenie „prírodných národov“ v súčasnom svete a odpovedá napríklad aj na otázky ohľadom vnímania chudoby nájdete v knihe rozhovorov o rozvojovej pomoci s významnými osobnosťami z praxe Hlasy väčšinového sveta, ktorú vydala Živica.

Ak sa chcete dozvedieť viac:

  • Kniha

Dan Everett: Don´t speak there are snakes

Dan Everett: Language: the cultural tool

 

  • Dokumentárny film

The Grammar of Happiness

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás.

Podporilo SlovakAid v rámci grantu SAMRS/2015/RV/1/10 slovakaid

Kľúčové slová:

indiáni, misionárstvo, rozhovor, viera

Ďalšie články od autora:

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne je na materskej dovolenke so synom Yorim. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.