Tanec a hudba ako liek na depresiu

Existuje mnoho spôsobov, ako sa liečiť z depresie. Okrem liekov môže pomôcť aj tanec a hudba.

Depresia je súčasťou života mnohých ľudí, aj keď si to mnohí z nás nechcú pripustiť. Existuje mnoho podôb depresií – od ľahkých a krátkodobých cez hlbšie a chronickejšie, ktoré trvajú aj niekoľko rokov, u niektorých aj celý život.

„Od bežného smútku alebo zlej nálady sa depresia odlišuje tým, že je intenzívnejšia, hlbšia, trvá dlhšie a ovplyvňuje negatívne našu výkonnosť. Jej príznaky sú hlboké a sťažujú, znemožňujú naše fungovanie v bežnom živote,“ vysvetľuje psychologička Slávka Takáčová.

Napriek tomu, že je depresia vážna disfunkcia, ktorá si vyžaduje pozornosť, mnoho ľudí prežíva pocity zlyhania a viny za to, že sú depresívni. Hanbia sa, že sú „leniví“, alebo „morálne slabí“, že „nezvládli situáciu“. Je však dôležité, aby si človek pripustil, že ide o poruchu, ktorú je nutné liečiť.

„Psychoterapia aj rôzne iné metódy, ktoré pracujú s uvedomením a sebapodporou sú určite dobré riešenie a čím skôr začneme hľadať nejakú pomoc a formu práce s tým, čo zažívame, tým lepšie,“ hovorí Takáčová. Upozorňuje však, že v momente, keď vieme, že si už nedokážeme pomôcť sami, treba sa poradiť so psychiatrom. „A to určite v prípade, ak je ohrozený život,“ hovorí psychologička. Už od stredne ťažkých depresií odporúčajú psychiatri antidepresíva.

Okrem liekov existuje aj mnoho iných spôsobov, ako s depresiou pracovať. Od ambulantného a nemocničného liečenia, cez terapeutické metódy až po rôzne psychologické techniky. Jednou z nich je aj tanec a hudba.

Lektorka Katarína Miesler počas tanca. FOTO - Šimoon
Lektorka Katarína Miesler počas tanca. FOTO – Šimoon

Z radostného dieťaťa človek bez chuti do života

„Depresia sa stala mojou veľkou životnou učiteľkou. Prišla ku mne v 14 rokoch, keď som vstúpila do puberty, v momente, keď sa mi rozpadlo detské vnímanie seba a sveta. Odvtedy som sa neustále snažila pochopiť, čo sa deje a ako mám s týmto stavom narábať, pretože mi depresia strpčovala život,“ hovorí Katarína Miesler, lektorka tanečných a hudobných workshopov zo Živice.

Depresia spravila zo živého, radostného dieťaťa uzavretého človeka s nechuťou žiť. „Nevedela som pochopiť, čo sa deje a nemala som sa ani na koho obrátiť, aby mi to vysvetlil. Keďže kresťanské a rodinné prostredie, v ktorom som vyrastala, bolo postavené na dogmatickej viere, na prísnom dodržiavaní vonkajších tradícií, často pod hrozbou trestu, stiahla som sa do seba, aby si nikto nič nevšimol, prípadne som sa občas pokúsila o rebéliu. Bola to obrovská rozdvojenosť, ktorá ma doslova krájala na kusy. Prepadla som depresii, ktorá sa stala mojou každodennou súčasťou. Prejavovalo sa to najmä nechuťou žiť, nevedela som nájsť zmysel života,“ popisuje svoj príbeh Katarína.

Toto temné obdobie, ako ho Katarína nazýva, sa tiahlo zhruba až do jej tridsiatich rokov. Občas ho prerušilo nadchnutie pre novú aktivitu, či zamilovanie, no potom obvykle prišiel pocit dezilúzie a pád naspäť. Vrcholom bol rozvod a rozpad rodiny, kedy choroba prepukla v plnej sile a Katarína pochopila, že potrebuje lekársku pomoc.

„Vo svojich 30 rokoch som si dovolila ísť na psychiatriu a začala brať antidepresíva. Potom som si niekde prečítala, že skutočná duchovná cesta začína vo chvíli, keď zaklopete na dvere psychiatrie. Bol to v každom prípade moment pokory, kedy som uznala, že už to ďalej nezvládam sama a pustila som silnú sebakontrolu,“ hovorí.

Po depresii otupenosť

Lieky jej pomáhali zhruba rok a pol, no necítila sa úplne vo svojej koži. „Pomenovala som si to obdobie ako emočné prázdniny, kedy som seba a situácie vnímala akoby z diaľky. Po tých psychických turbulenciách to bola naozaj úľava. Aj keď mi lieky spočiatku pomáhali, postupne som videla, že sa môj problém neriešil, len utlmil. Vnímala som ako ma „uspávali“ a spôsobili takú permanentnú „tuposť“. Akoby som nemala spojenie so sebou, s jasným vnímaním, s dušou,“ popisuje Katarína. Zverila sa s týmito pocitmi lekárovi, no ten jej tvrdil, že bez liekov to nezvládne.

Dnes berie antidepresíva na Slovensku zhruba 3 a pol percenta populácie. V USA je to však už každý desiaty obyvateľ nad 12 rokov. Antidepresíva pritom nie sú žiadne magické cukríky, ktoré vám ako zázrakom zlepšia náladu. Tak ako mnoho iných liekov, aj antidepresíva majú vedľajšie účinky.

Okrem pocitov otupenosti, ktorú pociťovala Katarína, varujú príbalové letáky aj pred možným vznikom úzkostných stavov, paniky, nespavosti, vzniku agresivity, posadnutosti, až mánie a to rovnako u dospelých ako u detí.

Photo credit: ashley rose, via Foter.com / CC BY-NC-ND
Photo credit: ashley rose, via Foter.com / CC BY-NC-ND

Výskumy D. Healyho a D. Menkesa z Cardiff Univerzity a A. Herxheimere z UK Cochrane Centre navyše ukazujú, že aktuálne antidepresíva so značkou SSRIs (selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu), môžu vyvolávať agresívne správanie voči svojmu okoliu a tiež voči sebe samému a dochádza až k samovraždám.

Úplne bezproblémové nie sú ani takzvané tricyklické antidepresíva. Z výskumov z univerzity College London je zrejmé, že medzi užívaním antidepresív a vzniku srdcových ochorení je veľký súvis. Štúdia poukazuje na veľké zvýšenie pravdepodobnosti vzniku srdcových chorôb oproti užívateľom antidepresív zo skupiny SSRI.

Tanec namiesto liekov

Katarína sa teda pokúsila depresiu zvládnuť bez liekov. Jedna z mála vecí, ktoré jej pomáhali cítiť sa lepšie, bol tanec. „Cez tanec som sa uvoľňovala a čistila od všetkého negatívneho. Postupne som chápala, že ma tanec lieči a začala som ho vyhľadávať,“ hovorí. Na začiatku možností veľa nebolo – diskotéky, zábavy, ktoré boli spojené s alkoholom a kde tanečné „úlety“ vnímali ostatní ako bláznovstvo.

Po vysokej škole sa Katarína dostala k spontánnemu tancu AnandaDance, ktorý v tom čase v Bratislave učila Nina Jassingerová. „Púšťala nám hudbu rôznych rytmov a za jemného vedenia sme sa mohli hýbať, ako sme chceli. Ocitla som sa vo svete spontánneho tanca, kde som sa cítila doma. Môcť byť plne prítomná s telom a dovoliť, aby sa cez tanec prejavilo moje skutočné ja, bolo veľmi oslobodzujúce a uvoľňujúce. Keď som tancovala, depresia nebola prítomná. Bol prítomný život so všetkým, čo prichádzalo,“ popisuje Katarína.

Na seminári. FOTO - Soňa Sadloňová
Na seminári. FOTO – Soňa Sadloňová

Postupne sa zoznamovala s novými tanečnými technikami, ako napríklad TranceDance od Wilberta Alixa. Depresie sa síce vracali, ale vždy len v ťažších životných momentoch. „Pokračovala som ďalej v liečení cez tanec, hudbu a meditácie. Začala som tiež absolvovať pravidelné ústrania v tme, ktoré mi pomohli preliečiť veľa blokov a zranení, ktoré depresiu spúšťali. V Peru som objavila aj liečenie medicínami pôvodných obyvateľov, ktoré mi veľmi pomohli,“ popisuje.

Bubon ako rytmus srdca

Ku tancu pridala liečenie cez hru na bubny. Zvuk bubnov sprevádza ľudí už od nepamäti. Je podľa Katky hlboko zapísaný do našej rodovej pamäte a pri započutí jeho zvuku sa aj po tisíckach rokov otvára cestu späť k prastarej múdrosti.  „Cez zvuk bubna sme schopní vnímať hlas nášho srdca, spojiť sa s údermi srdca Matky Zeme a vnímať tak hlboké prepojenie všetkých foriem života,“ tvrdí Katarína.

Angaangaq Angakkorsuaq, šaman z Grónska, hovorí o bubne ako o základnom nástroji, ktorý by mal byť súčasťou nášho každodenného života. Jeho zvuk nás podľa neho nesie, lieči a prináša silu. Vibrácie bubna menia rytmus dýchania a tep. Angaangaq vysvetľuje, že zvuk bubna rozvibruje železo obsiahnuté v krvi. To rozvlní krv v žilách a tepnách, čím nastáva liečenie celého tela.

Hovorí tiež, že pravidelné hranie na bubon pomáha liečiť depresívne stavy. Ak sa nám navyše podarí s bubnom rozozvučať aj náš hlas a spievať s ním, pomôže nám to rozvinúť našu schopnosť komunikovať pred ostatnými a vyjadrovať sa jasne a úprimne od srdca. Môžeme sa takto všetci sami liečiť ale aj navzájom. Stačí pravidelne bubnovať či už osamote alebo v spoločnosti.

Angaangaq Angakkorsuaq. FOTO - Archív Živica
Angaangaq Angakkorsuaq. FOTO – Archív Živica

„Cez bubon sa môžeme rozprávať s vlastným srdcom. Zvuk bubna mení stav vedomia a frekvenciu mozgových vĺn,“ vysvetľuje Katarína. Sila bubnov je podľa nej spojená so silou zvierat, ktoré mu dali svoju kožu, silou stromov, ktoré dali drevo aj silou ľudí a miest, ktorí bubon vyrobili. „Ak sa vám podarí vyrobiť si bubon vlastnými rukami, dostáva sa do neho vaša osobná sila, ktorá prináša jedinečnú silu nielen vám a všetkým, ktorí budú vaše bubnovanie počuť, ale aj samotnej Matke Zemi,“ hovorí.

Vytancovať zo seba jed

Kombináciou bubnovania a tancu je aj starý rituálny tanec Tarantella, ktorého názov doslova znamená malý pavúk. Katarína sa zúčastnila tohto rituálu v roku 2011 v Talianskom Toskánsku pod vedením Alessandri Belloni, aby ďalej liečila svoj sklon padať do depresie.

Tento divoký, tranzový, očistný tanec, ktorý pochádza z Južného Talianska, tancovali hlavne ženy, aby si ním liečili mýtické uštipnutie tarantulou. Toto „uštipnutie“ má tiež symbolicky význam duševnej psychickej poruchy, ktorá sa nazýva „tarantismo“ a ktorá obyčajne začína v puberte, v období Letného Slnovratu. Je spôsobená potlačením fyzických túžob, depresiou alebo neopätovanou láskou.

Tarantella sa tancuje na Pizzica Tarantata, čo je veľmi rýchly 12/8 rytmus z Puglie s rôznymi akcentami, ktorý patrí k liečivým rytmom hudby a ktoré majú liečiť mýtické uštipnutie tarantuly. Tradične hrali k tancu najmä ženy na veľkých tamburínach s dvojradovými činelkami. Liečili „postihnutú“ ženu, ktorá upadla do hypnotického až katatonického stavu, ktorý ju eventuálne vyliečil.

„Podarilo sa mi doslova vytancovať jed z môjho tela. Počas tancu som upadla do stavu úplného ticha, ktoré liečilo. Následne zo mňa cez sliny ešte dlho po tanci vychádzali jedy von. Bol to výnimočný zážitok. Bola som fascinovaná príbehom Tarantelly a vedela som, že toto je potrebné pre ľudí – nech môžu jed vytancovať, aby nemuseli brať antidepresíva,“ popisuje Katarína svoj zážitok.

Antidepresíva vytláčajú tradičné liečenie

S príchodom antidepresív do talianskej spoločnosti tarantella rituál takmer vymizol. „Keďže som si zažila liečenie antidepresívami, vedela som pochopiť, prečo sa to stalo,“ hovorí Katarína.

„Na jednej strane dokážu človeku pomôcť v akútnej situácii, keď si už človek nevie poradiť, ale na druhej strane aj utlmujú potrebu tento jed dostať von z tela a mysle a skutočne sa vyliečiť. Bolo mi ľúto, že sme opustili takéto prirodzené formy liečenia a uprednostnili lieky. V súčasnosti je našťastie hnutie, ktoré sa snaží tento rituál oživiť a prinavrátiť do spoločnosti.“

Súčasťou tohto hnutia je aj sama Katarína. Ako sa sama liečila, začala pociťovať spolupratričnosť s ostatnými, ktorí potrebovali pomoc. „Už takmer 12 rokov robím semináre a stretnutia s tancom, hudbou, meditáciami, kde ponúkam všetko, čo som sa doposiaľ naučila a čo ma stále učí, aby som pomohla druhým, ktorí to potrebujú a pomoc hľadajú,“ hovorí.

Ceremónia Tanec s maskami. FOTO - Soňa Sadloňová
Ceremónia Tanec s maskami. FOTO – Soňa Sadloňová

Na základe inšpirácie školy tanca TranceDance od Wilberta Alixa si vytvorila ceremóniu Cesta za svetlom, počas ktorej sa spontánne tancuje so zaviazanými očami, kde za neprerušovaného prúdu hudby, ohnivého dychu a tmy vydávate na cestu za svetlom s jasným osobným zámerom.

Tanec s hudbou Taranella ju zas inšpiroval ku vytvoreniu ceremónie Pavúčí tanec, ktorého sa človek účastní so zámerom zbaviť sa jedu, ktorý otravuje jeho telo, myseľ, srdce, ducha. „Túži sa vyliečiť, nakoľko cíti, že mu doslova ide o život. Úplne sa stotožní s predstavou, že umiera, pretože jed v tele je rozšírený a musí urobiť všetko preto, aby cez pohyb dostal jed z tela von,“ popisuje lektorka. Ceremónia prebieha v kruhu, účastníci tvoria hudbu, spievajú, tancujú pre liečenie. Každý môže postupne vstúpiť do stredu kruhu, zbavovať sa jedu a liečiť sa, pričom hudbu tvoria účastníci sami.

Buddhistická technika práce s démonmi nazývaná „Chöd“ ju zas inšpirovala ku vytvoreniu ceremónie Tanec masiek. „Tá prebieha v kruhu ľudí so spoločným zámerom – zviditeľniť masky, ktorými sa chránime. Tie nepotrebné v tanci odhodiť a tie, ktoré ďalej potrebujeme zvedomiť a viac pochopiť ich význam pre náš život,“ vysvetľuje lektorka.

Pracovať na sebe každý deň

Samozrejme len tanec, hudba, meditácie na vyliečenie psychických stavov ani podľa Kataríny nestačia. „Ak niekto prežíval depresiu dlhodobejšie, alebo sa častejšie v jeho živote vracala, je vysoko pravdepodobné, že v istých situáciách bude mať sklon do nej spadať aj napriek mnohému hlbokému liečeniu,“ hovorí.

Katarína a bubny na seminári Hudba a tanec ako brána k prebudeniu. FOTO - Soňa Sadloňová
Katarína a bubny na seminári Hudba a tanec ako brána k prebudeniu. FOTO – Soňa Sadloňová

Je preto podľa nej potrebné pracovať denne a v každom okamihu života s bdelosťou. Poznať seba, spomenúť si čo sa stalo, keď depresia prvý krát prišla. Liečiť svoje zranenia z detstva, ktoré podmieňujú náš súčasný život. Robiť všetko preto, aby sme vystúpili z negatívneho nastavenia, odpustili sebe, rodičom a ostatným. Ďalej chápať, čo v súčasnosti depresiu spúšťa a predchádzať týmto spúšťačom.

Katarína dnes depresiu po tých rokoch vníma ako pomocníčku. „Keď sa hlási, viem, že som zanedbala seba. Viem, že sa opäť snažím život držať pod kontrolou a niesť niečo, čo zbytočne nesiem,“ tvrdí. „Depresia je prítomná, keď nie som vďačná za to, čo prichádza. Pochopila som, že depresia je tiež prítomná, keď prestávam veriť životu, že existuje sila, vďaka ktorej žijem a ktorá ma vedie. Keď verím a žijem viac uvoľnene a odovzdane, depresia ustupuje.“

Aké rady na boj s depresiou v každodennom živote by teda Katarína dala? „Je dôležité žiť naplno každý deň. Je dobré mať pravidelne vyhradený čas pre seba, denne a vždy v rovnakom čase. Ja sa snažím každý deň aspoň na hodinu ráno a večer venovať čas svojmu duchovnému životu: meditujem, spievam, tancujem, bubnujem, kreslím, chodievam do lesa, čítam duchovnú literatúru… Toto mi denne pripomína esenciu života. Pretože tráva rastie, slnko svieti, mesiac vždy vychádza bez ohľadu na to, kým som a čo robím. A keď je prítomná vďačnosť, hneď je všetko radostnejšie!“ uzatvára.


Ak sa chcete hlbšie liečiť tancom a hudbou, meditáciou a psychologickým sebaspoznávaním, najbližšiu príležitosť máte počas semináru, ktorý Katarína Miesler vedie 6. – 9.októbra vo Vzdelávacom centre Zaježová. Viac informácií nájdete tu: http://www.zivica.sk/sk/aktuality/hlboke-liecenie-ocista-cez-tanec-hudbu-6-910?theme=vzdelavaciecentrum&view=aktuality

Ak si chcete vyrobiť vlastný rámový šamanský bubon, najbližšia príležitosť je 25. – 27.11. vo Vzdelávacom centre Zaježová. Viac informácií nájdete tu: http://www.zivica.sk/sk/vzdelavacie-centrum/akcie/vyroba-samanskych-ramovych-bubnov-0

Tarantella má korene v antike. Tanečníci vojdú do tranzu a vyliečia sa

Pizzica taranta, tanec sprevádzaný rytmickou hudbou a bubnovaním na tamburíny, bol v Južnom Taliansku legitímny spôsob ako ženy mohli liečiť depresie, stavy hystérie, paranoje, ktoré pripisovali uštipnutiu tarantulou. Po dlhotrvajúcom tanci sa dostali do tranzu až katatonického stavu, ktorý ich eventuálne vyliečil.

Vojsť do tranzu a vyliečiť sa

Tranz bol vždy navodený hraním na tamburíne, na ktorej väčšinou hrali staré ženy, vo veľmi rýchlom 12/8 rytme a sériou trojitých úderov, ktoré majú špecifický dôraz. Úder a dôraz pomáhal ženám hýbať sa pavúčím spôsobom, aby sa podarilo telu zbaviť sa jedu. Ženy boli takzvane posadnuté pavúkom a Tarantella sa stala známou ako hudobný exorcizmus. Exorcizmus sa dial doma. Žena – tarantata, celá oblečená v bielom, ležala na zemi na bielej plachte, ktorá predstavovala posvätný priestor, s farebnými stužkami okolo nej, ktoré používala na tanec.

Žena začala svoj tanec ľahom na chrbte, pohybujúc rukami a nohami ako pavúk, plazila sa, otáčala a nadvihovala svoj chrbát, robiac divoké a akrobatické pohyby. Niektoré ženy (alebo muži) sa zavesili nad ňou na lano zo stropu alebo stromu, hojdajúc sa vo vzduchu ako pavúk. Keď sa dôrazy na tamburíne a hudba zmenili, postavila sa a začala točiť, snažiac sa vyslobodiť z domnelej pavučiny. Tranzový rituál trval 3 dni a hudobníci museli hrať tri dni. Z času načas keď tarantata kolabovala, stále v bezvedomí, stenajúc a nariekajúc, hudobníci si dali oddych a prestávku na jedlo.

Hlavné nástroje popri tamburíne boli: husle, gitara, tlačidlová harmonika a iné. Hudobníci museli byť veľmi skúsení v trojtaktoch a dôrazoch tamburíny, nesmeli stratiť ani na chvíľu úder, pretože tarantata hneď vybuchla šialenstvom a násilne sa vrhla na hudobníkov. V momente ako hrali „liek“ a prevádzali exorcizmus, nebolo miesto pre chyby.

Hudobníci boli považovaní za doktorov alebo šamanov a učili sa repertoáru ústnou tradíciou, pretože väčšinou nikto z nich nevedel čítať noty. Ženy, ktoré hrali na veľkej tamburíne (tamburello) sa to často krát učili od ich matiek alebo babičiek. Boli skutočné liečiteľky, pretože boli schopné navodiť tranz a vytiahnuť jed z tela.

Hlas bol obyčajne hlavná časť liečenia, spolu s tamburínou. Speváci a hudobníci sa zvyčajne museli naučiť rozsiahly repertoár. Niektoré z textov, ktoré zvykli spievať tarantate obsahovali tieto slová: „Kde ťa uštipla tarantula? Pod lem tvojej košele…ak je to tarantula, čo ťa uštipla, nechaj ju tancovať, ak je to smútok, pošli ho preč.“ Na tretí deň tranzového rituálu bola obyčajne tarantata vyliečená.

Antický rituál, ktorý prežil dodnes

Verí sa, že tento divoký tanec a rytmus tarantelly pochádza z čias starovekého Grécka. Puglie a celé Južné Taliansko boli súčasťou Grécka a volali sa Magna Graecia. Tanec je spájaný s obradmi, ktoré ženy konali na počesť Dionýza. Tieto obrady sa volal Bacchanalia.

Mýtus pavúka prišiel z Gréckeho mýtu. Arachne, nádherná princezná a zručná aténska tkáčka, vyzvala Aténu na tkáčsku súťaž a vyhrala. Aténa, unesená hnevom a žiarlivosťou, roztrhala plátno na tisíce kúskov a hodila ich na princeznú. Tá z poníženia utiekla a obesila sa na strome. Bohyňa pocítila ľútosť a preto princeznú zmenila v pavúka. Odsúdila ju, aby naveky visela zo svojej pavučiny.

Sebevražedná mánia následne ovládla mladé ženy v Aténach a hromadne sa vešali až kým Sybil, prorok Apolla, nenariadil, aby usporiadali hostinu na počesť Boha Dionýza. Počas hostiny tancovali divoko, hojdajúc sa na hojdačkách zavesených na stromoch. Oslavovali zmyselný obrad spevom, ktorý napĺňal vzduch spolu s rytmami tamburín.

Divoké a zmyselné obrady na počesť Dionýza, Boha extázy, v Grécku vymizli, ale nie v Taliansku. Tento rituál sa stal viac známym v Stredoveku ako liečivý očistný tranzový tanec, ktorý liečil ženy postihnuté mýtickým poštipnutím tarantuly.

Tarantella. FOTO - Archív Živica
Tarantella. FOTO – Archív Živica

V Stredomorí sa táto forma kolektívnej eufórie rozšírila v období Krížiackych výprav, moru a strachu z konca sveta. Muži, ženy utekali divoko ulicami, tancovali s mečom v ruke, točili sa, hádzali sa na zem alebo do vody a hovorili, že ich uštipla tarantula. Zavolali do ulíc bubeníkov, aby hrali obsesívny 12/8 rytmus, ktorý mal silu vytiahnuť jed z tela von a upokojiť ich. Bubeníci boli skutoční šamani. Cirkev sa počas storočí snažila obrady absorbovať do seba, nakoľko nebola schopná zastaviť tajné ceremónie. Boha Dionýza vymenila za Svätého Pavla.

Len donedávna všetky tarantaty chodili 29. júna do kostola Sv. Pavla v malom meste Puglia, kde tancovali na 12/8 rytmus, ktorý vytlieskali dlaňami, vydupali nohami, hrali na tamburínach, vyskakovali na oltár, hádzali sa na sochu svätého žiadajúc ho o liečenie. Vychádzali z kostola požehnané Sv. Pavlom s tým, že si vôbec neboli vedomé, čo sa dialo počas rituálu Tarantelly.

Prvá zmienka o Tarantelle ako protilieku k uštipnutiu tarantulou je od Jezuitu, ktorý sa volal Kircher. On ako prvý zaznamenal hudbu a rytmus v 16.storočí v knihe Antidotum Tarantulae (Protiliek na uštipnutie tarantulou).

V roku 1961, etnomuzikológ a antropológ Ernesto de Martino napísal knihu s titulom La Terra Del Rimorso. Viedol skupinu talianskych psychiatrov, etnomuzikológov a sociológov do Salento, jediného miesta v Taliansku, kde stále existovalo tarantismo, aby preskúmali tarantati – ľudí, ktorých uštipla tarantula. Žili s nimi a dokumentovali ich životy.

Našli špecifické vzorce a podobnosti, ktoré sa vždy opakovali vo všetkých tarantati. Ženy boli vždy uštipnuté, keď pracovali veľmi ťažko a dlho na poliach pod horúcim slnkom. Mali halucinácie a videli ako pavúk prichádza k nim, vtedy pocítili veľkú bolesť v bruchu, slabosť v nohách a padli na zem v stave hypnózy. Všetky tieto ženy žili vo veľmi chudobných podmienkach a často krát im nebolo dovolené vziať si muža, ktorého chceli, ale boli prinútené vydať sa za muža, ktorého nemilovali.

Muži boli tarantati vtedy, keď sa stali vydedenci alebo keď nemohli slobodne prejavovať svoje túžby. Ich frustrácie a túžby vyšli počas tanca, kedy im bolo dovolené robiť čokoľvek.

Ďalšie články od autora:

Organizátorka seminárov a pobytov vo Vzdelávacom centre Zaježová, lektorka, sprievodkyňa pobytov v ústraní, čajovníčka.

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.