RICHARD ĎURANA z inštitútu INESS vyvíjal počas doktorandského štúdia vakcíny. Napriek tomu tvrdí, že očkovanie by malo mať len odporúčací charakter.
Si skončený biochemik s doktorským titulom. Čo by si odporučil rodičom, ktorí sa rozhodujú, či svoje deti zaočkovať alebo nie?
Aby sa aspoň v tomto dôležitom životnom okamihu správali ako racionálni skeptici. Očkovanie je téma, ktorá sa u nás dlhodobo verejne neriešila. Ak sa za socializmu niečo nariadilo zhora, verejná diskusia sa nepripúšťala, ako ostatne pri všetkom. Keď sa občas vyskytli negatívne následky očkovania, vedomosť o nich bola ohraničená koncom ulice. Dnes sa s otvorením hraníc a s rozvojom nových technológií, internetu a sociálnych sietí začína o tejto téme hovoriť viac. Je to aj kvôli tomu, že sú ľudia, ktorí majú s očkovaním negatívne skúsenosti a tiež sa zjednodušil prístup k zahraničnej literatúre a štatistikám, ktoré podkopávajú tradičné dogmy. Preto považujem za dôležité získať o pozitívach, ale aj rizikách očkovania, ktoré môže mať potenciálne dopad na celý zvyšok života, čo najviac informácií a nebáť sa pýtať svojho pediatra, aj keď sa môže rodič cítiť hlúpo.
Hovoríš, že sú vedecké štúdie, ktoré preukazujú riziká očkovania. Jednou zo známych štúdií, ktorú ľudia proti očkovaniu neustále citujú je, že očkovanie spôsobuje autizmus. Pritom táto štúdia sa ukázala ako mylná.
To je pravda, najznámejšou štúdiou, ktorou sa operovalo pri poukazovaní na negatívne dôsledky očkovania MMR vakcínami, bola neslávne slávna Wakefieldova štúdia z roku 1998, o ktorej sa ukázalo, že nebola pravdivá. To však nič nemení na fakte, že vakcíny majú vedľajšie účinky a o mnohých dodnes nemusíme ešte vedieť. Hranice ľudského poznania nie sú nemenné a aj vo vede a v medicíne je na mieste istá pokora, najmä ak sa nejaké politiky majú aplikovať plošne s dopadom na celú populáciu. Ani vedci nie sú neomylní. Slávny fyzik Richard Feymann povedal – „Veda je produkt experimentálneho zistenia a stojí za to experimentálne overovať poznatky získané v minulosti namiesto toho, aby sme im dôverovali.“ Vedecká komunita nie je jednomyseľne uznesená na tom, že všetky vakcíny sú neškodné a objavujú sa názory aj štúdie, že vpichovanie endogénnych proteínov priamo do tkaniva človeka môže v dlhodobejšom horizonte spôsobovať rôzne nežiaduce efekty, ako napríklad ušné zápaly, alergie, či ADHD. Ojedinelé nie sú ani názory publikované v prestížnych vedeckých časopisoch ako The Lancet, že za významným nárastom autoimunitných ochorení ako je diabetes, chronická artritída, skleróza multiplex alebo leukémia, môžu byť aj vakcíny. Tu už by mal minimálne spozornieť každý, kto nechá svoje deti očkovať proti ochoreniam, na ktoré sa už dávno neumiera.
Ako je teda možné, že na Slovensku lekárska obec v drvivej väčšine tvrdí, že očkovanie je bezpečné a nevyhnutné, aby sa nešírili choroby, ktoré sme vďaka očkovaniu vyhubili?
Nepoznám presné dôvody, prečo to tak je. Ale jeden z nich môže byť napríklad to, že aj pre samotného pediatra je pomerne zložité sa začať vymedzovať zo záväzných odporúčaní ministerstva zdravotníctva. Keď nejaký lekár začne, napríklad aj na základe vlastných skúseností, spochybňovať účinok niektorých liečiv, môže byť odsunutý na okraj. Je to niečo, ako keby kňaz chcel spochybňovať neomylnosť pápeža. Ďalším dôvodom môže byť pohodlnosť. Je jednoduchšie odkazovať na tvrdenie v otázke, než s každým rodičom zvlášť diskutovať o pozitívach a negatívach očkovania vo vzťahu ku každému dieťaťu ako jedinečnej bytosti. Vieme, že aj na bežnejšie veci, ako sú napríklad antibiotiká, ale aj potraviny, parfémy či pracie prášky nereagujú všetci ľudia rovnako. Na základe čoho si myslíme, že každý človek s jedinečnou DNA bude na vpichované imunogény reagovať rovnako? Zabúdať by sme nemali ani na to, že aj farma biznis je biznis ako každý iný a aj očkovanie, rovnako ako všetky verejné politiky, podliehajú tlakom záujmových skupín. Príklady z celkom nedávnej minulosti pri zavádzaní niektorých liekov, ako napríklad VIOXX, ktoré spôsobili viac úmrtí než zachránili životov a desaťtisíce súdnych sporov stáli dotknuté farma firmy miliardy dolárov, tiež indikujú, že vedci, štátne schvaľovacie inštitúcie a lekári nie sú neomylní.
Vidíš na vakcinácii aj niečo pozitívne?
Z môjho pohľadu je povinné očkovanie zbytočne široké. Očkujeme aj proti ochoreniam, na ktoré sa už neumiera a sú v dnešnej dobe ľahko liečiteľné, viaceré dokonca aj v domácom prostredí bez použitia liečiv. To sú napríklad osýpky, mumps alebo ružienka. V súčasnosti sa dajú antibiotikami či antivirotikami liečiť aj ďalšie ochorenia, proti ktorým sa povinne očkuje, ako napríklad pneumokokové infekcie či hemofilové nákazy. Lekári často tvrdia, že vďaka očkovaniu sa podarilo vyničiť mnohé choroby. Toto tvrdenie ale nie je nijako potvrdené a v argumentácii zo strany zástancov očkovania dochádza k zámene korelácie s kauzalitou. Napríklad v Európe sa vo viacerých krajinách vôbec neočkovalo proti obrne a pritom v nich vymizla rovnako ako v krajinách, kde sa proti nej očkovalo. V prípade viacerých vakcín to bolo dokonca tak, že najskôr choroba začala miznúť a až potom sa začalo s povinným očkovaním proti nej. Ba dokonca, že iné verejné politiky, ako napríklad dotované potraviny či mlieko zadarmo pre školákov, zohrali napríklad v 50-tych rokov vo Veľkej Británii pri eradikácii záškrtu dôležitejšiu úlohu než samotná vakcinácia.
Domnievaš sa, že ak sa v krajine zlepší hygiena, je to dôležitejšie ako vakcinácia?
Nejde len o hygienu. Hľadanie kauzálnych súvislostí a historický revizionizmus v značnej miere poukazuje na to, že za uplynulých 200 rokov môže za vykynoženie mnohých detských chorôb skôr lepší prístup k čistej vode, dobrá výživa, sanita a hygiena, lekárska starostlivosť a vzdelanie, čiže vyšší životný štandard ako taký.
Jedným z argumentov zástancov očkovania je, že neočkované deti sú zdravé len vďaka tomu, že veľká časť populácie očkovaná je.
Čo sa týka zdravia, je až neuveriteľné, že chýbajú komplexné komparatívne štúdie, ktoré porovnávajú zdravotný stav očkovaných a neočkovaných detí. Toto by malo byť kľúčové, aby človek vedel posúdiť, ktoré deti sú na tom lepšie. Tieto informácie sa začali zbierať a ukazuje sa, že ušné infekcie, astma alebo ADHD sa vyskytovali o tretinu častejšie u detí, ktoré boli očkované. V mnohých krajinách preto volia opatrnejší prístup. Napríklad v Japonsku sa môže očkovať až od druhého roku života, v Austrálii sa zas môže proti chrípke očkovať až od piateho roku. Urobili tak preto, že sa tam začali hromadiť prípady fibrilných kŕčov po vpichnutí injekcie. V Nemecku zase zistili, že syndróm náhleho úmrtia, na ktorý tam v určitom ohraničenom období zomrelo viac než sto detí, mal spojitosť s očkovaním proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu. Dve tretiny z týchto úmrtí sa udiali pár dní až niekoľko týždňov po podaní tejto vakcíny. To už je kauzalita.
Čo by sa podľa teba stalo, keby na Slovensku bolo očkovanie dobrovoľné?
Keď sa pozriem na príklady iných európskych krajín, kde je očkovanie dobrovoľné, tak v roku 2010 bola situácia taká, že z 27 krajín vrátane Nórska a Islandu nebolo v 15 z nich očkovanie povinné. V nadpolovičnej väčšine krajín Európy teda nie je očkovanie povinné a zrejme by sa nestalo nič ani tu. Príklady z niektorých regiónov, ako je napríklad Škandinávia alebo Pobaltie, dokonca ukazujú, že v krajinách, kde nie je očkovanie povinné, je vyššia miera preočkovania ako v susedných krajinách s povinným očkovaním.
Rodičia sa často stretávajú s tým, že im lekár povie, že ak si nedajú zaočkovať dieťa, tak nebude choré, ale len vďaka tomu, že väčšina populácie zaočkovaná je. Nastanú skutočne problémy?
Toto súvisí s takzvanou skupinovou imunitou. Odpoveď na otázku sa však dá viesť aj iným smerom, s presahom do filozofie a možno aj ekonómie. Prečo sa ale povinne očkuje proti chorobám, ktoré sú na Slovensku minulosťou? Ako napríklad obrna? Pritom neočkujeme napríklad proti pravým kiahňam, ktoré sú rovnako vymýtené. Nikto nevie naisto povedať, že choroby vymizli vďaka očkovaniu. Dostávame sa teda k momentu, kto a z akej pozície má právo donútiť rodiča nechať zaočkovať svoje dieťa. To je už filozofická otázka, na ktorú vám hodnotovo neutrálna veda nedokáže poskytnúť odpoveď.
Je podľa teba povinné očkovanie na Slovensku pozostatkom socializmu?
Môže to byť jeden z dôvodov, prečo sa na Slovensku povinne očkuje proti veľkému počtu chorôb. Pohľad na európske štatistiky napríklad hovorí, že proti Haemophilus influenzae typ B alebo čiernemu kašľu, ktoré sú obe súčasťou hexavakcíny, sa povinne očkuje výlučne v postkomunistických krajinách. U nás sa dá z očkovania vyňať relatívne ťažko. Povinné očkovanie majú aj v USA, ale tam sa z povinnej schémy vyňať dá, napríklad ak má človek problémy s imunitou, ale napríklad aj keď má voči očkovaniu filozofické či náboženské výhrady. Len v troch štátoch z 51 nemá možnosť od očkovania odstúpiť. U nás môže odstúpiť len človek, ktorý má závažné zdravotné problémy. Aj na to ale potrebujete špeciálny súhlas. Tu sa dostávame k tomu, že nikto nepozná svoje dieťa tak dobre ako jeho rodič. Prečo by mal niekto iný rozhodovať o tom, či dá svoje dieťa zaočkovať alebo nie? Dostávame sa k rozporu medzi kolektivizmom a individualizmom.
Si liberálny ekonóm, ktorý si váži slobodu jednotlivca. Bol by si ten, kto tieto zásady premietne aj do očkovania, aby sa ľudia mohli slobodne rozhodnúť?
Áno, podľa mňa by očkovanie malo mať len odporúčací charakter, ako je to v mnohých vyspelých krajinách EÚ. Extrémne dôležité je vzdelávanie a racionálny skepticizmus. Keď raz pichám nejaké cudzorodé proteíny do svojho dieťaťa, kde dodnes pri mnohých nevieme, aké môžu mať následky v horizonte 40 alebo 50 rokov, je veľmi dôležitý práve edukatívny moment. Očkovať sa vždy dá aj neskôr, ako sme si ukázali pred chvíľou na príkladoch z iných krajín, ale keď už je raz človek očkovaný, už sa to nedá zvrátiť. Preto si myslím, že prokrastinácia, ktorá je v iných oblastiach života považovaná za zlú, by pri očkovaní mohla eliminovať nežiaduce vplyvy. Stav poznania sa predsa neustále zlepšuje. Rovnako aj človek, ktorý už nie je dieťaťom, sa vďaka vyvinutejšej imunite môže lepšie vysporiadať s vakcínou. Mali by sme sa riadiť lekárskym Primum non nocere, teda „v prvom rade neškodiť“. Keď neviete, čo robiť, tak radšej nerobte nič. Veľa vakcín totižto malo objektívne problémy a museli byť z trhu stiahnuté. Napríklad v roku 2002 bola z trhu stiahnutá vakcína od výrobcu GSK proti lýmskej borelióze, lebo spôsobovala ochorenia, ktoré boli oveľa horšie ako samotná borelióza. Spôsobovala artritídy a neurologické problémy. Problémy majú aj vakcíny proti rotavírusom, Rotashield bola z trhu stiahnutá na konci milénia, Rotateq bol kvôli nežiaducim účinkom v roku 2007 sprevádzaný vládnym varovaním. Napríklad firma Merck čelí žalobám z falšovania dát účinnosti MMR vakcíny, ktorú na ňu podali dvaja lekári, ktorí sa dokonca podieľali na jej výskume. Opatrnosť je teda ozaj na mieste. Nehovoriac o tom, že vakcíny obsahujú adjuvanty a prezervanty, ktoré samé o sebe môžu spôsobovať problémy.
Hovoril si o tom, že nevieme aké sú účinky vakcinácie v dlhodobom horizonte. Rovnaký argument by sa dal používať aj napríklad na mobily, napriek tomu ich používame.
Tu je ale ten element dobrovoľnosti. Mobily používame dobrovoľne, zatiaľ čo do vakcinácie sme donútení.
Ako sa môže väčšina rodičov rozhodnúť, keď nemá chemické alebo lekárske vzdelanie? Ako môžu vedieť, čo je pre ich dieťa najlepšie?
Toto je obšírnejšia téma. Lekári sú na jednej strane tlačení do toho, aby všetky deti povinne očkovali, pričom štát nenesie žiadnu zodpovednosť za prípadné negatívne účinky. Aj preto sa množstvo rodičov o možné následky očkovania nezaujíma a berie ho ako „dané“. Logickým dôsledkom je veľká informačná asymetria medzi rodičmi a lekármi. Tá by sa dala redukovať tak, že očkovanie by bolo len na odporúčanie a rodič by sa mohol pýtať na výhody aj nevýhody a riziká očkovania. Keď sa napríklad pýtali amerických gynekológov, či by sa dali zaočkovať proti HPV, povedala väčšina z nich, že by sa zaočkovať nedala. Bol by som teda veľmi rád, keby sa na Slovensku na túto tému rozpútala diskusia. Len z nej môžu vzniknúť rôzne platformy, ktoré budú poctivo informovať o očkovaní. Stačí si pozrieť napríklad české weby, ktoré sú obsahovo veľmi kvalitné.
Tu sa dostávame do začarovaného kruhu. Mnohí lekári sa do diskusie nechcú zapojiť, lebo by ich vytlačili na okraj lekárskej komunity, ako si sám povedal.
To súvisí práve s povinnosťou očkovať. Keby bolo očkovanie len na odporúčanie, pediater by mohol slobodnejšie komunikovať skúsenosti, vrátane negatívnych, z vlastnej praxe a mal by dôvod zaujímať sa o celú problematiku zo širšej perspektívy.
Keby si sa teraz narodil a mohol si vybrať, či sa očkovať alebo nie, dal by si sa zaočkovať? A proti čomu?
Druhýkrát sa už nenarodím, ale tiež mám malé deti. Dve z nich nemám zaočkované proti MMR a jedno, dcéru kvôli autoimunitnému ochoreniu ani hexavakcínou. Keby som sa o očkovanie zaujímal z holistického pohľadu dôkladnejšie už skôr, žiadne z mojich detí nedám zaočkovať MMR vakcínou. Pre mňa osobne je najopodstatnenejšie nechať sa zaočkovať proti tetanu, lebo na ten sa aj dnes zomiera, i keď je raritný a posledný prípad sa na Slovensku vyskytol tuším v roku 2011 a aj za celú dekádu predtým sa vyskytli len 3 prípady. Bohužiaľ je ale na Slovensku tetanus súčasťou hexavakcíny, s čím deti dostanú do seba aj obrnu, hepatitídu typu B a podobne, pri ktorých nevidím významný dôvod sa očkovať. Na trh sa však už našťastie dostávajú aj monovakcíny. Každý ale žije svojím spôsobom života, chodí či nechodí do lesa, cestuje či necestuje do rizikových oblastí, exponuje sa rôznym rizikám, preto neexistujú univerzálne rady či odporúčania. A preto by tiež očkovanie nemalo byť povinné. Ani v mojom prípade rozhodovanie neprebiehalo rýchlo, naopak, so ženou, tiež biochemičkou, sme nad ním strávili dlhé týždne až mesiace štúdia a diskusií, a to pri každom dieťati.
Vakcíny sú často spomínané ako dôležitá súčasť rozvojovej pomoci. Je to pre tieto krajiny skutočne prínosné?
V rozvojových krajinách majú stále problém s prístupom k čistej pitnej vode, sanitou, výživou aj celkovou kvalitou života. Tu treba poctivo urobiť analýzu nákladov a výnosov. Bill Gates, ktorý financuje očkovanie detí v rozvojových krajinách, ale napríklad aj farma firma GSK sami uvádzajú, že vakcinácia je hneď po čistej vode najdôležitejším faktorom pri eradikácii ochorení. O tom, aká je dôležitá kvalita životného štandardu, hovorí aj skutočnosť, že v prípade osýpok sa podľa Svetovej zdravotníckej organizácie drvivá väčšina, viac ako 95 %, úmrtí vyskytuje v krajinách s nízkym príjmom a slabou zdravotníckou infraštruktúrou.
Ako vnímaš súčasné antivax hnutie?
Kto je Antivax? Ten, kto odmieta očkovanie? Alebo ten, kto sa oň zaujíma a predkladá aj dôvody pre neočkovanie? Antivax, tak ako je vnímaný v médiách, je podľa mňa z časti dôsledkom zlej komunikácie zo strany štátnych autorít. Dnes sa rodič, ktorý nehovorí po anglicky a nemôže si prečítať zahraničné zdroje, nedokáže na slovenských stránkach alebo letákoch u lekára prečítať nielen proklamované výhody očkovania, ale aj možné negatíva, či poradiť sa. Za antivax príslušníka sa považuje aj rodič, ktorý odmieta dieťa očkovať z náboženských dôvodov. Pritom napríklad v USA je to úplne legitímny postup.
Mne totiž naopak príde, že sa tu formuje aj akási Anti-Antivax skupina, diskusia sa polarizuje a medzi týmito dvoma názorovými prúdmi vzniká až nevraživosť a vzájomné opovrhovanie. Oveľa prospešnejšie by bolo, keby sa diskusia posúvala niekam do stredu, prinášali sa argumenty a na ich základe robili rozhodnutia pre verejné politiky. Ich výsledkom by mohlo byť to, že by očkovanie bolo len odporúčané s tým, že by sa väčší dôraz kládol na vzdelávanie a skutočnú potrebu vakcinovať proti tej či onej chorobe. Vakcinácia sa proti niektorým ochoreniam totiž zavádzala aj kvôli tomu, aby deti neochoreli, lebo to malo dopad na ekonomiku krajiny. Ak bol rodič doma s chorými deťmi, neprispieval k produktu krajiny. A o tom sa u nás vôbec nerozpráva, čo mi vôbec nepríde dobré.
RICHARD ĎURANA absolvoval PhD. štúdium v obore biochémia na Chemickom ústave SAV, kde vyvíjal subcelulárne neoglykokonjugátové vakcíny proti kvasinkovým ochoreniam. V súčasnosti pôsobí v INESS – Inštitúte ekonomických a spoločenských analýz.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Zakladateľ a bývalý riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej. V rámci CEEV Živica sa venuje zriadeniu modelovej škole vo Zvolene.
