Išiel banán na vandrovku – z Kolumbie na Slovensko

Najobľúbenejšie ovocie Európanov pestuje aj Kolumbijčan Oswaldo. Spolu s ďalšími pestovateľmi vytvára družstvo, vďaka čomu zarába dosť na to, aby jeho deti mohli študovať na vysokej škole. Kolumbijčania vyvážajú do celého sveta, cesta banánov však nie je bez prekážok.

Santa Marta je pobrežné mesto na severe Kolumbie, kde život obyvateľov nemálo ovplyvňujú horúčavy aj nedostatok vody. A tiež turizmus a pestovanie banánov. Sídlia tam kolumbijské spoločnosti, ktoré odkupujú banány od pestovateľov a predávajú ich zahraničným firmám. Z miestneho prístavu vyvezú do zahraničia štvrtinu všetkých kolumbijských banánov, ktoré spĺňajú požiadavky stanovené zákonmi dovozových krajín, či medzinárodnými certifikačnými systémami.

Prístav

Z Kolumbie sa na západ Európy vyvážajú banány, kakao, káva i palmový olej. Naspäť sa niekedy dovezú ruské či nemecké hnojivá na kávovníky, aj banánovníky. Niektoré škatule, v ktorých sú balené banány, sa vyrábajú až v ďalekej Indii. Ešte sme len za začiatku našej cesty a už sa v jednom prístave stretáva pol sveta. Banány sa zo Santa Marty zväčša plavia do Belgicka či Holandska celých 12 dní.

Banány cestujú do Európy 12 dní. FOTO - Nigel Rojo
Banány cestujú do Európy 12 dní. FOTO – Noel Rojo

Nemáme dlhé nohavice ani pevnú obuv, a tak kvôli bezpečnostným pravidlám pozorujeme obrovské kontajnery, v ktorých sa banány prevážajú, iba spoza okna auta. Len v prístave je niekoľko „hráčov“, ktorí sú súčasťou obchodného reťazca. Mladík, čo nás sprevádza, zastupuje firmu, ktorá má v prístave monopol na údržbu kontajnerov. Kontrolujú ich teplotu, opravujú ich a čistia. Za ich stav sú však zodpovedné prepravné lodné spoločnosti. A za stav banánov zase firmy, ktoré ich nakúpia od pestovateľov. V niektorých prípadoch patrí celý reťazec tým istým majiteľom, napríklad firme DOLE.

Cesta z jedného kontinentu na druhý stojí približne tri- až štyritisíc dolárov a platí ju dovozca na európskej strane. Na jednej lodi je niekedy aj dvesto kontajnerov a v každom z nich je približne dvadsaťjeden ton banánov.

Kolumbia je podľa Európskej komisie v poradí druhou krajinou spomedzi latinskoamerických štátov, ktorá exportuje do Európy najviac banánov. Tento obchod je výhodný aj vďaka bilaterálnej dohode o nižších dovozových daniach, ktorú podpísali kolumbijská vláda a EÚ. Akým spôsobom ale banán vypestujú na kolumbijskej plantáži a aká je jeho cesta, kým sa dostane do kolumbijského prístavu? Ten opúšťame s množstvom otázok v hlave a ideme si po odpovede priamo na banánovú plantáž.

Označenie plantáže. FOTO - Nigel Rojo
Označenie plantáže. FOTO – Noel Rojo

Ideálny banán

Asi hodinu jazdy od Santa Marty vchádzame do banánovej oblasti regiónu Magdalena. Banánovníky vystriedali za oknami auta mangovníky a palmu olejnú. Domčeky po stranách cesty nás vedú do malého centra dedinky Río Frío, obklopenej banánovými plantážami.

Kráčame pár minút k železničnej trati, ktorú keď prejdeme, ocitneme sa na Oswaldovej plantáži. „Môj otec pestoval banány, keď tu ešte nebola železnica,“ vraví hrdo zavalitejší Kolumbijčan. Tu sa začína cesta možno aj niektorého z „ideálnych“ banánov, ktoré ste si nedávno kúpili v slovenskom supermarkete.

Ideálny banán má mať dĺžku aspoň 14 cm a hrúbku 27 mm. Môže byť väčší, ale nie menší. Tak prikazuje regulácia Európskej komisie o marketingových štandardoch banánov. Oswaldovi zamestnanci trhajú všetky banány zelené. Banánovníky obsahujú podľa majiteľa plantáže hormón, ktorý spôsobí, že ak sa iba na jednej rastline nechá ovocie dozrieť, dozrelo by aj na ostatných okolo. Avšak, banány pre Európu musia byť zelené od momentu odtrhnutia až po príchod v chladiacom boxe na lodi do európskeho prístavu. A tak na Slovensku nikdy neochutnáme, ako sladko chutí banán, ktorý dozreje na strome.

Banány, ktoré nie sú dosť veľké, dostatočne hrubé či nie sú akurát zelené, vyraďujú Oswaldovi zamestnanci k tabuľke s nápisom „Oblasť odmietnutia“. Zostanú v Kolumbii pre miestnych, ktorí ich jedia nielen ako ovocie, ale aj ako smaženú prílohu.

Banány musia byť okúpané. FOTO - Nigel Rojo
Banány musia byť okúpané. FOTO – Noel Rojo

S banánmi je to vlastne podobne ako s ľuďmi. Spoločnosť – v prípade banánov jej politickí a obchodní zástupcovia – stanovila, aké majú mať miery. Okrem toho musia byť okúpané, čisté. Tie najkrajšie prirodzene patria do lepších, vyšších kategórií, podľa Európskej únie je tá najvyššia extra, nasleduje prvá a druhá trieda.

Dôležité je aj to, ako sa staráte o banánovníky – či prirodzene, alebo za pomoci umelých či chemických látok. Dnes stále viac ľudí hľadá ovocie v BIO kvalite (podľa pestovateľov v Kolumbii organické je viac „in“ v USA ako v Európe), ktoré je navyše vypestované udržateľne s dôrazom na životné prostredie.

Obchodníci to vedia. Aj preto zaviedli nezávislý medzinárodný certifikát GlobalG.A.P., ktorý má spotrebiteľom zaručiť, že to, čo jedia, je bezpečné a vypestované s ohľadom na ľudí, aj prírodu – aby sme nemali výčitky. To, či je zelenina a ovocie, ktoré jeme, certifikované, môžete zistiť, keď zadáte do databázy GlobalG. A.P. trinásťmiestny kód GGN. Mali by ste ho nájsť na škatuliach, v ktorých sú banány uložené.

Na zdanlivo obyčajný banán, ktorý by jeho pestovateľ chcel dostať na medzinárodné trhy, je kladené veľké množstvo požiadaviek zo všetkých možných strán. Iba spomínaná Regulácia 1333/2011 Európskej komisie ich definuje v osemnástich bodoch, ktorými sa musia riadiť všetci pestovatelia. A pre tých s malou rozlohou pôdy to nie je jednoduché.

Malý producent

Oswaldo je v Kolumbii považovaný za malého producenta, jeho plantáž má šesť hektárov. Na každom pestuje okolo 1800 banánovníkov. Plody rastlín, ktoré sa v biológii radia k bylinám, nie k stromom, živia Oswalda a jeho päťčlennú rodinu už 27 rokov. „Motivácia? Vzdelať moje deti. Dcéra pracuje ako sudkyňa, ďalšia v banke, jednu mám v Nikarague. Jediný syn mi pomáha na plantáži,“ vraví majiteľ plantáže Monte Cristo a ukazuje prstom na mladíka v diaľke, ktorý manažuje zamestnancov.

„Najdôležitejšia je moja rodina a pomoc im,“ doplní 47-ročný muž a začne vymenúvať, čo všetko z predaja banánov do zahraničia platí: školné na súkromných univerzitách aj prenájmy bytov pre deti v mestách, kde žijú a pracujú, jedlo, dopravu. Navyše, sám býva v meste Cienaga, nie v dedinke, kde pestuje. „V meste sú náklady na život vyššie ako tu,“ vraví.

Na plantáži. FOTO - Nigel Rojo
Na plantáži. FOTO – Noel Rojo

Ako sa mu to darí zaplatiť z tak lacného ovocia, ako sú banány? Oswaldo patrí k tým šťastným pestovateľom, ktorí mali možnosť pestovať podľa princípov ekologického poľnohospodárstva a s ohľadom na svojich zamestnancov Preto si pochvaľuje smer, akým sa pestovanie banánov a najmä spolupráca pestovateľov v Kolumbii uberajú. Časy sa menia a mení sa aj spôsob práce na jeho plantážach. Zmeny v záujme naplnenia požiadaviek na banán boli najmä infraštruktúrne a neboli jednoduché. Kolumbijskí producenti ovocia hľadali spôsoby, ako ich realizovať.

Začali sa spájať tak, ako sa to málokedy deje v krajinách trpiacich vnútorným konfliktom, ktorí ešte stále pretrváva v Kolumbii. Aj Oswaldova plantáž spadá pod združenie COOBAFRÍO, ktoré má nielen certifikát GlobalG.A.P., ale aj Fairtrade. Môže teda obchodovať svoje banány na medzinárodných trhoch a navyše má za ne zaplatenú vyššiu odmenu plus jeden prémiový dolár za každú škatuľu o dvadsiatich kilách. Ten prémiový dolár podľa pravidiel spravodlivého obchodu smeruje na komunitné, sociálne či environmentálne projekty. „Jeden dolár navyše nám veľmi pomohol, vďaka nemu napredujeme,“ vraví Oswaldo s úsmevom na tvári.

Združovanie sa umožňuje farmárom kolektívne vyjednávať a vďaka spoločným investíciám prechádzať na ekologické pestovanie či zakúpiť potrebnú techniku. Nie všetci však majú také šťastie. Jednotlivci bez pôdy, ktorí sú iba zamestnaní ako robotníci na banánových plantážach veľkých spoločností, majú združovanie zakázané a tí, ktorí sa o spoločné odbory usilujú, sú často potrestaní alebo prepustení.

Združenia pomáhajú

COOBAFRÍO je súčasťou spravodlivého obchodu (FAIRTRADE) už päť rokov. „Prvý plán, ktorý sme si stanovili na dosiahnutie vďaka jednému doláru navyše, bol zlepšiť produkciu. Predtým sme vypestovali asi 18 škatúľ za týždeň. Chceli sme zvýšiť našu produkciu vďaka používaniu organických hnojív o 35 %,“ vraví riaditeľ združenia Fredys Perez Mazeneth. Podarilo sa.

Naplňovanie noriem nebolo zadarmo a investovať museli farmári sami. Združenia pestovateľov banánov (ale aj kakaa či napríklad kolumbijskej kávy) vznikali a vznikajú preto, aby si pestovatelia navzájom pomáhali aj financovať zmeny či samotné certifikáty. Certifikáty sa obnovujú každý rok, po príslušnej kontrole a po zaplatení.

Malí producenti sami nevypestujú dostatok banánov na zaplnenie celých paliet, ktoré od nich veľké spoločnosti odkupujú. Spájajú sa aj preto, aby palety zaplňovali spolu. V spojení tiež farmári riešia aktuálne závažné otázky nedostatku vody v dôsledku niekoľkoročných období sucha, aj fenoménu El Niňo.

Jeden z nákladov pestovateľov je voda. FOTO - Nigel Rojo
Jeden z nákladov pestovateľov je voda. FOTO – Noel Rojo

Bez vody banán nenarastie

Oswaldo nás sprevádza svojou plantážou, keď v tom sa zrazu pustia do činnosti otočné hlavice trčiace pár centimetrov nad zemou a striekajúce vodu do všetkých strán. „Nevadí ti voda?“ pýta sa Kolumbijčan a podáva mi ruku, aby som sa nešmykla pri prechode cez drevený mostík ponad jeden zo zavlažovacích kanálov, z ktorých odčerpávajú vodu. Platí podľa toho, koľko odčerpá.

„So suchami odčerpávame viac. Potrebujeme veľmi veľa vody. Tí, čo majú veľké plantáže, majú aj výhodu, čo sa týka vody, pretože zavlažovacie systémy stoja veľa peňazí. Vody je nedostatok kvôli klimatickej zmene. Aj voda v riekach klesá,“ bedáka Oswaldo.

Okrem zavlažovania plantáží, majiteľ potrebuje vodu aj na napustenie veľkých vaní, v ktorých sa banány umývajú. Každá plantáž musí mať podľa pravidiel GlobalG.A.P. svoju vaňu, rovnako, ako aj svoj sklad. V sklade majú uložené zásoby hnojív, plastových sáčkov, nylonu a všetkého ďalšieho, čo potrebujú, avšak iba na mesiac dopredu. No, a vo vani umývajú zamestnankyne plantáže banány, ktoré mužskí zamestnanci priviedli po lanách a zvesili ich z kovových hákov. Ideálne majú rukavice na rukách, pretože tak to stanovujú pravidlá medzinárodných certifikačných systémov,

„Túto vodu však nevylejeme iba tak, ale využívame ju ďalej na zalievanie,“ vraví Oswaldo. Vďaka ekologickému pestovaniu neobsahuje nebezpečné pesticídy a preto ju môžu takto recyklovať.

„Aj to, že je sucho, ovplyvňuje cenu banánov a to, koľko sa vyprodukuje,“ vysvetľuje Dario Ramirez, ktorý zastupuje kooperatívu ASOOCOMAG. Je to strešná organizácia piatich združení pestovateľov, medzi ktorými je aj COOBAFRÍO. „Každá asociácia sa stretáva, aby hľadala riešenia a tiež, aby prizvala veľké firmy k spolupráci. Sami nemáme zdroje na to, aby sme tento problém riešili,“ pokračuje Dario. Spolupracujú aj so zahraničnými firmami, najmä s holandskými supermarketmi.

Ženy na plantáži umývajú banány. FOTO - Nigel Rojo
Ženy na plantáži umývajú banány. FOTO – Noel Rojo

Javiera

Na Oswaldovej plantáži sú hneď dve vane. Pracovníčky v bielych šatách a s čiapkami na hlavách lovia banány v jednej z nich a prekladajú ich do druhej. To je na plantážach ženská robota. Rovnako, ako váženie práve umytých banánov do približne osemnásťkilových skupín a ich nálepkovanie.

Potom už prácu preberajú muži, ktorí banány balia do škatúľ a nakladajú ich na drevený vozík, u Oswalda ťahaný kravou. Tohtotýždňovú úrodu odvezú ku dverám, kde si ju vyzdvihne odberateľ. Ešte predtým sa však prihováram jednej zo žien.

Javiera pracuje na viacerých plantážach. Na každú chodí v iný deň v týždni, vždy čistiť banány. Niekedy pracuje šesť hodín, niekedy aj dvanásť. Záleží od aktuálnej úrody. „Manžel pracuje na palmových plantážach, aby sme uživili rodinu,“ vraví matka šiestich detí. Podľa Medzinárodných štandardov Fair trade má Javiera dostávať aspoň minimálnu mzdu. „Platím im 25-tisíc pesos a dostávajú aj občerstvenie, takže dokopy je to možno aj 27-tisíc,“ vraví Oswaldo, ktorý tiež za svojich zamestnancov musí odvádzať časť sociálneho a zdravotného poistenia. Časť odvádzajú v Kolumbii oni sami.

Odvoz úrody. FOTO - Nigel Rojo
Odvoz úrody. FOTO – Noel Rojo

Z ôsmych eur na deň sa jednotlivcovi v malom mestečku v Kolumbii dá vyžiť. So šiestimi deťmi však ťažšie. Deti na Oslwadovej plantáži pracovať nevidím. Hoci sa to našincom zdá málo, na konvenčných plantážach veľkých spoločností robotníci a robotníčky nezarobia ani minimálnu mzdu a často im časť zárobku ešte berú sprostredkovatelia práce.

Javiera sa hanbí, skoro sa na mňa nepozrie. Len odpovedá na otázky. Spolu s ostatnými ženami sú dočasné zamestnankyne, ktoré chodia na plantáž iba v pondelky. Medzi mužmi sú aj stáli zamestnanci. Predsa len, sú silnejší a silu pri zbere banánových trsov treba.

Nálepky

Jedno koleso nálepiek je so značkou Fairtrade, druhé s názvom zahraničnej firmy v Európe, ktorej Oswaldo banány predáva. Banány s rôznymi nálepkami balia zamestnanci do rozličných škatúľ. Za asi dvadsať kilovú škatuľu konvenčných banánov dostane Oslwado 6,70 dolárov (cena vo februári 2016, pozn. aut.). Obchoduje sa výhradne v dolároch, takže ak kolumbijské peso stráca na hodnote, tiež to nie je pre majiteľov plantáží veselá správa. Zamestnancom musia podľa pravidiel Fair trade naďalej platiť rovnakú sumu v kolumbijských pesách a hnojivá ani ďalší materiál na cene neklesajú.

Za banány s nálepkou Fairtrade sa vo februári, keď sme Oswalda stretli, platilo o 0,70 centov viac a k tomu ešte plus spomínaný prémiový dolár. Minimálnu férovú cenu za škatuľu banánov určuje Fair Trade International pre každú krajinu samostatne, zohľadňujúc miestne podmienky pre pestovateľov. Táto suma sa nemení ani v prípade, že cena ovocia na trhu klesne pod ňu.

Aj tých pár desiatok centov navyše robí pre majiteľa plantáže rozdiel. Avšak, Oswaldo ich dostáva na základe nálepky a teda dopytu po banánoch. Fairtradová je celá plantáž, férovo ohodnotené však nie sú všetky škatule. A tak sa dostávame k tomu, ako funguje samotný obchod, a čo sa s banánmi deje za bránami plantáže.

Čo sa s banánmi deje za bránou plantáže? FOTO - Nigel Rojo
Čo sa s banánmi deje za bránou plantáže? FOTO – Noel Rojo

V medzičlánku miznú peniaze

K bráne príde nákladiak nakupujúcej firmy. Tá si ich skontroluje, okrem iného aj to, či v škatuliach nie sú s banánmi zabalené aj drogy, ktorými je Kolumbia známa po celom svete. A odvezie škatule naložené v paletách po štyridsiatich ôsmich do prístavu, kde ich odovzdá lodnej spoločnosti.

Tá istá nakupujúca firma obyčajne obchoduje so škatuľami na banány, s plastovými vrecami, ktoré chránia trsy pred slnkom, aj s hnojivami. A tak, keď majiteľ plantáže predá škatuľu banánov, zároveň od tej istej spoločnosti odkúpi potrebný materiál. V konečnom dôsledku tak dostane menej ako 7,40 dolára. Len kartónová škatuľa stojí viac ako jeden dolár.

Oslovili sme v Kolumbii štyri spoločnosti, ktoré exportujú banány do USA alebo Európy. Najďalej sme sa v komunikácii dostali s firmou Banasan. Jej zástupca prisľúbil rozhovor. Následne mi volal s otázkou od šéfa, že čo presne budem chcieť vedieť. Po tom, ako moju odpoveď nadriadenému pretlmočil, už neodpovedal na žiadne moje telefonáty, správy ani e-maily.

Inak to nie je ani s európskymi a americkými spoločnosťami, ktoré banány distribuujú do našich supermarketov. V Kolumbii svoje kancelárie nemajú, odsťahovali sa po tom, ako prešli plantáže spod ich rúk do rúk Kolumbijčanov. Cez e-mailovú komunikáciu prisľúbili spoluprácu, a potom už neodpovedali. A tak som sa zatiaľ nedopátrala ku všetkým odpovediam. Neviem, za koľko kolumbijské odberateľské firmy predávajú banány európskym distribútorom, ani za koľko ich tí predávajú do obchodov. Po všetkých číslach, ktoré nám prezradili kolumbijské časti reťazca si však viem spočítať, že keby Oswaldo aj zvyšnú tretinu svojich banánov mohol predávať s nálepkou Fairtrade, bolo by jemu, jeho rodine aj zamestnancom a ich rodinám v živote ešte veselšie.

A viem si spočítať aj to, že nie je dôvod, aby bol rozdiel v cene férových a konvenčných banánov taký výrazný, že by sme si ich nemohli dovoliť kúpiť. Všetko toto si vedia spočítať aj Kolumbijčania združení v asociáciách pestovateľov. „Hľadáme cesty priameho obchodu, aby sme nemuseli obchodovať cez odberateľov. Nie je to o tom, že by sa strácali peniaze, ale nezarába sa dostatočne. Vieme, že v tomto medzikroku sa skrývajú peniaze, ktoré môžu ísť priamo producentovi,“ vysvetľuje Dario Ramirez, ktorého prácou je hľadať priamych obchodných partnerov.

„Plantáže majú certifikát Fairtrade, aj GlobalG.A.P., takže môžu vstúpiť na európsky trh,“ vraví. Kolumbijským malým pestovateľom teda nič neprekáža v tom, aby sa postupne vyvliekli z reťazca, ktorý má o niekoľko koliesok viac, než je treba. Chce to však čas, najmä v kolumbijskom kontexte, kde je jednou z veľkých otázok pri priamom obchodovaní práve bezpečnosť a dôvera v obchodného partnera, že bude naozaj obchodovať iba s banánmi, a nie aj s drogami. Dôležitý je aj postoj každého spotrebiteľa, ktorý svojim nákupom dáva jasný odkaz – ja si vyberám férový banán. Ak tie neférové a plné pesticídov ostanú ležiať na policiach, bude mať nielen Oswaldo lepší život.

Predtým, ako odídeme z plantáže, nám Oswaldo dáva ochutnať červený banán, ktorý odtrhol z banánovníka dozretý. Nevládzem ho pre jeho sladkosť dojesť.


Text vznikol vďaka podpore Literárneho fondu.

Kampaň Za férové ovocie! (Make Fruit Fair) sa snaží o lepšie pracovné podmienky pre pracovníkov a pracovníčky a ochranu životného prostredia pri pestovaní tropického ovocia a pozdĺž celého obchodného reťazca až na pulty našich obchodov. Viac si môžete prečítať na www.makefruitfair.org/sk

Kampaň Za férové ovocie! (Make Fruit Fair) sa snaží o lepšie pracovné podmienky pre pracovníkov a pracovníčky a ochranu životného prostredia pri pestovaní tropického ovocia a pozdĺž celého obchodného reťazca až na pulty našich obchodov. Viac si môžete prečítať na www.makefruitfair.org/sk

 

 

 

 

flag_yellow_high

Kampaň Za férové ovocie! je spolufinancovaná Európskou úniou. Za obsah tohto článku sú výhradne zodpovední autori a nemôže byť za žiadnych okolností považovaný za odrážajúci postoje Európskej únie.

 

Ďalšie články od autora:

Novinárka, cestovateľka, dobrovoľníčka a digitálna nomádka. Viac na magdalenavaculciakova.com.