Bývalý neonacista: Černoch ma nechal žiť. To ma zmenilo

Ako neonacista nenávidel iné rasy. V Afrike mu však černoch zachránil život, čo ho zmenilo, hovorí v rozhovore Tom Olsen.

TOM OLSEN (40) je bývalý neonacista, ktorý neváhal svoju ideológiu šíriť nielen v Nórsku, ale aj v Juhoafrickej republike. Hnutie nakoniec opustil a dostal sa na druhú stranu, pomáha v boji proti násiliu a extrémizmu v nórskom meste Bryne a spolupracuje s políciou na národnej úrovni riešenia extrémizmu.

Tom, ako začala tvoja fascinácia nacizmom?

Celé sa to začalo averziou voči imigrantom a sympatiám k národnej strane. Rovnako som bol silno proti drogám a môj najlepší kamarát sa stal závislým. V meste, kde som žil, vznikla anarchistická skupina, ktorá zabrala jeden opustený dom a nazvali to „Smokecastle“. Fajčili množstvo trávy a mali sme veľa stretov a bitiek. Oni boli antifašisti, ale vtedy som to ešte nevnímal ako dôležité. Útočili na nich aj pravicoví skinheadi z mesta a keďže sme útočili na rovnaký cieľ, pridali sme sa k nim. V tom čase som pracoval v škole na filmovom projekte a učiteľ nám premietol film Zrodenie národa (The Birth Of A Nation), ktorý bol prvým úspešným veľkofilmom na svete. Ukazoval nám ho kvôli histórii kinematografie, ale ja som si z toho vzal akurát tak sympatie ku KKK (KuKluxKlan). Spočiatku som vôbec nechápal všetky tie svastiky medzi náckami, ale postupne ako som čítal literatúru blízku KKK som prichádzal aj na sympatie k ideológii ako takej.

Bolo to celé pre mladého chalana vôbec pochopiteľné?

Nie, vtedy ešte nie, mal som len 15 rokov… Ale upúta ťa to, to určite.

Nebolo to teda len tým, že si mal priateľov medzi pravicovými skinheadmi? Nechcel si len byť súčasťou partie?

Bol som jedným z tých, ktorí boli v hnutí skôr zo zvedavosti ako kvôli priateľom, alebo ochrane od nich. Už vtedy som mal veľa otázok na učiteľa dejepisu ku 2. svetovej vojne ohľadne nacistických zločinov, až sme prišli ku kontroverznému bombardovaniu Drážďan, kde sa to pre mňa skončilo…“To predsa nebol vojenský cieľ, zomrelo kvantum civilistov, nebol to teda vojnový zločin?“ Ale histórii sa otázky nekladú. Skončil som v riaditeľni, odkiaľ som ušiel rovno do knižnice zháňať všetok materiál o alternatívnych históriách vojny so zameraním na utrpenie nemeckého národa. Všetko toto sa stalo vo veľmi krátkom čase a malo to významný vplyv na moje zvedavé myšlienkové pochody.

Ako si vtedy vnímal holokaust a utrpenie židovského národa? Ako to vysvetľovala alternatívna literatúra?

Ako som spomínal, najprv som vôbec nechápal tú fascináciu svastikou medzi náckami a učil som sa o židovskom utrpení počas vojny, ale postupne som čítal a rozprával sa s „viac vzdelanými“ ľuďmi, ktorí vedeli ako vzbudiť záujem a tak som sa dostal k teórii, že to všetko je lož. Holokaust bol vlastne spáchaný na nemeckých civilistoch, ktorí boli zavraždení sovietmi. Zrazu som sa jeden deň zobudil a uvedomil som si, že celý svoj život žijem v jednej uzatvorenej škatuli a až teraz konečne začínam vidieť reálny svet, v ktorom sú nacisti tí dobrí a ja musím ísť a povedať to ľuďom. Musím ísť bojovať za bielu rasu.

Ale ako si sám pre sebou obhajoval, že všetci okolo teba vlastne klamú? Historici, médiá, učitelia? Prečo by to robili?

Urobil som si vlastný názorový tunel, v ktorom som veril, že za všetkým je jedna veľká židovská konšpirácia.

FOTO - wikimedia commons
FOTO – wikimedia commons

Čo si o tom všetkom myslela tvoja rodina, uvedomovali si, že si súčasťou neonacistického hnutia?

V prvých rokoch sa mi to viac menej darilo tajiť a keď to nakoniec zistili, bolo už príliš neskoro. Bol som v tom príliš hlboko, takže som sa odsťahoval a pretrhal všetky vzťahy. Mal som novú rodinu a nových priateľov – revolučné neonacistické hnutie. Išiel som ďalej šíriť svoje myšlienky, presťahoval som sa do Osla/Tønsbergu a cestoval som po celej krajine, kde som zakladal lokálne neonacistické skupiny. Postupne som začal s drobnými útokmi, za ktoré som sa dostal na pár dní do väzenia. Neskôr z toho boli ozbrojené lúpeže a pokus o zabitie. Dokopy som strávil vo väzení štyri a pol roka.

A čo bolo so školou a prácou, z čoho si vlastne žil?

Skončil som strednú školu a začal som chodiť aj na univerzitu, ale nedokončil som ju. Prihlásil som sa do armády, odkiaľ ma vyhodili kvôli neonacizmu. Peniaze som nejako zvlášť nepotreboval, podarilo sa mi ukradnúť vojenskú uniformu a tak som mohol cestovať často zadarmo alebo za minimálne peniaze. Dostával som sociálne dávky od štátu a čo si budeme hovoriť, boli tam aj nejaké lúpeže.

Aké silné bolo hnutie v Nórsku? Išlo o dobre organizované zoskupenie s hierarchiou alebo len o jednotlivé skupiny pravicových extrémistov?

Nóri všeobecne nepodporujú nacistov, aj v čase ich najväčšieho rozmachu, tesne pred 2. svetovou vojnou, mala fašistická strana len 32 000 voličov a po nemeckej okupácii boli u nás nacisti veľmi nepopulárni. V 70-tych rokoch vznikla prvá neonacistická skupina, v 80-tych sa objavila prvá s tým súvisiaca vražda a až v deväťdesiatych rokoch postupne ďalšie. Ani v tom najväčšom rozmachu však nešlo o viac ako sedemsto prívržencov v roztrúsených skupinách, ktoré nemohli spolupracovať. Bolo tam príliš veľa „mini Hitlerov“, ktorí si o sebe mysleli strašne veľa, rovnako ako dnes, keď má hnutie v Nórsku možno 100 – 150 ľudí. Anders Bæring Breivik je výsledkom tejto novej anti-imigračnej vlny popularity, ale po jeho hroznom teroristickom útoku sú neonacistické skupiny na historicky najnižších úrovniach popularity. Hnedý mor je však stále prítomný. Nóri sú striktne proti týmto skupinám a tých pár, čo ešte existuje, nie je hrozbou pre spoločnosť ako takú, možno až na zopár jednotlivcov. Určite nie sú hrozbou pre demokraciu. Hnutie ako KKK v Nórsku stratilo budúcnosť, založili sme ho v 1994, mali sme veľa tlačových správ a dokonca aj zverejnenú adresu na úvodnej strane celonárodných novín. Taký inzerát stojí strašné peniaze, takže sme očakávali kvantum listov s prihláškami nových členov, ale nestalo sa tak. Po dvoch mesiacoch sme dostali jeden list od farmára, ktorý si chcel kúpiť vlajku so svastikou. Takže sme celú KKK v Nórsku zabalili… Každopádne verím tomu, že na Slovensku je neonacistické hnutie oveľa väčšie a silnejšie, alebo sa mýlim?

Na Slovensku sa aktuálne celkom úspešne infiltrujú do verejnej politiky cez politickú stranu. V podstate ide o anti-rómske a proti-maďarské idey, ktoré aktuálne prekrývajú imigranti…

Určite sa snažia kamuflovať ich idey, aby sa dostali k viac ľuďom, ako to robia všade. Ak máte vysokú nezamestnanosť a ak nie je spoločnosť ako taká nastavená na opovrhovanie neonacistami, je tam veľký priestor pre ich rast…

Ku Klux Klan. FOTO - http://www.displaysforschools.com/history.html
Ku Klux Klan. FOTO – http://www.displaysforschools.com/history.html

Ako to je s prácou polície v Nórsku s extrémistami? Vedia ich odhaliť a monitorovať?

Polícia v Nórsku dnes robí výbornú prácu, majú dobré komunikačné nástroje a vedia dobre odhaliť nebezpečné veci, majú dobrú techniku. Kooperujú s neziskovkami, rodičmi a všetkými zainteresovanými. Ľudia ako ja ich školíme napríklad rozpoznávať znaky neonacistov a sú tomu veľmi otvorení. Rovnako sa snažíme vzdelávať rodičov, aby rozumeli skrytým symbolom.

Ďalším míľnikom v tvojom živote po neúspechu s KKK v Nórsku bola emigrácia do Južnej Afriky, kde si sa pripojil k AWB (Afrikaner Weerstandsbeweging) – juhoafrickému extrémistickému hnutiu.

Odcestoval som do Južnej Afriky, mimochodom celý oblečený v nacistickej uniforme, kde som sa stretol s jedným známym. Ten bol počas apartheidu policajtom a s AWB bol už dlhší čas. AWB však v tom čase nebolo také, ako som si ho predstavoval. Boli proti čiernym a proti všetkému s Veľkou Britániou. Odmietli dokonca so mnou rozprávať po anglicky, keďže nenávideli Britov. Neskôr sa rozhodli, že ma pošlú na severnú hranicu, kde som sa mal stať súčasťou farmárov – strážcov. Nebol som z toho príliš šťastný, keďže som počul množstvo príbehov, ako je s týmito strážcami zle zaobchádzané. Málo jedla, niektorí boli zabití rôznymi kriminálnymi živlami a podobne. Trávil som teda čas počúvaním neonacistickej hudby  v AWB bare, kde púšťali skladby ako „Watch Out For The Monkey Man“ alebo „Mandela Was A Solid Hit“ („Pozor na opice“ a „Mandela bol dobrý terč“). Ale napríklad anti-židovská skladba mi tam spôsobila problém. Jeden opitý dôstojník z AWB mi priložil pištoľ rovno na tvár a povedal, že nemám znevažovať vyvolený národ (Židov). Ďalší deň ma zobral na vojenské pomníky, kde mi postupne ukázal všetky pomníky s Dávidovou hviezdou. Povedal, že tu na hraniciach zomrelo množstvo Židov, že nenávidia čiernych a nie Židov… Po tomto všetkom som odišiel do Johannesburgu premýšľať nad tým všetkým, kde mi útechou boli fľaše whisky.

Čo je s AWB dnes?

AWB stále existuje, ale z masových 500 000 členov v deväťdesiatych rokoch, sú dnes už len svojím vlastným tieňom. Sú však stále aktívni a dokonca stále používajú vlajku so svastikou. Pred pár rokmi bol ich líder Eugene Terre Planche dobitý na smrť mačetami a na jeho pohreb prišlo niekoľko tisíc ľudí.

Ako pokračoval tvoj príbeh ďalej?

Ja som sa potuloval Johannesburgom počas týchto zlých rokov väčšinou opitý s jedným Angličanom a čo sa malo stať, stalo sa. Jedného dňa nás na ulici napadol miestny gang čiernych Juhoafričanov, keďže som bol oblečený ako neonacista. Už druhýkrát v tom istom týždni mi niekto priložil zbraň k hlave… Bol to mladý černoch a som si istý, že mu polícia počas apartheidu viackrát ukázala, čo je to dostať gumovými nábojmi. Každopádne, určite som pre neho reprezentoval všetko, čo v živote nenávidel. A bol som tam, neozbrojený s jeho zbraňou na mojom ksichte. Povedal som mu, a pamätám si to dodnes veľmi dobre: „Verím, že ma nezastrelíš, chcel by som ešte vidieť zvyšok tvojej nádhernej krajiny.“ Zobrali peniaze a odišli… Ostal som bez peňazí, ale živý.

Toto bol ten zlomový bod v Južnej Afrike, kedy si začal vnímať svet inak?

Jeden večer v bare v Johannesburgu si ku mne prisadol Juhoafričan a objednal dve pivá. Sedel vedľa mňa s úsmevom cez celú od ucha k uchu. Ale bol černoch. Ukázal som mu teda moju svastiku na hrudi, ale on sa stále usmieval a hovorí mi „na zdravie“! Pomyslel som si, že je buď šialený, alebo nevie, čo tá svastika znamená. Potom mi napadlo, že je z juhoafrickej tajnej služby a chce ma tým pivom otráviť. Samozrejme nebol. Barman si všimol, že som podráždený a trochu ma upokojil. Vypili sme ešte dve – tri pivá. Ráno som bol celý zmätený, opil som sa s černochom… Na druhý deň prišiel do baru opäť a pozval ma do susedného podniku na nejaké jedlo zo Zambie. Takto to pokračovalo sedem dní a ja som si postupne nechal narastať vlasy a svoje tričko so svastikou som otočil naruby. Neskôr, keď mi konečne prišli peniaze z Nórska, som mu chcel všetko zaplatiť, ale povedal, že nič nechce. Pomohol mi lebo videl, že som v núdzi… Vrátil som sa do Nórska a rovno som jednému týpkovi natiahol bejzbalkou a išiel naspäť do basy. Prvýkrát som nebol vo väzení s iným neonacistami a mal som čas na premýšľanie. Pracoval som v kuchyni a šéf mi jedného dňa ukázal film Kult hákového kríža (American History X), ktorý som dovtedy nepoznal. Začali sme sa rozprávať a ja som mu nevedel odpovedať, čo dobré som urobil pre seba a pre svoju rodinu za posledných pár rokov. Smutná pravda bola, že nič. Uvedomil som si, že v tejto svojej ideológii nenávisti už nemôžem pokračovať. Zavolal som domov rodičom, že je s tým všetkým koniec.

Aké ťažké bolo opustiť hnutie ako také? Je vôbec možné tak jednoducho odísť, že jedného dňa zabuchneš dvere?

V tom čase som bol naozaj veľmi násilný typ človeka. Oznámil som lídrom hnutia, že nebudem na nikoho donášať, ale odchádzam. Povedal som im, že keď by chceli niečo urobiť mne alebo mojej rodine, stále mám zbrane a nájdem si ich. Nikdy viac so o nich nepočul. Myslím, že pochopili, že bude lepšie, keď ma nechajú ísť. Ja som sa naopak cítil, ako keby som zhodil sto kíl. Ono, keď chodíte s toľkou nenávisťou a paranojou, nie je to ľahké a keď to zhodíte, zrazu cítite, ako si môžete užívať život.

A čo sa stalo s hnutím po tvojom odchode?

Tu v Nórsku som bol jedným z najuznávanejších, zakladal som viacero skupín, no väčšina z nich sa po mojom odchode v podstate rozpadla. Väčšina ľudí postupne opúšťala hnutie, ale nie všetci sa vedeli zaradiť do spoločnosti. Niektorí skončili ako užívatelia drog alebo sa nakazili HIV, niektorí to dotiahli na vojakov a strážia nórsku kráľovskú rodinu.

Tom Olsen
Tom Olsen

Čo je s tebou dnes? Máš ešte nejaké spojenie s pravicovým extrémizmom?

Pracujem ako koordinátor na prevenciu kriminality v samospráve mesta Bryne.  Čo sa týka extrémistov, jediným mojím kontaktom s nimi je moja práca na zabránení tomu, aby vôbec niekto uvažoval nad zapojením sa do hnutia.

Ako je to dnes s tvojou bezpečnosťou? Nebojíš sa prípadných útokov na tvoju osobu?

V podstate sa nebojím útokov, tajná polícia má svoje kanály a vie také veci odsledovať. Párkrát aj zachytili nejakú komunikáciu ohľadne mojej osoby. Polícia si tu však robí dobrú prácu a tak si ja môžem robiť svoju. Je množstvo ľudí ako ja, ktorí odišli z hnutia a spolupracujú na boji proti nemu, či už v Nemecku, Švédsku alebo v USA a nepočul som o žiadnom útoku voči nim.

Ako presne vlastne spolupracuješ s políciou pri prevencii extrémizmu? Je vôbec možné presvedčiť „presvedčených“, že pravda môže byť iná? Práca s rodičmi môže byť napríklad kontra-produktívna.

S políciou spolupracuje celé SLT (The Norwegian National Crime Prevention Council, teda nórska rada pre prevenciu kriminality, poz. red.), nie konkrétne osoby. Celý SLT systém v Nórsku má cez 200 koordinátorov, ktorí manažujú spoluprácu polície so samosprávami. Potom samozrejme ešte kooperujem s políciou aj spôsobom „sledovanie a posúvanie informácií“ alebo vzdelávaním na policajnej akadémii. Inak, moja skúsenosť je, že priama konfrontačná diskusia funguje s jednotlivcami v počiatočnej fáze. Väčšinou nie sú veľmi presvedčení o ideológii. Lídri áno, ale na tých už pracuje polícia a dlhoročné pobyty vo väzení robia svoje. Špecializujeme sa na mladých, ktorí sa ešte nestihli plne zapojiť, alebo na starších, ktorí chcú z hnutia odísť. Rodičia sú väčšinou zapojení, až keď sa stane nejaká vážna vec ako je väčší incident alebo vražda. Vtedy si totiž tí mladí uvedomia, že toto asi nebola dobrá vec.


Tom Olsen vystúpil na konferencii Občiansku aktéri v konfliktoch organizovanej PDCS.

PDCS je mimovládna organizácia, poskytujúca profesionálne vzdelávacie  a facilitačné služby, konzultácie a poradenstvo v oblasti riešenia konfliktov, podpory spoločenského dialógu, občianskej participácie a rozvoja občianskej spoločnosti na Slovensku i v zahraničí.

Poskytujeme pomoc v medzinárodných rozvojových programoch a sprostredkúvame kultivovaný dialóg medzi rôznymi záujmovými skupinami. Naše poslanie napĺňame spoluprácou s neziskovými organizáciami, inštitúciami verejnej správy a medzisektorovými partnerstvami.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás.

Kľúčové slová:

extrémizmus, neonacizmus, rozhovor

Ďalšie články od autora:

Tulák pôsobiaci vo viacerých mimovládnych organizáciách, punkový hudobník z bratislavskej kaviarne.