Deti z prírodnej školy vedia rozložiť táborák aj sa dostať na medicínu

V Prahe už viac, než 20 rokov funguje prírodné gymnázium. Jeho žiaci trávia veľkú časť roka v prírode, spia v stanoch a učia sa táboriť. Zároveň však nemajú problém zmaturovať a dostať sa napríklad na medicínu.

Veziem sa metrom na linke C a vystupujem na Vltavskej. Ocitám sa na rušnej ceste neďaleko centra Prahy. Hľadám budovu na Strossmayerovom námestí, kde mám dohodnuté stretnutie s riaditeľom prírodnej školy.

Nájdem peknú historickú stavbu, ale nevidím žiadne slamené balíky, hlinené omietky alebo niečo, čo sa aspoň trochu ponáša na prírodné staviteľstvo. Aj stromov naokolo zrátam na prstoch dvoch rúk. Stojím pred bránou pražského prírodného gymnázia. Túto školu zaradilo OECD medzi 40 najlepších škôl s inovatívnym prostredím pre učenie. Napriek tomu aj v samotnom Česku nie je známa.

„Prírodnosť našej školy skôr spočíva v tom, že chodíme na výlety a expedície mimo Prahy. Šesť týždňov z roku sme na rôznych miestach republiky,” vysvetľujeme mi hneď na úvod riaditeľ František Tichý.

Vyzerá skôr ako skautský vedúci než riaditeľ školy. Keď si o chvíľu zoberie gitaru a zavolá ma na „společňák“, obraz skautského tábora je dokonalý. Ocitám sa v miestnosti, kde v kruhu sedia študenti celej školy a riaditeľ vyspevuje pesničky. Väčšina deciek na moje počudovanie spieva s ním. Vedľa mňa sedí chlapec vyšší ako ja, hlas mu mutuje, ale bez problémov spieva. Nie som si istý, či som na vyučovaní, alebo tu práve začína táborák. Nálada je ale skvelá, hudba chytľavá a decká sú zjavne na takýto začiatok vyučovania zvyknuté. Táto škola je skutočne ako väčší skautský oddiel.

Riaditeľ hrá na rannom "společňáku". FOTO - Archív Přírodní škola
Riaditeľ hrá na rannom „společňáku“. FOTO – Archív Přírodní škola

Výjazdy

Po pár pesničkách sa postaví jedna zo žiačok a začne vysvetľovať rozdelenie úloh. Celá škola sa chystá na druhý deň na výjazd na Českomoravskú vysočinu. Dohadujú množstvo vecí vrátane programu. Začínam sa v tom úplne strácať. Zdá sa mi to nesmierne náročné na organizáciu, ale evidentne všetci vedia, čo majú robiť. Keď padne otázka, kto môže pomôcť s prípravami, hneď sa zdvihne niekoľko rúk.

V prírodnej škole si všímam ako veľmi sa dbá na zapájanie žiakov do života školy. Keď si dohadujem e-mailom stretnutie s riaditeľom, hneď mi ponúka, aby som sa rozprával aj so študentmi. Na mieste zisťujem, že to nie je nejaká póza, ale na škole bežná vec.

Silným prvkom tu je školská samospráva. Z väčšiny škôl ju poznám skôr ako formalitu, tu to však vyzerá na reálnu záležitosť. “Čím viac sa deti zapoja, tým viac sa naučia nielen určitým organizačným kompetenciám, či schopnosti vyjadriť svoj názor, ale získajú aj dobrý vzťah ku spoločenstvu,“ oboznamuje ma so zmyslom školskej samosprávy riaditeľ. „Platí, že čím viac sa na chode spoločenstva podieľam, tým mám k nemu lepší vzťah.“

Cestou na stanovačku. FOTO - Archív Přírodní škola
Cestou na stanovačku. FOTO – Archív Přírodní škola

Moc v rukách študentov

František Tichý ma predstavuje predsedovi školskej samosprávy Jirkovi. Necháva nás osamote a odchádza učiť. Jirka mi popisuje, ako ho zvolili kapitáni jednotlivých skupín za predsedu. Zaujíma ma, čo vlastne ako predseda robí. „Zaisťujem, aby sme sa vždy v utorok zišli a vediem jednanie,“ hovorí Jirka ako skúsený manažér. „Prekladám problémy, ktoré by sa mali riešiť. Napríklad naposledy sme zháňali pingpongový stôl, lebo ten starý bol už úplne rozpadnutý.“

Zaujíma ma ako do ich školskej samosprávy vstupujú učitelia. Moja častá skúsenosť je, že učitelia sú v skutočnosti tí, čo všetko vedú a nakoniec rozhodnú. „Záleží, ako si to odhlasujeme. Môžeme povedať, že nechceme, aby tam boli. Takže niekedy si riešime problémy sami. Rozhoduje väčšina v hlasovaní,” prekvapuje ma Jirka.

Riaditeľ školy ale neskrýva, že to nie je vždy úplne ružové. Vo svojej knihe „Přírodní škola – cesta jako cíl“ otvorene popisuje mnohé problémy študentskej samosprávy a jej premeny. Učiť sa demokracii nie je ľahká záležitosť.

Vonku mi bola zima a bolo to super

Keď sa prihovorím mladším žiakom, zo začiatku na mňa pozerajú ako na ufóna. Napadne mi, či im nekladiem moc dotieravé otázky. Potom ale pochopím, že moja slovenčina je pre nich už z veľkej časti cudzí jazyk. Trochu mi z toho príde smutno.

Fungovanie školy mi v ľubozvučnej slovenčine začína vysvetľovať Oliver z primy, teda prvého ročníka. Jeho mama je Slovenka, takže nemá žiadny problém so mnou komunikovať. A teší sa, že mi môže ukazovať školu, lebo sa mu nechce ísť na matematiku.

Hneď ma teda zaujíma, či sa mu v takejto škole páči. Pokyvuje hlavou a nadšene mi hovorí o výjazdoch do prírody a projektových dňoch. „Prvýkrát som išiel von a spal som úplne mimo stanu. Môj kamoš mal ten stan totiž úplne plný mŕtvych mušiek. Vonku mi bola zima, ale aj tak sa mi to páčilo,” rozpráva mi Oliver o svojej prvej školskej expedícií.

„A chodíš aj s rodičmi na takéto výlety?“ zaujímam sa. „To až tak nie, ale chcel by som. Mama sa ale cez víkendy stále iba vyvaľuje v posteli,” zdôveruje sa mi so smiechom. Hneď som si spomenul na svoju šiestačku Viktóriu, dievča z lazov, ktorá má najradšej turistiku v nákupnom centre.

Pozrite si krátky dokument o prírodnej škole.

Obojživelníci

Nazerám do jednotlivých tried, ako sa v nich učí. Nikde som nevidel lavice v radoch za sebou, tak ako je nemilým zvykom na väčšine škôl. Decká tu naopak sedeli väčšinou v polkruhu, na hodine angličtiny boli okolo jedného stola s učiteľom.

Vždy ma zaujíma ako sa deti v škole cítia a či ich škola baví. Vošiel som teda do triedy septimánov, kde začínala práve hodina češtiny. Čakal som mládencov a slečny oblečené v batikovaných sukniach a s bagančami na nohách. S prírodnou školou sa človeku takéto stereotypy ihneď spoja, napriek tomu, že by som mal byť voči tomu imúnny. Desať rokov života na lazoch ma mohlo naučiť, že „prírodní“ žiaci nemusia nutne vyzerať ako deti kvetov.

Hneď z kraja sa spytujem vyobliekaných slečien, či ich baví chodiť toľko do prírody a spávať kade tade. „Jasné, je to super,“ odpovedajú mi bez váhania. Hovorím im o mojich deťoch, ktoré spanie v spacáku až tak neberie a láka ich skôr mesto. „My sme tiež radi v meste, Praha je fajn,“ uvádzajú ma do reality. Vyzerá to tak, že fungujú ako obojživelníky. Vedia putovať krajinou aj prežiť v meste. Je mi to sympatické.

Príliš veľa v škole. Dobrovoľne

Vyzvedám aj od Jirku, šéfa školskej samosprávy, ako sa mu škola pozdáva. „Často sa stáva, že už nie som ani jeden víkend doma. Máme totiž veľa dobrovoľných akcií, kedy chodíme napríklad pomáhať do detského domova, organizujeme festival alebo napríklad teraz sme pre saleziánov robili zdravotnícke kurzy.” Jirka s rodičmi teda nerieši, že do školy nechodí rád. Ako sám hovorí, je v tej škole až príliš veľa. Dobrovoľne.

Tento vzácny úkaz mi potvrdil aj známy geológ a filozof Václav Cílek, s ktorým som sa deň pred návštevou prírodnej školy stretol a zmienil som sa mu medzi rečou aj o nej. „To je dobrá škola,“ zhodnotil Cílek.

Bol som celkom prekvapený ako dobre fungovanie školy pozná. „Mne tam chodila dcéra,“ odhaľuje Cílek tajomstvo. A tiež sa hovorí o tom, ako mnoho deti vstúpi do tejto školy a rodičia ich vidia až po maturite. Zdá sa, že prírodná škola je viac komunitou či skautským oddielom, než budovou na vzdelávanie.

Po jednom z dobrovoľných výletov do jaskyne. FOTO - Archív Přírodní škola
Po jednom z dobrovoľných výletov do jaskyne. FOTO – Archív Přírodní škola

Všetci za jedného, jeden za všetkých

Zrazu zarachotí zvonec. Toto som na tejto škole nečakal. Uši drásajúci zvuk, ktorý som nikdy nemal rád. Nikto ale z tried nevybieha, ďalej sa učí. Zmätene pozerám po chodbách, čo sa deje. Neskôr pochopím, že to zvonenie patrí štátnej škole, v ktorej je prírodná škola v prenájme. O chvíľu zaznie kravský zvonec, s ktorým sa premáva nejaký žiak po chodbe. Až teraz končí hodina v prírodnej škole.

Odchytím si dvoch chlapcov, aby mi vysvetlili niektoré nástenky na chodbách. Dozvedám sa, že všetci na škole sú podelení do skupín po piatich, ktorú vedie kapitán. Skupiny majú rozdelené jednotlivé úlohy ako napríklad umývanie schodov, zametanie chodby alebo polievanie kvetín. Skautské prvky sú badateľné na všetkých úrovniach.

To, čo ma nesmierne zaujalo je spôsob hodnotenia v prírodnej škole. Volajú ho „podmienkový systém“. Je to zmes hodnotenia z vysokoškolského a stredoškolského štúdia v spojení so skautskými skúškami. Všetci študenti na začiatku školského roku obdržia zošity, kde majú rozpísané podmienky pre jednotlivé vyučovacie predmety. Podmienkový systém je dosť sofistikovaný, každopádne opäť na ňom badať ako sa veľká zodpovednosť za učenie presúva na samotného žiaka.

V prírodnej škole je dôraz kladený aj na napĺňanie hesla – všetci za jedného, jeden za všetkých. Niektoré témy sa skúšajú v už spomínaných päťčlenných skupinách. „Na fyzike sme v sekunde preberali Archimedov zákon a po mojom výklade deti dve hodiny v skupinách riešili príklady. Následne som skúšal celé skupiny. Vtedy je potrebné, aby to na minimálnej úrovni splnili všetci členovia skupiny. Keď to niektorý z nich nevedel, tak ho museli ostatní doučiť,” vysvetľuje mi riaditeľ.

Hneď ma zaujíma ako vnímajú členovia skupiny, keď to jeden z nich nezvláda a kvôli nemu musia všetci učivo opakovať. „Väčšinou to učivo nevedia nie tí netalentovaní, ale tí najlenivejší. A to sú presne ľudia, ktorí potrebujú tlak skupiny. Samozrejme, že si to medzi sebou vyrozprávajú, ale keďže ich tomuto systému učíme od mala, tak je výmena názorov úplne normálna. Aby si človek uvedomil, že nejde len oňho,” hovorí Tichý.

Večera. FOTO - Archív Přírodní škola
Večera. FOTO – Archív Přírodní škola

Gitara vo firme

Prírodné osemročné gymnázium nie je pre každého. Stráviť niekoľko týždňov v teréne, spávať v stanoch alebo telocvičniach nezvládne každé dieťa.

Rovnako učenie na tejto škole je skôr poslanie ako práca. Počas vyučovania vidím, koľko toho učitelia musia zvládať a ešte k tomu na druhý deň odchádzajú na výjazd. Spomeniem si na školy, kde majú problém ísť na exkurziu do vlastného mesta. O viacdňovom školskom výlete ani nehovoriac.

František Tichý je evidentne dušou celej školy. Z tohto človeka cítiť, že pre svojich študentov a učiteľov žije. Vidno ale, že je aj unavený. Najviac žiaril, keď hral na gitare. Duša skautského vedúceho sa v ňom nezaprie.

Zo školy odchádzam v povznesenej nálade. Už dlho som sa tak príjemne v nejakej škole necítil. Nasadám na metro a pokračujem pracovným stretnutím vo firme, ktorá sídli vo vysokej presklenej budove. Spytujem sa, či poznajú toto prírodné pražské gymnázium. Nikdy o ňom nepočuli. Premýšľam ako by sa im páčili ranné porady s gitarou.

Spanie v stanoch nikdy nebol problém

V čom spočíva prírodnosť školy? Ako reagujú rodičia na prespávanie svojich detí v stanoch? Prečo chceli ich školu zrušiť? Prečítajte si rozhovor s riaditeľom a zakladateľom prírodného osemročného gymnázia Františkom Tichým.

Čo robí prírodnú školu prírodnou, keď sídlite uprostred Prahy v normálnej budove?

Každú stredu máme projektový deň. Začíname plávaním a potom robíme rôzne projekty v Prahe alebo okolí. Takže sa ide buď do múzea, do Stromovky, ku Vltave alebo počas zimy do laboratória. A chodíme aj na týždenné výjazdy, napríklad do Jizerských hor, alebo zajtra zrovna vyrážame na Českomoravskú vysočinu ku Jihlave, kde si budeme variť a táboriť. V rôznych rokoch chodíme na rôzne miesta, aby to nebola nuda.

František Tichý. FOTO - prirodniskola.cz
František Tichý. FOTO – prirodniskola.cz

Na Slovensku bývajú s výletmi obrovské problémy spojené s bezpečnosťou. Ako to riešite vy?

Predovšetkým máme rodičov, ktorí nám fandia a držia nám palce. Dávajú sem deti s tým, že vedia, čo robíme. Bezpečnosť máme ošetrenú aj školeniami, ale je to aj otázka odvahy vyučujúcich. Na druhej strane, tým, že naše deti jazdia na výlety často, tak sú zvyknuté a rešpektujú určité pravidlá bezpečnosti. Je to iné, ako keď dieťa niekam chodí raz za rok. Napríklad aj celý náš školský rok začína päťdňovým putovaním, kedy si nesieme stany, spoznávame rôzne kúty našej vlasti a deti sa spoznávajú nielen medzi sebou, ale aj samé seba. Postupne sa to u nich vyvíja, keďže ich to učíme od mala.

A kde spíte, keď ste vonku?

To je rôzne. Keď mávame kratšie akcie do päť dní, tak spávame v stanoch, v sokolovni alebo v nejakých spoločných priestoroch. Keď je to dlhšiu dobu, tak chodíme na štandardnú chatu ako škola v prírode. Zabezpečenie je teda viac menej štandardné. Učitelia iných škôl sú často pápežskejší ako pápež a hľadia na predpisy oveľa viac, ako by bolo ozaj treba. Spanie v stanoch naozaj nie je problém. Obed im vozíme z nejakej blízkej školskej jedálne a raňajky a večere sú studené. Za viac než 20 rokov našej existencie to nebol nikdy problém.

Stalo sa vám, že výlety bolo pre niekoho tak náročné, že deti z vašej školy odišli?

Párkrát sa nám to stalo, najmä ak to boli skôr ambície rodičov, ktorí si povedali, že no to je skvelá škola, mňa by to bavilo, pričom ich dieťa to nemusí bezpodmienečne baviť tiež. Ale je to skôr výnimočné. Deti buď hneď na začiatku zistia, že to nie je ich štýl alebo sa to stáva v puberte, kedy sa záujmy detí menia. To je výraznejšie najmä u dievčat, kedy to 15-ročné dievča nemá príliš záujem si zobrať batoh, chodiť 20 kilometrov pešo a spať v stane alebo v miestnosti s inými deťmi. Ale deje sa to skôr výnimočne.

Zmyslom výjazdov do prírody asi nie je len spať v stane.

Keď ideme na úvodný výjazd, tak sa ozaj putuje a zastavujeme na pekných miestach. Pritom si čítame na pokračovanie knihu, bavíme sa o tom, čo nás tento rok čaká a podobne. Keď sme ale napríklad na horskej chate, tak je to vždy tematicky orientované. Napríklad minulý rok bolo okrúhle výročie prvej svetovej vojny, kedy sme ju preberali z rôznych hľadísk – historicky, z hľadiska literatúry, ale aj chémie, fyziky a robili sme rôzne strategické hry, scénky a divadlá. Ďalší výjazd býva zameraný na nacvičovanie divadla a točenie vlastných filmov. Teraz sa napríklad chystáme na výjazd, kde bude čiastočne prebiehať výuka, ale aj rôzne programy ako prieskum ekosystému, či výučba jazykov. Pri tomto výjazde je ale veľmi dôležité, že sa deti zapájajú aj do chodu táboriska, sekajú drevo alebo varia. To bolo v mojej generácii bežné, ale dnešné deti to už väčšinou nevedia.

Rozprával som sa s niekoľkými študentmi a veľmi si na škole pochvaľujú vzťah s učiteľmi. Ako ich vyberáte?

Niektorí učitelia sú naši absolventi, inak sú to učitelia, ktorí si našu školu nájdu sami a vedia, do čoho idú. Tak isto sa snažíme, aby to boli napríklad skautskí vedúci alebo robili predtým nejaké iné voľnočasové aktivity. Máme tu samozrejme klasickú výučbu a harmonogram v tom zmysle, že máme rozvrh a pripravujeme sa na maturitu. Snažíme sa, aby mali deti s učiteľmi kamarátske vzťahy, aby sa deti nebáli učiteľovi čokoľvek povedať a učiteľ sa snažil zapájať deti do výučby. Je teda úplne bežné, že žiak si pripraví časť hodiny, rýchlejší žiak pomáha tomu pomalšiemu alebo vedie vyučovaciu hodinu v mladšom ročníku. Učiteľ je u nás človek, ktorý má dôveru a jeho autorita vychádza z toho, že jednoducho niečo viac vie. Rola dospelého je nezastupiteľná v tom, že dokáže nadchnúť deti a ukáže im, že môžu ísť ešte ďalej. Učiteľ, ktorý je u nás, ide s kožou na trh. Nefunguje tu taká tá vynútená disciplína a nie vždy je to teda s deťmi ľahké.

Na Slovensku sa veľa diskutuje o tom ako školy porovnávať. Robia sa rôzne rebríčky, napríklad uplatnenia absolventov. Ako to je u vás?

Sme normálne osemročné gymnázium, teda darí sa nám plniť jeho kurikulum. Okrem toho, že tu robíme rôzne iné aktivity, majú naše deti rovnaké znalosti ako deti z klasických škôl. To ale nie je naše hlavné kritérium. Pre nás je dôležité, aby si našli vzťah k nejakému odboru a zároveň, aby sa naučili pracovať v tíme. Máme študentov, ktorí sú teraz na medicíne, máme niekoľko právnikov, veľa na pedagogických odboroch, ale aj žiakov, ktorí nešli študovať a úspešne podnikajú.

Kontroluje vás školská inšpekcie?

Áno, mávame tu inšpekcie dosť často. Naposledy pred dvoma rokmi. V 90-tych rokoch nás chceli zrušiť a dnes sa situácia opäť trošku vyhrocuje. Posledná inšpekcia nás však neprišla buzerovať, ale pomohli nám niektoré veci si uvedomiť a nasmerovať. Na druhú stranu, bolo zjavné, že sa dáva obrovský dôraz na to, aby sedeli presné počty hodín, všetko sa vykazovalo v správnych tabuľkách a podobne. Toto nás veľmi trápi a týka sa to aj množstva iných škôl.

Keď vás chceli zrušiť, aké boli dôvody?

Že nenapĺňame kurikulum a tie deti nič nevedia. Vtedy neexistovalo žiadne testovanie, tak to nechali na prvé maturity. Tie dopadli výborne. Pozvali sme si na ne aj nezávislých pozorovateľov z iných škôl a ukázalo sa, že nedostatky, ktoré ministerstvo považovalo za principiálne, sú len formálne a mohli sme teda fungovať ďalej.

Od rána som vás videl robiť rôzne činnosti od hry na gitare cez organizovanie expedície až po učenie. Koľko času venujete tejto škole?

Veľa. Väčšinou som tu od šiestej do šiestej alebo do siedmej. Veľmi ma to baví, aj keď som jeden z najstarších zakladateľov, ktorí v 90. rokoch založili školu a ešte stále to robia. Na druhú stranu som niekedy už unavený a dúfam, že to časom budem môcť trochu nechať na kolegov. Čakám, kým im odrastú deti. Práca s mladými je jedna z vecí, ktoré majú v živote zmysel. Aj keď výsledky našej práce vidíme až za dlhú dobu, je to krásna vec.

Kľúčové slová:

alternatíva, vzdelávanie

Ďalšie články od autora:

Zakladateľ a riaditeľ Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. Pôvodne učiteľ v Bratislave, dnes obyvateľ lazov na Zaježovej.