Mýlil sa Malthus, alebo žijeme v ilúzii? Perspektívy potravinovej bezpečnosti

Ešte pre generácie našich starých a prastarých rodičov nebol neustály dostatok potravín vôbec samozrejmosťou: naopak, samozrejmá bola starosť o zabezpečenie dostatočných zásob potravín na zimu alebo všeobecne na horšie časy. Dnes potravinovú bezpečnosť považujeme za samozrejmosť a ani neuvažujeme o možnosti, že by to mohlo byť niekedy aj inak. Ohrozujú ju však mnohé faktory.

Skrátená kapitola o potravinovej bezpečnosti od Juraja Mesíka z publikácie Globálne vzdelávanie – kontext a kritika

Anglický ekonóm a demograf Thomas Robert Malthus uverejnil začiatkom 19. storočia slávnu sériu esejí, v ktorých predpovedal, že pokračujúci populačný rast nebude dlhodobo udržateľný a nakoniec povedie prostredníctvom hladomorov a epidémií k redukcii počtu obyvateľov. V čase jeho predpovedí žilo na Zemi o niečo málo viac ako 1 miliarda ľudí: dnes je nás viac ako 7 miliárd.

Nielenže je nás omnoho viac, ale nikdy predtým v dejinách nežilo tak veľa ľudí tak blahobytným spôsobom (to samozrejme platí najmä pre bohatú miliardu ľudí, menej pre ostatných 6 miliárd). Mnohí to považujú za dôkaz toho, že sa Malthus zásadne mýlil. Podľa tohto názorového prúdu je ľudská vynachádzavosť nekonečná a dokáže si poradiť s akýmkoľvek problémom.

Proti tomuto dominantnému názorovému prúdu – anglický filozof John Grey ho označuje ako moderné náboženstvo – stojí dnes dosiaľ menšinový prúd, ktorý varuje pred limitmi rastu, na ktoré ľudstvo skôr či neskôr narazí. Po tomto náraze na limity bude podľa tohto názorového prúdu nasledovať zrútenie ľudskej populácie tak, ako sa to v ekosystémoch deje vždy, keď sa niektorý druh premnoží.

Ikonickým dielom tohto prúdu je správa pre Rímsky klub Limity rastu uverejnená v roku 1972. Matematické modely spracované jej autormi predpovedali, že pokiaľ budú pokračovať už vtedy evidentné trendy, niekedy v prvých dekádach 21. storočia ľudstvo tvrdo narazí na limity rastu. V nasledujúcich rokoch a desaťročiach bolo uverejnených mnoho ďalších vedeckých prác, ktoré artikulovali tieto a ďalšie varovania.

Predvídateľný pokles ťažby ropy so všetkými dôsledkami pre produkciu potravín pritom – žiaľ – ani zďaleka nie je jedinou hrozbou pre potravinovú bezpečnosť ľudstva. V mnohých dôležitých regiónoch sveta (napríklad v Číne, Indii, USA) je nemalá časť poľnohospodárstva závislá na zavlažovaní polí z podzemných zásobární vody. Táto fosílna voda sa obnovuje len veľmi pomaly a pokiaľ je rýchlosť jej čerpania vyššia ako rýchlosť dopĺňania, hladiny aquiferov klesajú – niekde rýchlosťou niekoľko metrov za rok.

Tam, kde studne narazia na dno, končí aj pestovanie plodín: odhaduje sa, že len v Indii je na rýchlo klesajúcej vode aquiferov závislá produkcia potravín pre 200 miliónov ľudí. Títo ľudia žijú v „potravinovej bubline“ vytvorenej klesajúcimi rezervami podzemných vôd. Ako iný limit sa môže ukázať ťažba fosfátov potrebných na výrobu fosforečných hnojív. Konečne je tu obrovská divá karta v podobe globálneho otepľovania a zmien klímy.

Je potravinová bezpečnosť pre Európanov len akademickou témou?

Posledné dve – tri generácie obyvateľov západnej a strednej Európy považujú potravinovú bezpečnosť za samozrejmosť a ani neuvažujú o možnosti, že by to mohlo byť niekedy aj inak. Ešte pre generácie našich starých a prastarých rodičov však neustály dostatok potravín nebol vôbec samozrejmosťou: naopak, samozrejmá bola starosť o zabezpečenie dostatočných zásob potravín na zimu alebo všeobecne na horšie časy, s ktorými sa počítalo ako s možnosťou. Správať sa inak chápali ako prejav nezodpovednosti voči vlastnej rodine.

Dnes sa väčšina ľudí v mestách aj na vidieku spolieha na fungujúci systém zásobovania potravinami a domáce zásoby potravín sú minimálne. Výrazne kleslo aj pestovanie plodín a chov zvierat pre vlastnú potrebu na vidieku. Nové domy sa už dlho aj na vidieku stavajú bez zdanlivo zbytočných chlievov, maštalí, humien. Väčšina mladej generácie nemá s pestovaním a chovom žiadne skúsenosti. Znamená to, že naša potravinová bezpečnosť je dnes skoro úplne závislá na bezchybnom fungovaní priemyselného poľnohospodárstva a zásobovania potravinami. Kým tento zložitý globálny systém funguje a je schopný dodávať na naše stoly lacné a dostatočne kvalitné potraviny, je všetko v poriadku.

Zásadná otázka je, ako dlho bude tento výkonný, ale veľmi zložitý a energeticky náročný systém hladko fungovať. S rastom zložitosti sa každý systém stáva náchylnejším na poruchy: existuje mnoho spôsobov, ako by sa mohla súčasná potravinová bezpečnosť Európanov rýchlo zosypať. Rozsiahle dlhodobé zlyhanie internetu (vírusy, hackerské útoky) môže vyradiť bankový systém, bez ktorého nie sú dnes ľudia v obchodoch schopní platiť, obchody doplňovať zásoby, dopravcovia natankovať kamióny prepravujúce potraviny do obchodov, zastavuje sa medzinárodný obchod. Obchody s potravinami a benzínové pumpy by boli v prípade veľkého výpadku komunikácie vykúpené ľuďmi s hotovosťou behom jedného – dvoch dní a zostali by prázdne až do obnovenia systému.

Rovnaké dôsledky môžu mať výpadky iných systémov: napríklad bankového alebo menového, elektrickej siete, zásobovania čerpadiel naftou a benzínom… Nejedná sa o žiadnu science fiction – na lokálnej a regionálnej úrovni sa výpadky týchto systémov v minulosti opakovane stali a viedli k prázdnym obchodom v bohatých krajinách. Našich predkov by niekoľko dní alebo týždňov trvajúci výpadok v zásobovaní obchodov nijako nevykoľajil: siahli by na vždy prítomné zásoby. V dnešných rodinách fungujúcich bez zásob potravín by bola situácia omnoho dramatickejšia a jej vážnosť by narastala každým ďalším dňom bez internetu, peňazí, elektriny, nafty… Po istej dobe trvania výpadku by začalo dochádzať k panike, chaosu, nárastu kriminality, nepokojom.

Pomôže plná špajza?

Na krátkodobé výpadky v zásobovaní existuje jednoduché riešenie, ktoré dokonale poznali bezpočetné generácie našich predkov – dostatočne plná komora. Ani plná komora však neznamená dostatočnú ochranu pred dlhodobým zlyhávaním potravinovej bezpečnosti v dôsledku poklesu globálnej produkcie potravín. Tento postupný pokles je vysoko pravdepodobný v dôsledku postupne sa prehlbujúceho ropného zlomu, narastajúcej klimatickej krízy, vyčerpávania zásob podzemnej vody v niektorých regiónoch sveta, zhoršujúcej sa degradácii a erózii pôd, hroziacemu zlomu v svetovej produkcii fosfátov, kolapsu populácií rýb v dôsledku nadmerného rybolovu v moriach a oceánoch a ďalším faktorom.

Je vysoko pravdepodobné, že s ropným zlomom dôjde aj k zlomu schopnosti ľudstva produkovať rastúce množstvo potravín a pod vplyvom ďalších faktorov (vrátane zhoršovania klimatických extrémov, predovšetkým súch) začne globálna produkcia potravín klesať. To povedie k rastu ich cien s destabilizujúcimi dôsledkami na mnohé krajiny sveta, vrátane ropných krajín. Destabilizácia ropných krajín (k jej prvej fáze došlo v podobe Arabskej jari) zníži ich schopnosť ťažiť a vyvážať ropu, čím sa bludný kruh uzavrie a špirála pádu produkcie a rastu cien potravín sa zrýchli.

Pokles globálnej produkcie potravín pritom nemusí mať iba postupný priebeh. Existuje viacero realistických scenárov, ktoré môžu pomaly sa vyvíjajúci trend klesania potravinovej bezpečnosti ľudstva akcelerovať do vážnej akútnej krízy. Takou „udalosťou X“ môže byť napríklad opakované extrémne sucho v centrálnych častiach USA (USA sú najväčším svetovým exportérom pšenice aj kukurice), náhla klimatická nestabilita a globálna neúroda vyvolaná veľkou sopečnou erupciou, extrémna solárna a geomagnetická búrka, ktorá by dlhodobo vyradila z prevádzky veľkú časť elektrických sietí na svete, násilná revolúcia v Saudskej Arábii vedúca k vyradeniu veľkej časti saudského ropného priemyslu alebo pandémia vyvolaná mimoriadne smrtiacim kmeňom chrípky.

Náhly pokles svetovej produkcie potravín by v prípade takýchto udalostí uvrhol do hladomoru krajiny so stovkami miliónov obyvateľov. V prvej fáze by sa jednalo najmä o krajiny subtropického a tropického klimatického pásma už dnes enormne závislé na importe potravín, nedostatok a finančnú nedostupnosť potravín by však časom výrazne pocítili aj Európania. Na zvládnutie takejto krízy má štát k dispozícii strategické rezervy: tie predstavujú pri obilí zásoby na jeden mesiac života obyvateľov Slovenskej a Českej republiky, v prípade ropy sú európskym štandardom zásoby na 3 mesiace. Väčšina ostatného sveta nemá ani také rezervy.


Text bol publikovaný v knihe Globálne vzdelávanie – kontext a kritika, ktorú vydala Živica v spolupráci s Technickou univerzitou vo Zvolene. Publikácia získala cenu rektora zvolenskej univerzity. Objednať si ju môžete na info@zivica.sk.

Kľúčové slová:

jedlo

Ďalšie články od autora:

Je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine, kde promoval v roku 1988. Od gymnaziálnych rokov bol aktívny v ekologickom hnutí, organizácia Ekotrend ktorú viedol bola v roku 1985 rozpustená komunistickou Štátnou bezpečnosťou. Po Novembri 1989 bol poslancom Federálneho zhromaždenia, zakladajúcim predsedom Strany zelených na Slovensku a neskôr pôsobil na Federálnom výbore pre životné prostredie v Prahe. Po rozbití republiky sa vrátil na Slovensko, do roku 2002 bol riaditeľom Nadácie Ekopolis a pôsobil v správnych radách viacerých mimovládnych organizácií. V rokoch 2003 až 2008 pracoval ako špecialista v Svetovej banke vo Washingtone na projektoch v Tanzánii, Nigérii, Moldavsku, Thajsku a v ďalších rozvojových krajinách. V súčasnosti prednáša na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave a na Palackého univerzite v Olomouci. Autor mnohých komentárov a textov a jednej knihy. Otec troch synov.