FARÁRIK: Keď nie je v škole miesto, prácu nedostanete, aj keď ste Dalajláma

Naše školy na tom nie sú až tak zle, ako si mnohí myslia, hovorí učiteľ geografie a tvorca portálu s inovatívnymi vzdelávacími materiálmi lepsiageografia.sk, PETER FARÁRIK. Ako vníma štrajk učiteľov? Koľko mu trvá príprava na hodinu a čo by chcel odovzdať svojim žiakom? Čítajte v rozhovore.

Učil si už v rôznych častiach Slovenska. Kde všade?

Úplne prvýkrát som učil v Slovenskej Ľupči, kde som ale bol len ako zástup na pol roka. Potom som osudovou náhodou dostal do Skalice, kde som začal učiť na gymnáziu a o rok na to som začal učiť paralelne aj na súkromnej základnej škole, ktorá bola hneď vedľa. V Skalici som bol však tiež iba na zástup a keď skončil, odišiel som.

Prečo si neostal v Skalici?

Po prvé preto, že človek z Banskej Bystrice sa na Záhorí necíti úplne doma a mal som aj novú priateľku zo Zvolena. Bolo preto prirodzené vrátiť sa do oblasti Zvolena a Bystrice.

Peter Farárik. FOTO - Archív PF
Peter Farárik. FOTO – Archív PF

V tvojom životopise máš dvojročnú medzeru, kedy si v školstve nepôsobil. Prečo?

Bolo to aj z praktických dôvodov. Ako som sa presťahoval do Zvolena, nebolo tam voľné učiteľské miesto. Nakoľko som už vtedy vytváral rôzne vzdelávacie materiály, rozhodol som sa zasadiť do rámca samostatného metodického portálu. Takto vznikla Lepšia geografia, ktorej sa venujem dodnes.

Takže človek ako ty, ktorý písal blogy, robil zážitkové vyučovanie a hľadal nové formy ako učiť, si aj tak nevedel v slovenskom školstve nájsť prácu?

V tom konkrétnom regióne som si nevedel nájsť miesto, i keď som bol ochotný dochádzať aj do okolitých okresov. Keď školy nemajú voľné miesto, tak ťa jednoducho nemôžu prijať.  Môžeš byť aj Dalajláma.

V čom potom je problém? Hovoríme, že máme v školstve veľa slabých učiteľov a zároveň sa tam schopní učitelia nemôžu dostať.

Pracovné zmluvy na školách sú na dobu neurčitú a je to teda jedno z najstabilnejších povolaní na Slovensku. Môžeš tam ostať aj naveky vekov, pokiaľ neurobíš nejaký väčší problém. Nikto sa až tak nepozerá na to, ako vlastne učíš. Väčšinou sa nerobia žiadne výberové konania. Toto nie je súkromný sektor, kde niekoho prepustia, keď za neho nájdu kvalitnejšiu náhradu.

Pomohla by podľa teba zdravá konkurencia, keby riaditeľ mohol prepustiť slabých učiteľov a prijať tých, ktorí sú schopní?

Mohlo by to pomôcť, ale aj tak by tam bolo riziko rodinkárstva a podobne. Keď to však funguje v iných krajinách sveta, prečo by to nemohlo ísť aj u nás? Na druhej strane, napríklad ani americké školy nemôžu prepustiť učiteľa, aj keď je úplne nekvalitný a všetci to vedia. Keď je naozaj veľmi zle, tak ho na rok dajú tak akoby bokom, kde neučí a oni zatiaľ rozhodujú, či ho prepustia. Vďaka odborom majú učitelia dosť stabilné pozície na celom svete.

Pracovné zmluvy na školách sú na dobu neurčitú a je to teda jedno z najstabilnejších povolaní na Slovensku. Môžeš tam ostať aj naveky vekov, pokiaľ neurobíš nejaký väčší problém. Nikto sa až tak nepozerá na to, ako vlastne učíš.

Často sa hovorí, že keby mal riaditeľ väčšie kompetencie a mohol prijímať a prepúšťať podľa výkonu, tak by to pomohlo. Bola by to cesta?

Riaditeľ má právomoci prepustiť nekvalitného učiteľa, neraz je to však pomerne komplikovaný proces.

Prečo to potom nerobia?

To neviem. Do hláv riaditeľov až tak nevidím.

Snažím sa viesť hodiny tak, aby som na nich rozprával čo najmenej," hovorí Farárik. FOTO - Archív PF
Snažím sa viesť hodiny tak, aby som na nich rozprával čo najmenej,“ hovorí Farárik. FOTO – Archív PF

Začal si opäť učiť na súkromnej škole. Prečo si sa vrátil do školstva?

Po dvoch rokoch práce z domu na tvorbe metodických materiálov a vzdelávacích aktivít človeku začne chýbať kontakt s každodenným školským prostredím. Mohlo by sa mi ľahko stať, čo sa aj často stáva, že učitelia dostanú pozíciu, na ktorej napríklad vytvárajú stratégie niekde na ministerstve a pritom sú časom úplne odstrihnutí od reality. Je dobré ostať aj v praxi.

Ako vnímaš školstvo po návrate do každodennej praxe?

Mám veľký pocit zodpovednosti. Som prvýkrát v živote triednym učiteľom a snažím sa robiť všetko, čo možno najlepšie. Napriek tomu sa nevyhnem chybám. Je to ťažké, robím na čiastkový úväzok a príprava na vyučovanie mi, napriek tomu, že mám už pripravených veľa rôznych materiálov, zaberá veľmi veľa času. Viem si preto predstaviť, že učiteľ, ktorý učí 20 – 25 hodín do týždňa to má skutočne veľmi náročné. Chcieť od neho, aby bola každá hodina najlepšia, aká by mohla byť, je dosť veľká záťaž. Časovo je to peklo.

Veľa ľudí chce, aby učitelia mali ku žiakom individuálny prístup. Dá sa to?

Možné to je, závisí to však od počtu žiakov v triede. Keď ich je 15 a je to malá škola rodinného typu, možné to je. Na veľkých sídliskových školách je situácia odlišná. Na gymnáziu som učil v jednom roku 300 až 400 študentov a ani po polroku som si nepamätal mená mnohých z nich. Keď má učiteľ len jednohodinovky do týždňa, nemá ani čas vytvoriť si k žiakom nejaký osobnejší vzťah. Tobôž nie podrobne spoznať ich individuálne a špeciálne potreby.

Viem si predstaviť, že učiteľ, ktorý učí 20 – 25 hodín do týždňa to má skutočne veľmi náročné. Chcieť od neho, aby bola každá hodina najlepšia, aká by mohla byť, je dosť veľká záťaž. Časovo je to peklo.

Zapojil si sa do štrajku?

Nezapojil. Toto rozhodnutie je ovplyvnené aj tým, že som len mesiac na novej škole, ktorá je ešte k tomu súkromná. Samozrejme, súhlasím s požiadavkami učiteľov a ich iniciatívou, ale nemyslím si, že budú úspešní. Štrajk, ktorý bol na začiatku roka dosť masový, dosiahol len 6-percentné zvýšenie platov. Bol by som teda realista. Stupňovaný štrajk asi nepovedie k želaným cieľom, čo je vidno aj na jeho účasti. Veľa učiteľov je sklamaných a neveria tomu.

Predstavme si, že by sa platy učiteľov dajme tomu zdvojnásobili. Nebol by to potom ešte väčší problém s tým, že by sa do školstva nevedeli dostať šikovní učitelia, pretože tí zlí by neodišli?

Výrazné navýšenie platov by znamenalo aj to, že slabší učitelia by mali ešte menší dôvod zo školstva odísť. Na druhej strane by sa zvýšil záujem o pozíciu učiteľa aj zo strany šikovných študentov. Tento očistný proces by ale trval odhadom 10 až 15 rokov, počas ktorých by štát preplácal aj nekvalitných učiteľov.

V jednom komentári hovoríš, že naše školstvo nie je na tom zle a nemali by sme hovoriť o tom, že umiera. Z akých štatistík vychádzaš?

Nehovoril by som úplne, že sa školstvo zlepšilo, ale tak isto by som nepovedal, že umiera. Protiotázkou by mohlo byť, aké dáta ukazujú, že umiera? Nemám rád také reči, že za ostatných 20 rokov sa tu v oblasti školstva a vzdelávania nič neurobilo. Zmeny sa udiali a keď to porovnám s obdobím, keď som chodil na základnú školu ja, a to už nebol socializmus, tak si z mojich školských čias nepamätám ani jednu skutočne výraznú a nezabudnuteľnú hodinu či zmysluplný projekt. Chodil som na školu vedľa renesančného kaštieľa a ani raz sme jeho prostredie nevyužili na nejaké zmysluplné vzdelávacie aktivity. Rovnako si nespomínam, že by sme sa učili v historickom centre Banskej Bystrice. Chýbalo tam výraznejšie prepojenie vyučovania s vonkajším svetom.

Na exkurzii. FOTO - Archív PF
Na exkurzii. FOTO – Archív PF

Podľa prieskumov sú naše deti v škole nešťastné. Aj moje vlastné deti si to idú do školy nejako odsedieť a nie sú jediné.

Tie dáta som videl, ale možno by sa dali s humorom komentovať aj tak, či nie sú, rovnako ako mnoho iných vecí u nás, ovplyvnené všeobecne rozšírenou blbou náladou v krajine. Slováci sú ufrflaný národ a od rodičov sa nálada presúva aj na deti. Frfleme často aj na veci, ktoré fungujú.

Tak naopak. Čo podľa teba na slovenskom školstve funguje?

Z hľadiska toho, ako málo finančných prostriedkov do školstva investujeme, sú jeho výsledky relatívne dobré. Ak by sme merali efektivitu školstva, v medzinárodnom porovnaní by sme boli dosť vysoko.

Slováci sú ufrflaný národ a od rodičov sa nálada presúva aj na deti. Frfleme často aj na veci, ktoré fungujú.

Čo sú tie dobré výsledky školstva?

Vždy sa hovorí, že u susedov je tráva zelenšia. Až tak dobre nepoznáme situáciu v zahraničí. Cez rôzne novinové články to môže vyzerať, že napríklad Fínsko je geniálne, no realita nemusí byť úplne vždy taká jednoznačná. Možno to u nás nie je až také zlé, ako si myslíme. Aj napríklad v Británii či USA majú so školstvom problémy. V USA školstvo zlyháva dokonca oveľa viac ako u nás. Obrovské percento žiakov tam nedokončí strednú školu, je tam fenomén tzv. failing schools. Sú to školy, z ktorých počas štúdia vypadne množstvo žiakov. Keď sa dieťa narodí v okrskoch, kde nie sú dostupné kvalitné verejné školy, má takmer vopred dané, že v živote zlyhá, lebo jeho budúcnosť je už v detstve ovplyvnená nedostatkom prístupu ku kvalitnému vzdelaniu. Na Slovensku ti škola vždy zabezpečí aspoň aké-také vzdelanie. Nie je to nič svetoborné, nie je to však ani tragické. Mohlo by to byť oveľa horšie.

Nepripravujeme potom deti na priemernosť?

Áno, pokiaľ na školách nie je individuálny prístup, tak je to len priemer. Väčšina učiteľov pracuje s konceptom priemerného dieťaťa.

Mnohí učitelia hovoria, že im chýba sloboda. Cítiš sa ako učiteľ zviazaný?

Neviem, či som len mal šťastie na riaditeľov, ktorí neboli v tomto smere až tak prísni, ale mohol som učiť, ako som chcel. Tí riaditelia sa v podstate výraznejšie nezaujímali o to, ako svoj predmet vyučujem, čo je možno aj trochu desivé (smiech). Keď som chcel niečo využiť na hodine, tak som to využil a nepýtal som si povolenie. Napríklad som bol zapojený do Couchsurfingu a mal som u seba ubytovaných francúzskych cyklistov, ktorí prechádzali Skalicou. Tak som ich pozval, aby prišli do školy porozprávať o svojej ceste. Prišli a bola z toho bezprostredná zážitková hodina, ktorú by som v žiadnych školských vzdelávacích plánov vopred nenaplánoval.

Učiteľ si môže prispôsobiť až tretinu vyučovania. FOTO - Archív PF
Učiteľ si môže prispôsobiť až tretinu vyučovania. FOTO – Archív PF

Myslíš, že to bolo nelegálne?

Nebolo, učiteľ si môže podľa seba upraviť až takmer tretinu Štátneho vzdelávacieho programu, čo je dosť na to, aby sa mohol so žiakmi vyzveriť. V tomto dokumente je konkretizované najmä to, čo máš učiť, už menej to, ako máš učiť. Ako učiteľ tak môžeš skúšať nové metódy, inovácie, netradičné formy práce so žiakmi, prakticky čokoľvek. Štátny vzdelávací program k tomu dokonca aj nepriamo vyzýva. Učiteľom však neraz chýba odvaha a začiatky zmien v spôsobe vyučovania sú zväčša ťažké, pretože trvá, kým si na ne žiaci zvyknú. Tieto prvotné bolesti môžu učiteľov odrádzať. Preto radšej ostávajú pri rokmi overenej klasike, kde niet, čo pokaziť. Ale čo ak je to preto, lebo je už dávno nefunkčná? V skratke, nikdy som sa nestretol s tým, že by som nemal slobodu. Myslím, že často je to len výhovorka. Veľa učiteľov zvykne hovoriť, že veľkým problémom školstva je aj byrokracia. Osobne som tento pocit zažíval len zriedkavo. Všemožné papierovačky si školy niekedy vyrábajú aj samy. Neviem, či to robia zo strachu z inšpekcie, zo zvyku, alebo len preto, že chcú byť pápežskejší ako pápež.

Školy sami sebe pridávajú robotu?

Ako som už spomenul, z pohľadu učiteľa som byrokraciu nejako výrazne nevnímal. Učitelia sa napríklad sťažujú na nutnosť písať školské vzdelávacie plány. Na mnohých školách sú však tvorené metódou CTRL + C a CTRL + V a nedá sa povedať, že by nad ich prípravou učitelia strávili týždne počas letných prázdnin.

Nikdy som sa nestretol s tým, že by som nemal slobodu. Myslím, že často je to len výhovorka.

Je pravda, že veľká časť škôl nevyužila možnosť vytvoriť si vlastné školské vzdelávacie programy a použila vzor z ministerstva.

Tomuto príliš nerozumiem. Učitelia sa najskôr sťažovali, že nemajú dosť slobody, ale keď získali možnosť vytvoriť si vlastné školské plány, mnohí ju nevyužili. Ak by som bol ministrom školstva, nechal by som školám výraznú slobodu. Štát by mal upraviť len základy a v širokých rámcoch opísať, čo by mal žiak toho-ktorého ročníka po absolvovaní jednotlivých vyučovacích predmetov vedieť. To, ako škola tieto vedomosti, zručnosti a schopnosti žiaka naučí, by som nechal na rozhodnutí jej vedenia a učiteľov. Či prebieha vyučovanie v blokoch, alebo podľa tém, či sú žiaci organizovaní vo vekovo homogénnych, alebo rôznorodých skupinách a mnoho ďalších rozhodnutí, ktoré súvisia s riadením výchovy a vzdelávania, to všetko by som nechal na slobodnom zvážení školy. Každá škola by mala mať slobodu vyformovať sa aj podľa toho, čo je vo vzdelávaní žiadané v danom regióne a podľa toho, čo chcú samotní žiaci a ich rodičia.

Učíš geografiu. Čo by si chcel svojich žiakov naučiť?

Aby mali záujem o svet okolo seba, aby mali otvorenú myseľ, nebáli sa pýtať a vedeli si vyhľadávať informácie. Vždy hovorím, že úlohou učiteľa je nadchnúť žiaka pre daný predmet. Keď sa nepodarí nadchnúť, je fajn aspoň neznechutiť.

Ako to robíš na hodinách, aby boli deti zvedavé a nebáli sa pýtať?

Nie vždy sa to dá, ale snažím sa viesť hodiny tak, aby som na nich rozprával čo najmenej. Na škole pracujeme s rovesníckym vzdelávaním, počas ktorého žiaci pracujú v skupinách. Vtedy vidíš a počuješ ten tvorivý šum, že na niečom intenzívne robia. Niet nad pocit, keď ako učiteľ cítiš, že ich to baví.

Koľko ti trvá príprava na jednu vyučovaciu hodinu?

Pokojne aj dve hodiny a viac.

Otvorene priznávaš, že neučíš úplne presne podľa toho, čo po tebe chce štátny vzdelávací program. Predstavme si, že tvoji žiaci idú potom na nejakú strednú školu. Čo navymýšľa napríklad taký učiteľ slovenčiny alebo matematiky, na ktorého je vyvíjaný veľký tlak, aby jeho žiaci dobre prešli testovaním?

V prípade týchto predmetov je to komplikovanejšie. Ich učitelia určite cítia zodpovednosť, že žiakov musia pripraviť aj na testy. Otázkou však je, do akej miery sú výsledky testovaní dôležité pre budúcnosť žiakov. Ak by úlohy Testovania 5 alebo 9 boli koncipované podobne ako je tomu v prípade testov PISA, v ktorých žiaci pracujú so slovnými úlohami zameranými na pochopenie textu, žiaci vyučovaní tvorivejšími metódami, by v nich mali uspieť ešte lepšie ako žiaci zo škôl, v ktorých sa učí klasickým spôsobom. Ak sú však v testoch otázky zamerané na preverovanie vedomostí, pri ktorých majú žiaci za úlohu vybrať jednu zo štyroch správnych odpovedí, mohol by to byť problém. Učenie sa na testovanie nie je cestou, ktorou by sa mali školy uberať.

Testovanie sa využíva aj na tvorbu rebríčkov škôl. Ako vnímaš tieto rebríčky ty?

Nevnímal by som ich nejako tragicky. Kto sa chce podľa rebríčkov riadiť, nech sa páči, ale lepšie informovaná verejnosť vie, že tieto rebríčky majú svoje limity. Nemyslím si, že na Slovensku zohrávajú rebríčky dôležitú úlohu v rozhodovaní rodičov pri výbere školy.

Vrstevnice sa dajú učiť aj pomocou zemiaku. FOTO - Archív PF
Vrstevnice sa dajú učiť aj pomocou zemiaku. FOTO – Archív PF

Si autorom portálu lepsiageografia.sk, prečo si ho zakladal?

Keď som začínal učiť, chcel som učiť geografiu zmysluplnejšie a viac sa zamerať na rozvíjanie praktických vedomostí a zručností, rýchlo som však zistil, že čo si nevymyslím a nevytvorím, to nemám. Kvalitných didaktických materiálov, ktoré by mohol učiteľ využiť priamo na vyučovacích hodinách je na Slovensku veľmi málo. Postupne som zistil, že moje vzdelávacie materiály a nápady majú úspech nielen u žiakov, ale aj u učiteľov, pre ktorých som ich zdieľal na internete. Časom som sa rozhodol venovať sa tomu komplexnejšie. Občianske združenie Lepšia geografia v súčasnosti na portále www.lepsiageografia.sk učiteľom, žiakom a študentom učiteľstva ponúka bohatú databázu inovatívnych vzdelávacích materiálov, interaktívnych kvízov, máp, námety na bádateľsky orientované vyučovanie a podobne.

Koľko škôl si na tvojom portále predplatilo prístup?

Okolo 150.

Nie je to málo?

Závisí, ako sa na to človek pozerá. Z hľadiska celkového počtu škôl sa zdá byť toto číslo nízke, portál však existuje len od začiatku minulého roka a školy ešte stále nie sú zvyknuté platiť za online obsah – teda niečo, čo si nemôžu ohmatať a na čo im nemôže v kabinete sadať prach. Mnoho učiteľov funguje stále v offline svete a veľa je takých, ktorí žiadnu metodickú podporu nepotrebujú, respektíve si to len myslia. Mojím snom je, aby sa pomocou Lepšej geografie učilo aspoň na 500 školách.

To, čo robíš ty, by mali robiť metodicko-pedagogické centrá. U nich si nenašiel podporu?

Oni robia školenia za eurofondy a mám pocit, že vzdali ambíciu publikovať praktické metodické materiály. Ako začínajúceho učiteľa ma dosť prekvapilo, že učiteľ nemá okolo seba takmer žiaden servis. Okrem učebnice a pracovných zošitov väčšinou nemá nič, čo by mu pomohlo v jeho každodennom snažení o kvalitnejšie vyučovacie hodiny. Všetko si musí vyrábať na kolene v rámci svojho voľného času. Lepšia geografia má za cieľ odbremeniť učiteľov aj v tomto smere. Verím, že sa nám to ako občianskemu združenie darí aj vďaka finančnej podpore z projektu Lietajúce ryby od Nadácie Provida.

Keď som začínal učiť, chcel som učiť geografiu zmysluplnejšie a viac sa zamerať na rozvíjanie praktických vedomostí a zručností, rýchlo som však zistil, že čo si nevymyslím a nevytvorím, to nemám.

Minister školstva pripravuje podľa jeho vlastných slov jednu z najväčších reforiem školstva. Ako zatiaľ hodnotíš jeho prácu?

Zatiaľ nie je veľmi, čo hodnotiť, vo svojej funkcii je príliš krátko. Jeho pozitívne vyjadrenia voči alternatívnym školám sa mi páčili a som zvedavý, čo bude nasledovať. Obklopil sa príčetnými poradcami, ktorí sú odborníkmi na školstvo, takže pripravovaný Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania môže byť kvalitný. Otázkou potom bude, nakoľko sa tento dokument pretaví do každodennej výchovno-vzdelávacej práce škôl. Stáva sa, že aj dobré dokumenty a návrhy nie sú na školách aplikované. Nedávno som napríklad čítal fínsky štátny vzdelávací program pre geografiu. Bol takmer rovnaký ako ten náš. Neviem, či sme ho odpísali od nich, alebo oni od nás (smiech). Každopádne, výsledky máme odlišné.

Čím to podľa teba je?

Je to pravdepodobne spôsobené aj tým, že fínski učitelia sú najlepší z najlepších. Jedným z najväčších problémov slovenského školstva je nedostatočná príprava budúcich učiteľov na výkon svojho povolania. Naše vysoké školy v tomto smere občas až fatálne zlyhávajú. Vo Fínsku majú oveľa väčší dôraz na prax, u nás ju často študenti vybavia pečiatkou od učiteľky z detstva bez toho, aby čokoľvek reálne odučili. Okrem environmentálnej výchovy, ktorú sme mali na univerzite skutočne praktickú a inšpiratívnu, si zo svojho pedagogického štúdia nepamätám takmer nič. Napriek tomu, že mám rovnako ako aj ostatní učitelia štátnice z pedagogiky. Niekde sa stala chyba, ktorú treba čím skôr napraviť. Učiteľ by mal byť praktický profesionál, nielen nadšený samouk.

Peter Farárik (1982)

Učiteľ na súkromnej ZŠ Bakomi v Banskej Štiavnici, kam sa len nedávno prisťahoval. Autor metodického portálu Lepšia geografia (www.lepsiageografia.sk), bloger (Denník N, SME) a človek, ktorému nie je ľahostajné osprostievanie spoločnosti (admin stránky Prečo ľuďom hrabe). Portfólio jeho aktivít je dostupné na tomto odkaze.

b01_zober_kino

Kľúčové slová:

rozhovor

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.