Zenith Virago: Svoju smrť nechcem premeškať

Smrť je našim tichým sprievodcom a prirodzenou súčasťou životného cyklu. Nie je to zlyhanie, ani prehra. Austrálska sprievodkyňa umierajúcich a pozostalých ZENITH VIRAGO ctí život, ktorý sa jej za to bohato odmeňuje. Rešpektuje svoju smrteľnosť a preto nechce kričať pri páde lietadla, vyhýbať sa oceánu či terorizmom ohrozeným mestám.

Keď sa povie prirodzená smrť (natural death), čo to pre teba znamená?

Smrť je sama o sebe prirodzená. Ale je tiež posvätná. Ak stratíme tento nadhľad, začneme sa smrti vyhýbať a chceme zostať na žive za každú cenu. To je na jednej strane dobré, ale na druhej strane kvôli tomu smrť vnímame ako zlyhanie a život sa mení na boj so smrťou. Ale o tom to nie je. Je to cyklus, v ktorom sa narodíme, ak máme šťastie, tak prežijeme dlhý život a potom umrieme. Nič zložité. Smrť nás sprevádza každým dňom. Sme telá, v ktorých prebýva myseľ, ale možno sme aj niečo úplne iné. Ktovie.

Záleží na tom, čomu veríte. Ale to, čo som sa naučila je, že určite nie sme našim telom a nie sme ani našou mysľou. Sme všetko z toho a ešte omnoho viac. Podľa mňa je to o prístupe vidieť všetko toto ako prirodzené. Nepotrebujeme to deliť medzi náboženstvo či vedu, potrebujeme len vidieť krásu a vznešenosť ľudského života.

Zenith Virago. FOTO - Archív ZV
Zenith Virago. FOTO – Archív ZV

Nie vždy sme smrť vnímali ako narušiteľa. Čím sa nám tak odcudzila?

Prestali sme byť v spojení s prírodou. Pritom nám stačí pobudnúť v nej päť minút a uvidíme všetko. Niečo nové, niečo v rozkvete, aj niečo umierajúce. Rovnako je to so zvieratami, ale keď príde na nás ľudí, máme pocit, že u nás by to platiť nemalo. Ale je prirodzené, že všetko živé má svoj koniec. A my sme z hľadiska času a priestoru veľmi maličkí. Z tohto uhla pohľadu sa zdá byť zbytočné trápiť sa maličkosťami. Dôležité je užívať si všetko, kým to máme. A keď prídeme o niekoho blízkeho, sme síce zarmútení, ale uvedomujeme si plnosť toho, čo sme spolu prežili.

Sú podľa teba rozhovory o smrti dnes tabuizované?

Myslím si, že o smrti sa v spoločnosti hovorí v podstate neustále. Ide skôr o to, akým spôsobom. Veľkú rolu v tom zohráva napríklad náboženstvo. Ak sme dobrým človekom, žijeme podľa prikázaní, môžeme ísť po smrti do neba. Ak nie, čaká nás peklo. Takže veľa silne veriacich ľudí na konci svojho života myslí skôr na nejaké jedno porušenie prikázania, ktorého sa dopustili povedzme v mladosti, než na to, že boli vlastne dobrými ľuďmi. Ale my nevieme, či vôbec nejaké nebo a peklo existujú. Náboženstvo takto výrazne prispelo k vytváraniu rôznych obáv v umieraní.

Dnes je to napríklad farmaceutický priemysel, ktorý do tejto oblasti výrazne zasahuje. Vďaka nemu žijeme dlhšie, bez niektorých zákrokov by sme tu už dávno neboli. Na druhej strane, keď je niekto pripravený umrieť, prišiel jeho čas, lekári napriek tomu jeho život predlžujú. Zvyšujú tak kvantitu posledných mesiacov či rokov, ale nie ich kvalitu. Život sa tak mení na boj so smrťou, ktorá je vnímaná ako prehra. Je to bod, do ktorého nikto nechce dospieť, ale všetci tam smerujeme. Záleží len na tom, ako sa tam dostaneme. Na druhej strane, spoločnosť, ktorej členovia sa neboja smrti je nekontrolovateľná. Preto je najvyšším trestom v niektorých štátoch trest smrti.

Mnoho ľudí je so smrťou vyrovnaných, ale žijeme v spoločnosti, kde sa z každej strany ozývajú hlasy, že smrť je proste zlá. Ak by sme ale žili v prostredí, kde by sa ozývalo niečo ako “Áno, prežil si krásny naplnený život a teraz je čas umrieť”, ľudia by to vnímali ako niečo prirodzené.

Podobne prirodzene to vnímajú deti, nie?

Áno, pretože deti nie sú naviazané na majetok či iných ľudí tak, ako my dospelí. Vnímajú to ako niečo, čo nasleduje a berú to také, aké to je. Deti sú veľmi ovplyvnené nami dospelými, ale zároveň majú obmedzenú kapacitu v porozumení smrti. Nemajú za sebou dlhý naplnený život, za ktorým by sa mohli obzrieť a detská myseľ je omnoho menej komplexná než naša. Deti sa neustále menia a žijú v prítomnosti. Ak dieťaťu umrie matka, nepovie si: “To je smutné, že mama nebude pri tom, keď sa budem vydávať.” Nevedia sa preniesť tak ďaleko do budúcnosti. Preto je dobré hovoriť s nimi o smrti, sprevádzať ich v tejto téme, prispôsobovať slová ich možnostiam vnímania počas toho, ako rastú.

 

Ovplyvnili niektoré historické udalosti, ako napríklad svetové vojny, spôsob, akým k pohrebom pristupujeme dnes?

Ja vždy hovorím, že mať pohreb je vlastne luxus. V minulosti mŕtvi ľudia často zostali na mieste, kde umreli alebo sa ich telo nikdy nenašlo, či bolo zničené výbuchom. Ale k tomu, aby sme mohli vytvoriť poslednú rozlúčku nepotrebujeme telo. Pohrebný rituál má uzdravovať, uznávať prežitý život, pomôcť uvedomiť si, že náš blízky umrel, a že ďalej budeme žiť bez jeho prítomnosti. V tom prežívaní je obsiahnutá minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. To všetko by mal rituál podporiť, odľahčiť nás a vniesť do nás svetlo. Mal by tiež uctiť všetky druhy emócií a ubezpečiť nás, že sú prirodzené. Ak ich potláčame, napriek tomu si raz svoju cestu von niekde nájdu. Je omnoho zdravšie poplakať si a smútiť, hlavne však nebrániť emóciám v pohybe.

S teroristickými útokmi sa v spoločnosti objavuje aj strach z násilnej a náhlej smrti. Ako možno s týmto strachom pracovať?

So strachom? Veľmi jednoducho. Stačí ho nemať. Ako dieťa som zažila vo Veľkej Británii éru nepokojov medzi Írmi a Angličanmi. Bola to akási občianska vojna a veľa ľudí umieralo pri bombových útokoch, tak ako dnes. Aj vtedy opustené batohy v autobusoch vzbudzovali paniku. Pre mňa sa toto všetko deje už druhý krát. Pre vás mladých ľudí je to nový typ strachu, ale podľa štatistík toto ani zďaleka nie sú najkrutejšie časy. Horšie to bolo napríklad v 60. a 70. rokoch, či počas občianskych nepokojov v Španielsku. Aj vtedy veľa ľudí umieralo kvôli bombám. Dnes sa nedeje nič nové, ale my to máme neustále na očiach vďaka internetu a médiám. To ony živia tento strach.

Ako teda ty posilňuješ svoju odvahu?

Samozrejme, že i mne často napadne, že napríklad vlak, v ktorom práve sedím, môže o chvíľu vybuchnúť. Ale ja nechcem žiť v neustálom strachu. A mnoho ľudí tak žije. Pred týždňom som bola v Paríži, kde sa turizmus zredukoval na polovicu. Pritom nemusíte nikam cestovať a na ulici pred vašim domom vás môže zraziť auto. Ja to vnímam veľmi jednoducho: keď sa váš čas naplnil, tak sa naplnil. A preto sa takýmito vecami zbytočne neznepokojujem.

Upevňuje ma v tom moje plávanie. Mám svoju trasu, medzi dvomi plážami, kde nie je možnosť vrátiť sa z preplávanej polovice kvôli veľmi silným vlnám a skalám. Občas tam natrafím na korytnačky, delfíny, ale aj žraloky. Veľa ľudí sa ma preto pýta, či nemám strach. A ja viem, že si môžem vybrať. Môžem plávať ustráchaná alebo sedieť na pláži a neplávať vôbec. Môžem však aj plávať bez najmenších obáv a užívať si to. Keď uvidím žraloka, potom sa môžem začať strachovať. Plávam takto už 25 rokov a je to pre mňa úžasná meditácia rozpúšťania strachu. Neviem, či tam tie žraloky práve sú, neviem, či sú práve okolo mňa teroristi. Viem len to, že si nechcem celý deň otráviť strachom z toho, čo sa môže stať. Keď sa objavia, potom sa rozhodnem ako konať.

Rozdiel medzi žralokom a strachom zo žraloka je veľmi veľký. Žraloci a teroristi sú vonku. Môj strach je vo mne. Nad tým, čo sa deje okolo mňa nemám vždy kontrolu. Ale mám stopercentnú kontrolu nad tým, čo sa deje v mojom vnútri.

Sme teda schopní poradiť si s týmto strachom pokiaľ máme ku smrti zdravý prístup a prijímame svoju konečnosť?

Áno. Ale napríklad mnohým ľuďom, ktorí dnes chodia na rôzne ezoterické workshopy potom chýba uzemnenosť. Často to pozorujem pri posledných rozlúčkach. Pre mňa to nie je len o nejakom koncepte, o mysli. Keď mám strach, cítim ho vo svojom tele a vedome ho rozpúšťam. Je to ako v Rumiho básni o kocke cukru. Keď ju ponoríte do čaju, rozpustí sa. Nemôžete ju vidieť, ale stále tam je. A osladzuje čaj. Rovnako rozpustený strach osladzuje môj život.

Spomienková slávnosť v prírodnom cintoríne Les vzpomínek v Prahe. FOTO - Tereza Ondrušková
Spomienková slávnosť v prírodnom cintoríne Les vzpomínek v Prahe. FOTO – Tereza Ondrušková

V Austrálii si založila Centrum prirodzenej smrti (Natural Death Centre). Kedy to bolo? K akej zmene v spoločnosti to prispelo?

Centrum s týmto názvom už existovalo v Anglicku. Niekedy v 90. rokoch som ich oslovila s tým, že máme rovnakú víziu ako oni a chceli by sme založiť i centrum s rovnakým menom. Oni súhlasili a mne sa splnil dávny sen. Najprv som centrum viedla sama a potom sa začali pridávať ďalší ľudia. O pätnásť rokov neskôr sme pridali do názvu slovo “care” (starostlivosť), čím sme sa premenovali na Natural Death Care Centre. Pred tromi rokmi sme sa rozhodli zamerať sa viac na vzdelávanie a predávanie skúseností.

Vedela som, že chcem, aby centrum fungovalo ako nezisková organizácia. V tej dobe to bolo niečo nové a zároveň dôveryhodnejšie. Chcela som totiž, aby ľudia za nami prichádzali s dôverou. Nechcela som to robiť kvôli zisku. Dnes sa venujem sama mnohým činnostiam i mimo centrum, ale vďaka tomu jemu svoj čas a energiu môžem dávať nezištne. A robím to veľmi rada.

Venuješ sa, okrem iného, aj vytváraniu pohrebných obradov spoločne s pozostalými. Ako u vás vyzerali posledné rozlúčky pred tým, než ste s centrom v oblasti Byron Bay začali pôsobiť?  

Rozlúčky u nás boli veľmi štandardné. Mnoho pozostalých organizovalo pohreby v kostoloch, synagógach či mešitách pretože to považujú za to najvhodnejšie prostredie. Ale ľudia, ktorí nie sú veriaci, tam nenachádzajú to, čo potrebujú. A tak som rýchlo pochopila, že ja im môžem ponúknuť niečo autentické, citlivé, s rešpektom pre posvätnosť chvíle. Niečo, čo je pre ľudí nápomocné a liečivé, takže si môžu vydýchnuť a na chvíľu odpočinúť v tom šoku, ktorý prežívajú. Počas obradu sa vytvára priestor pre transformáciu tohto šoku na prijatie a porozumenie. Pozostalí nepotrebujú obrad, v ktorom sa na nich všetko len valí a nestíhajú to spracovávať. Je to akoby ich niekto prefackal. Som presvedčená, že niektoré rodiny boli schopné i vtedy vytvoriť krásne rozlúčky. Ale neexistovalo dosť možností pre všetkých. Dnes mnoho ľudí pomáha rodinám vytvárať zmysluplné obrady. Deje sa to aj vďaka dostupnému vzdelávaniu, ktoré poskytuje ich práci štruktúru a dopĺňa ich prirodzené vlastnosti.

Máš nejakú osobnú skúsenosť s necitlivým pohrebom?

Keď som mala 14, môj najlepší kamarát zo školy zahynul pri nehode. Lúčili sme sa s ním v kostole, kam som ja nikdy predtým nechodila. Bola som v šoku a plná emócií, nerozumela som, o čom to rozprávajú. Celý čas som si hrýzla do prsta a moje vnútro kričalo nech toho kňaza niekto zastaví. Nahlas som nepovedala nič lebo som skrátka nebola ten typ dievčaťa.

Pred niekoľkými rokmi som pripravovala pohreb pre podobne starého chlapca, ktorý sa zastrelil. Chlapci v puberte sa občas pohrávajú s myšlienkou na samovraždu. Keď o tom povedal spolužiakom, nebrali ho vážne a mysleli si, že to nedokáže. On im chcel dokázať, že na to má. Po mojej reči vystúpilo z davu jeho kamarátov dievča a zakričalo: „Áno, presne tak! Musíme na seba dávať väčší pozor, zaujímať sa jeden o druhého. Zvládneme to!“  V tom momente som videla na jej mieste samú seba na pohrebe môjho priateľa. Uvedomila som si, že to ja som pre ňu vytvorila priestor, aby mohla pred všetkých predstúpiť. Pre ňu to bola ceremónia, ktorá ju podporila a povzbudila k zamysleniu. Bol to pre mňa úžasný okamih. Ak by sa mi už nič iné v živote nepodarilo, toto absolútne stačí.

Si taktiež členkou LGBT komunity. Vnímaš v tejto skupine ľudí špecifické potreby pokiaľ ide o umieranie a smrť?

Áno, my máme špecifické potreby v živote všeobecne. Myslím si, že keby boli naše práva uznané, nebolo by tých potrieb na konci života tak veľa. Žili a umierali by sme v chápajúcej spoločnosti. Odhliadnuc od toho, je to asi ako v každej inej subkultúre (medzi hippies, punkermi, športovcami, umelcami). Každá skupina ľudí má svoj spôsob zaobchádzania s týmito vecami.

A ako vnímaš svoju vlastnú smrteľnosť?

Ja starnutie milujem. Milovala som svoj život v mladosti a milujem ho aj teraz. Žiť dlhý život a prechádzať rôznymi jeho etapami je veľmi vzácne. Navyše, pokiaľ tak môžete žiť v slobodnej krajine, v zdravom tele, máte možnosť byť zodpovednými za svoje vlastné rozhodnutia, nezraňujete ľudí, tak potom smrť je prirodzeným koncom takéhoto života. A tak jej chcem vzdať rešpekt, aký vzdávam aj môjmu celému životu. Nechcem premeškať svoju smrť. V tom momente chcem byť tak prítomná a naplnená, ako vo všetkých ostatných nádherných momentoch počas života. A som si istá, že ak budem zomierať pomaly, ľudia budú za mnou prichádzať a hovoriť: „Ó, Zenith, máme ťa radi a ďakujeme ti.“, budeme sa spolu smiať a plakať. No ak zomriem rýchlo a nečakane, napríklad na ceste domov do Austrálie lietadlom, potom budú ľudia hovoriť: „Ó, to je tak smutné, že umrela!“, ale ďalšia vec, ktorú si povedia, bude: „Ale ten svoj život skutočne naplno prežila a na smrť bola pripravená. Vedela, že raz to príde a dúfame, že keď sedela v lietadle, tak zatiaľ čo všetci ostatní kričali, ona zostala pokojná“.

Myslíš, že by pád lietadla tvoj pokoj skutočne nenarušil?

Viete, každá cesta lietadlom, najmä tá turbulentná, je pre mňa príležitosťou pre rozvíjanie môjho vnútorného pokoja. Pretože v tom momente, keď lietadlo začne padať, nechcem kričať. Chcem byť prítomná. Najprv život, až potom smrť. Ak by som naozaj umrela cestou domov, mohli by ste si to vyčítať a brať vinu na seba. Ale nerobte to. Ja by som v posledných minútach určite neľutovala, že ste ma sem pozvali, bola by som vďačná. Mala som skvelý týždeň, stretla som skvelých ľudí, videla nádhernú krajinu. Vždy som chcela vidieť Prahu a som tu. Tak isto vy by ste potom mohli byť šťastné, že som v posledných dňoch môjho života bola s vami a nie niekde v nemocnici.

Zenith Virago

Austrálska sprievodkyňa umierajúcich a pozostalých (deathwalker). Svojej práci sa venuje už viac než 25 rokov a dnes sa sústreďuje najmä na vzdelávanie. Odovzdáva svoje skúsenosti ďalej všetkým tým, ktorí chcú byť tiež nápomocní ľuďom na konci života či v zármutku. Do svojich workshopov vkladá i to najlepšie zo svojej osobnosti. Veľmi bystrý vhľad, citlivosť, uzemnenosť, ale i humor, ktorým dokáže tému smrti s citom odľahčiť. Kombinácia jej vlastností a prístupu otvára srdce a povzbudzuje k vnímaniu smrti ako prirodzenej súčasti cyklu života. Zenith je zakladateľkou Centra prirodzenej smrti (Natural death care centre), ktoré v Austrálii rozvíja prírodné pohrebníctvo. Centrum sa zameriava na citlivú starostlivosť na konci života, vytváranie osobitých a zmysluplných posledných rozlúčok a podporu zdravej formy trúchlenia.


So Zenith sme sa rozprávali vďaka organizácii Ke kořenům, ktorá sa už tri roky venuje prírodnému pohrebníctvu a so Správou pražských hřbitovů spoluzakladala prvý český prírodný cintorín Les vzpomínek. V ňom sa odohrávajú obrady poslednej rozlúčky priamo pod korunami stromov a popol zosnulých je ukladaných k ich koreňom. Pohrebné rituály sú vytvárané spoločne s pozostalými, vďaka čomu lepšie fungujú a dávajú im zmysel. Môžu sa odohrávať nielen na prírodnom cintoríne, ale napríklad aj v kaviarni či na lodi. Ke kořenům sa zároveň angažuje v osvete prostredníctvom prednášok a vzdelávacích kurzov zameraných na tému smrti a rituály poslednej rozlúčky.


Zaujíma Vás téma problematika vnímania smrti? Príďte na diskusiu Smrť ako súčasť života, ktorú organizuje Liga za duševné zdravie v spolupráci so združením Kolobeh života.

Diskutovať budú: Mária Jasenková (zakladateľka s riaditeľka detského hospicu Plamienok), Monika Suchánska (spoluzakladateľka organizácie Ke kořenům) a Jana Vyskočil (psychoterapeutka z Modrého anjela).

Diskusia sa bude konať 26. septembra od 14.00 do 16.00 vo V-klube (Nám. SNP 12, Bratislava). Vstup je voľný!

14249836_10209004519624547_8030106119767932741_o

Kľúčové slová:

rozhovor, smrť

Ďalšie články od autora:

Doktorandka na Fakulte ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene, kde našla svoju “eko” rodinku a nové pohľady na svet a absolventka Sokratovho inštitútu.  Momentálne skúma a zachraňuje (okrem seba) aj staré a krajové odrody jabloní, hrušiek a tiež oskoruše. Verí, že ich čoskoro bude vysádzať na prvom prírodnom cintoríne vo Zvolene. V ekofunebráctve a otvorenom prístupe ku smrti vidí veľký potenciál.

Spoluzakladateľka českého ekofunebráckeho tria Ke kořenům, ktoré sa už tri roky venuje prírodnému pohrebníctvu a so Správou pražských hřbitovů spoluzakladalo prvý český prírodný cintorín Les vzpomínek. Študentka Sokratovho inštitútu.