Hudbou za zmierenie v Kolumbii

Bývalí bojovníci žijú v Kolumbii vedľa tých, ktorí boli kvôli boju za revolúciu presídlení. Vnútorný konflikt medzi vládou a guerilami ešte neskončil. Ale obyčajní ľudia sa už snažia naučiť spolu znovu žiť. Aj s pomocou hudby.

Zakladá kapelu. Každý hrá na hudobný nástroj, ktorý sa mu páči. Budú hrať štýl tropical. Taký ten, na ktorý v Kolumbii radi tancujú, lebo môžu poriadne zavrtieť bokmi.

Nebude to však hocijaká kapela. V tejto sa stretnú mladí z rodín, ktorých členovia patrili k ozbrojeným skupinám, ďalej takí, ktorí boli kvôli vnútornému konfliktu v Kolumbii vysídlení a potom hudobníci, ktorí skoro nevedia, že v ich krajine nejaký konflikt prebieha, lebo sa ich nijako nedotýka.

„Tu začína zmierenie, hudba mu pomôže,“ myslí si Yony. „Takto to môže fungovať. Chcem, aby o tom vedeli v celej krajine. Chcem ukázať, že zmierenie je možné, len treba dať ľuďom zmysel. Ak máte zaneprázdnenú myseľ, dosiahnete veľa vecí,“ je presvedčený mladý Kolumbijčan.

Yoni. FOTO - Noel Rojo
Yoni. FOTO – Noel Rojo

Yony bol členom guerily takmer trinásť rokov. Za ten čas sa dokonca stal veliteľom. Keď sa dozvedel, že sa ho chcú zbaviť, dal sa na útek. Pod hrozbou toho, že ho chytia a zabijú, opustil podľa jeho slov druhú rodinu a priateľov, ktorých si za tie roky v džungli našiel, nevediac, kedy sa vráti k prvej rodine. Útek sa podaril a Yony dnes hrdo hovorí, že je späť v kolumbijskej spoločnosti ako jej plnohodnotný obyvateľ.

V Kolumbii je to tak. Vnútorný konflikt medzi vládou a ozbrojenými skupinami, ktoré s vládou vlády nesúhlasili, pretrváva už desiatky rokov. V dôsledku neho bolo podľa Vysokého úradu OSN pre utečencov z populácie, ktorá číta takmer 49 miliónov obyvateľov, presídlených viac ako 6,7 miliónov. Kolumbia sa tak radí na druhé miesto v počte vnútorných utečencov, hneď po Sýrii.

Vnútorní presídlenci žijú často v neľahkých podmienkach chudobných štvrtí či oblastí. A do tých istých častí sa neraz nasťahujú aj bývalí členovia gueríl. Pospolu tak žijú tí, ktorých guerily vysťahovali, a tí, ktorí vysťahovávali. Väčšinová spoločnosť však vie málo o tom, ako sa do gueríl verbuje. Že je to síce voľba dobrovoľná, ale často na ňu pristupujú nevzdelaní mladí ľudia z vidieka, ktorí namiesto školy, chodia na pole. V krajine, kde vláda, podľa mnohých farmárov, poľnohospodárstvo nepodporuje.

A tak si Kolumbijčania predstavujú členov gueríl ako zločincov so zbraňami. A oni nimi na isté obdobie svojho života reálne aj sú. Avšak, niekedy nevedia prečo a niekedy to naozaj nie je dobrovoľné.

Dobrovoľné sú však ich rozhodnutia skupiny opustiť. A stať sa „dobrými ľuďmi, ktorých budú ostatní súdiť podľa toho, ako sa správajú aktuálne, nie podľa ich minulosti,“ ako tvrdia všetci, s ktorými som v Kolumbii hovorila.

„Dnes už celý svet vie, že som bol členom guerily, ale nikto o mne nehovorí škaredo. Vidia posun. Nie všetci majú rovnaké šťastie,“ vraví Yony. Stigmatizácia a odpustenie – to je to, s čím chce „bojovať“. Hudbou.

Ďalšie články od autora:

Novinárka, cestovateľka, dobrovoľníčka a digitálna nomádka. Viac na magdalenavaculciakova.com.