A potom vyvolali myške infarkt…

Každoročne sa na svete vykonajú desiatky miliónov experimentov na živých myšiach, potkanoch, vtákoch, rybách, žabách či bezstavovcoch. Zviera je obvykle po skončení testu zabité.

Reportáž z jedného z laboratórií v Európe, kde sa robia testy na zvieratách. Originálny text nájdete tu.

Nedávno som získal povolenie navštíviť jedno z týchto neprístupných laboratórií pod podmienkou, že nezverejním jeho meno ani lokáciu – testy, ktoré robia, sú veľmi kontroverzné – a bol som svedkom experimentu na myši.

Tento konkrétny pokus vyžadoval, aby vedec vyvolal myši infarkt, a mohol tak potom testovať účinnosť novej terapie kmeňovými bunkami pre pacientov s prekonaným infarktom. Test, ktorý som videl, bol jedným z krokov k rozhodnutiu, či má zmysel pokračovať s výskumom aj naďalej. Aj keď totiž vedci majú akúsi predstavu o tom, čo napokon chcú pochopiť, žiadny z ich experimentov sám o sebe o účinnosti liečby nerozhodne.

Vedec, ktorého som stretol, pracoval na plný úväzok a vykonával na myšiach jednoduchú operáciu srdca. Myš otvoril, a na jej srdce našil steh z niti. (Myška takúto operáciu obvykle prežije, a mnohé z nich žijú po opätovnom zošití aj naďalej.) V laboratóriu, kde pracoval, bolo veľa zamknutých dverí. Celé poschodia boli neprístupné. On sám mal prístup len k častiam budovy, ktoré potreboval pre svoj výskum.

„Dívame sa na rozličné veci,“ vysvetlil. „Všetky majú niečo dočinenia s srdcom. Obvykle pracujeme s kmeňovými bunkami. Skúmame, či môžu byť využité, aby pomohli zraneným srdciam.“ On študoval, či denná doba, v ktorej došlo k infarktu, môže ovplyvniť reakcie pacientovho srdca na zranenie a priebeh rekonvalescencie.

„A táto myš ti pomôže to zistiť?,“ spýtal som sa ho.

„V istom zmysle áno,“ povedal. „Chcem overiť niečo ohľadom srdca. Takže srdcia nakrájam na sklíčka a pozriem sa na ne. Chcem zistiť, či je reálne urobiť tú istú vec pre viacero myší. Ide o to, obhájiť principiálnu tézu.“

V deň mojej návštevy potreboval vedec analyzovať srdce, pečeň a slezinu myši. Bolo jasné, že myš napokon umrie. Jej hlavu podržia a zaťahajú trikrát za chvost. Tak jej zlomia chrbticu.

„To je časť, na ktorú som si nikdy nezvykol,“ povedal mi vedec. „Keď ich mám zabiť. V tom okamihu to stále cítim.“

„Je to rutina,“ povedal. „Niektoré dni dokážem vykonať aj osem operácií.“

„Čiže štyri pred obedom a štyri po ňom?“ spýtal som sa.

„Asi tak,“ povedal.

„Keď som začínal,“ povedal, „bolo pre mňa ťažké ich chytiť.“ Načiahol sa dovnútra klietky a vzal myš za uši. Držal ju hlavou dole a vstrekol jej injekciu čohosi do žalúdka. Vysvetlil, že ak by túto časť neurobil správne, objavila by sa krv. Už sa mu to párkrát stalo, ale v poslednej dobe len veľmi zriedkavo.

Použijúc zariadenie podobné zveráku, ktoré sám vymyslel, zachytil zuby myši o drôtik a pevne zatiahol. Myška bola zachytená za zuby v presne danej pozícií. Bola v bezvedomí. Vedec použil ostré svetlo, aby videl, kam má vložiť dýchaciu trubicu. Ak by ju zaviedol nesprávne, žalúdok myši by sa mohol nafúknuť, až by pustil kyslík.

Prilepil myš na vyhrievaciu podložku. Najskôr sa uistil, že myška dýcha. Potom zalepil jednu prednú labku, a potom druhú. Ľavá zadná labka myši bola prekrížená cez pravú. V tejto pozícii, keď bola dokonale prilepená, bola myška nasmerovaná srdcom priamo pod svetla a mikroskop, pripravená na rez.

Vedec použil špeciálny krém na odstránenie chĺpkov z myši. Krém natrel aj na jej stále ešte otvorené oči.

Ako som pozoroval vedca a pýtal sa ho otázky, mal som problém nevolať myš „ona“. Cítil som sa trápne, pretože mi to pripadalo detinské. Raz som skúsil nazvať ju „predmetom experimentu,“ ale to tiež znelo divne.

Otvoril ju skalpelom a ukázal mi, ako posunúť rebrá na stranu a vtesnať sa pomedzi svaly, a ako je možné použiť háky, aby diera ostala otvorená.

Bijúce srdce bolo viditeľné. Nechal ma pozrieť sa do mikroskopu, a ukázal mi, že ho môže potlačiť zo strany na stranu, ak by chcel. Povedal mi, že myšie srdcia sú veľmi silné, a robiť niečo také s ľudským srdcom by bolo extrémne nebezpečné. Srdce bolo veľké asi ako hrášok. Bolo červené a modré.

A potom vyvolal myške infarkt.

Potom, použijúc miniatúrnu zošívačku, vedec našil steh na srdcovú cievu, a urobil na ňom uzlík. Po dvadsiatich štyroch hodinách liekov na bolesť by táto myš mohla žiť normálny myší život, aj so stehom na srdci, povedal mi vedec. Držal ju vo svojej dlani. Bola ochabnutá, ale stále dýchala. Obrátil ju na brucho, chytil ju za krk, a potiahol za chvost. Potom zas. A potom tretí krát.

Neskôr ma vedec zobral do miestnosti, kde myši chovali. „Tu je môj tím,“ povedal. Bola to malá rodinka myší v krabici, akú možno zohnať v každom obchode pre chovateľov. Jeho myši boli všetky maličké, všetky biele. „Rád im dávam papierové utierky. Majú ich rady. Potrhajú ich a urobia si z nich hniezda alebo čosi iného. Sú z toho nadšené.“

Niektoré iné myši, vedľa myšej rodinky, mali veľké deformácie. „Nádorové myši,“ povedal mi. Iné mali na klietkach červené značky, ktoré signalizovali, že niekto spozoroval v klietke súboje. Na iných klietkach bol symbol lebky so skríženými hnátmi, naznačujúci, že myši v nej sú toxické.

Akonáhle bola myš mŕtva, vedec rezal síce opatrne, ale už bez predošlej precíznosti. Nepoužíval žiadnu lepiacu pásku. Údy myšky boli pripichnuté k podložke, a jej telo bolo naširoko rozrezané. Pomocou nožničiek vybral srdce a položil ho na petriho misku. „Vidíš?“ povedal. „Stále bije.“ Šťuchol do neho skalpelom a áno, stále bilo.

„Ako je to možné?“ spýtal som sa ho. Bolo to fascinujúce. „Je stále nažive?“

„Nie, to len v jeho bunkách ešte ostalo trochu energie,“ povedal.

„Päťdesiat percent ľudí neverí testom na zvieratách,“ povedal mi. Napísal dátum na malý papierik, ktorý bol myškiným úmrtným listom. Po tom, čo myši vybral srdce, slezinu a časť pečene, nahrubo ju opäť zošil. Každý orgán bol uložený osobitne do malej skúmavky. Po víkende ich rozomelie, aby ich mohol zanalyzovať, skúmať hladiny enzýmov v nich. Výsledok bude mať pre neho význam, ale bude len malým krokom na veľmi dlhej ceste.

Vložil myš do malého sáčku. Zarazilo ma, aká je maličká. Prešiel k chladničke a povedal mi, aby som sa nedíval, ale ja som sa pozrel. Vložil myš dovnútra, vedľa mnohých ostatných.

Stovky experimentov ako je tento bude vykonaných za účelom získania výsledkov o veciach ako korelácia dennej doby infarktu a dĺžky rekonvalescencie po ňom.

Niektoré myši liečbu podstúpia, iné nie. Rôznorodé reakcie srdca budú študované v mnohých, mnohých experimentoch. Ak uspejú, ich pokusy budú opakované a overované ešte mnohokrát v iných laboratóriách. Tucty malých odchýlok budú podrobne skúmané, a stovky myší budú zabité. Každý malý život ako kvapka v búrke.

Nebolo ťažké volať myšku „ona“, pokým ešte žila.

„Vykonala svoju povinnosť,“ povedal som.

„Vykonala svoju povinnosť,“ súhlasil vedec.


Autorom orginálneho textu aj ilustrácií je Peter Wieben. V angličtine vyšiel na theawl.com. Preklad: Ján Markoš.

Kľúčové slová:

zdravie

Ďalšie články od autora: