Vanessa Andreotti: Musíme vidieť, že sme všetci súčasťou toho istého systému, ktorý kolabuje

Budeme musieť prispôsobiť naše živobytie a náš spôsob vzájomného spolužitia, alebo sa pozabíjame, hovorí v rozhovore profesorka globálneho vzdelávania a lektorka Sokratovho inštitútu VANESSA ANDREOTTI.

Narodila si sa mame Indiánke a otcovi s nemeckými koreňmi. Ako ťa ovplyvnil ich pôvod? Myslíš si, že tvoja práca v sebe nesie prvky tvojich predkov?

Narodila som sa v bode stretu dvoch kultúr. Jednej, ktorá chce mať všetko pod kontrolou – to je tá nemecká strana – kde existuje jedno riešenie, jedna odpoveď, je veľmi jednohlasná a racionálna. Na druhej strane tu bol aj svetonázor pôvodných indiánov, ktorý bol veľmi rôznorodý a premenlivý, rešpektujúci komplexitu a vzájomnú prepojenosť a ktorý odmietal princíp jedinej správnej cesty. A aj keď ten racionálny prístup s jedinou odpoveďou má svoje dary, zároveň spôsobuje mnoho problémov. Napríklad, ak budujete lietadlo a robíte rozpočet, jediná matematická odpoveď je veľmi užitočná, ale podobný prístup nie je schopný vyriešiť problém ľudských vzťahov, histórie alebo otázky týkajúce sa vnímania času a priestoru. Takže časť mňa sa zaujíma o znovu nájdenie možností, ktoré poskytuje ten druhý – vzťahový model bytia, ktorý nájdeme u pôvodných národov v rôznych častiach sveta. A vo svojej práci sa tiež snažím vidieť násilie ukryté v daroch, ktoré prináša racionalita, osvietenstvo, karteziánske myslenie, myslenie založené na modernite.

Čo ťa to naučilo?

Tento systém nie je udržateľný. Ak je založený na viere v ekonomický rast a základom nášho pohľadu na svet je neustály rast (pritom však vieme, že naša planéta má svoje limity), potom je tento systém neudržateľný. V jednom bode budeme musieť čeliť skutočnosti, že nám táto planéta nestačí a uvedomiť si, že súčasný systém je založený na vykorisťovaní ľudí, založený na smrti, zabíjaní a kradnutí. Keď budeme musieť týmto skutočnostiam čeliť, keď sa tomu nebude dať vyhnúť, potom zistíme, že potrebujeme nový systém. Systém, ktorý si v súčasnosti nedokážeme predstaviť, avšak je dôležité experimentovať, robiť chyby a zlyhávať na okraji súčasného systému, aby sme vytvorili základ pre vznik niečoho skutočne iného.

Vanessa Andreotti. FOTO - Archív Živice
Vanessa Andreotti. FOTO – Archív Živice

Ktorý súčasný systém sa najviac podobá tomu ideálu, ktorý chceme dosiahnuť?

Napríklad filozofia andských komunít jasne rozlišuje medzi zameraním na „lepší život“ a zameraním na „dobrý život“. Tento prístup sa volá Buen Vivir. Hlása, že ak sa zameriavame na lepší život – tak, ako v súčasnej modernej spoločnosti – mizne náš pocit zodpovednosti voči iným obyvateľom tejto planéty a voči planéte samotnej. Táto forma narcistického individualizmu ohrozuje budúcnosť života na tejto Zemi.

Celý rozhovor nájdete v pripravovanej knihe rozhovorov o rozvojovej pomoci s významnými osobnosťami z praxe Hlasy väčšinového sveta, ktorú pripravuje Živica. Objednajte si ju TU alebo na krste knihy, ktorý sa uskutoční 26. októbra v Satori stage.

Takže cesta je hľadať niečo, čo si nedokážeme predstaviť?

Budeme musieť prispôsobiť naše živobytie a náš spôsob vzájomného spolužitia, alebo sa pozabíjame. A v tomto bode si myslím, že bude veľmi užitočné poznať dary aj obmedzenia súčasného systému. Tiež bude dôležité poznať iné systémy fungovania, ale je kľúčové poznať úskalia modernity, lebo tá nám dáva pocit bezpečia, istoty a uspokojenia… väčšine z nás… Myslíme si, že ak iní nemajú školské vzdelávanie podľa našich predstáv, zdravotníctvo podľa našich predstáv, rodiny podľa našich predstáv, definície bohatstva ako je moderná definícia, potom sme presvedčení, že to potrebujú, že to chcú a my im môžeme pomôcť a dať im to.

Mnoho ľudí takýto pohľad uspokojuje, lebo im to dáva pocit zmyslu, nevinnosti, dáva im to pocit nadradenosti a potvrdzuje to, že skutočne niečo dokázali, sú zástupcami rozvoja, pokroku a ľudskej evolúcie… a to je veľmi lákavé. Čo nevidia, je to násilie, ktoré páchajú na iných predstavách, iných spôsoboch žitia. A namiesto otvárania nových príležitostí na život ich eliminujú a reprodukujú násilie.

Budeme musieť prispôsobiť naše živobytie a náš spôsob vzájomného spolužitia, alebo sa pozabíjame.

Môžeš uviesť nejaký iný pohľad na pomoc?

Vo svojom výskume som zozbierala mnoho takýchto príbehov. Jedna zaujímavá vec je, že v portugalčine sa rozvoj povie „desenvolvimento“ – je to ťažko preložiteľné, ale doslovne to znamená odpojenie. Jeden starejší, s ktorým sme sa rozprávali nám povedal, že keď príde rozvoj, človek je odpojený od spoločenstva, odchádza do mesta, alebo získava mentalitu mesta, začína sa vnímať ako jedinec oddelený od spoločenstva, na ceste k bohatstvu a stúpajúci po spoločenskom rebríčku. Takže títo ľudia chcú viac, chcú hromadiť viac, chcú vlastniť majetok, ktorý im pridá na hodnote. Zatiaľ čo, keď sú ľudia súčasťou komunity, to nie sú hodnoty, ktoré by toto spoločenstvo vnímalo ako dôležité. Preto pre týchto ľudí rozvoj znamená odpojenie sa od spôsobu života, ktorý nie je individualistický. Ich spôsob života a myslenia je veľmi odlišný a v mnohom pre nás nepochopiteľný. Sme presvedčení, že moderný spôsob myslenia je neobmedzený a všezahrňujúci, že dokáže všetko uchopiť a zatriediť.

A v tom je problém. Lebo ak si myslíte, že váš spôsob myslenia je neobmedzený, potom budete slepí voči veciam, ktoré si nedokážete predstaviť. A keď prídete do spoločenstva, ktoré v sebe nesie princípy pre nás nepochopiteľné, prídete doň so snahou pomôcť – mysliac si, že viete, čo potrebujú a čo chcú títo ľudia. A keď s vami budú hovoriť, budete to interpretovať ako presne to, čo chcete počuť, a keďže veľmi túžite potvrdiť si svoju pravdu a mať o sebe dobrú mienku, budete hľadať potvrdenie svojej pravdy. A tento vzorec sa neustále opakuje. Každý deň a vo veľkom rozsahu na celom svete. Súvisí to s tým, že sme hluchí – že nedokážeme počuť veci, ktoré sú mimo rozsah nášho pochopenia.

To mi pripomína slová Alberta Schweitzera v jeho knihe „On the edge of the primeval forest“, kde píše: „Ak nie je Európan opatrný, kradnú jeho černosi s dobrým svedomím. ‘To, čo nie je zamknuté, je k dispozícii‘, vysvetľuje Jozef (černošský pomocník). Takémuto ‘neporiadnemu‘ človeku sa smie všetko zobrať. Pritom kradne černoch nielen to, čo má pre neho cenu, ale aj to, čo ho práve dráždi. Misionárovi Rambaudovi zo Samkity bolo ukradnutých niekoľko zväzkov vzácneho diela… Tento pocit, že nikdy si nemôžem byť istý pred najhlúpejšou krádežou, ma niekedy privádza do zúfalstva.“

On to označil ako nedostatok zmyslu pre osobné vlastníctvo, a v jeho svetonázore mu to pripadá ako vážny nedostatok. Čo však nevidí je, že existujú aj iné spôsoby, ako pristupovať k veciam, predmetom a ľuďom, a existujú tiež prístupy, ktoré neobjektifikujú predmety a tieto prístupy vedú k veľmi odlišnému spôsobu života, o ktorom on nemá vôbec žiadnu predstavu.

V jeho reakcii sa zrkadlí pre Schweitzera „jediný správny príbeh“ racionality pochádzajúcej z osvietenstva. Tento príbeh je založený na osobnom vlastníctve a pre svoju existenciu vyžaduje rasizmus, vykorisťovane, krádež a likvidáciu národov a iných foriem poznania. Ľudia, ktorí veria tomuto príbehu musia poprieť, že sú súčasťou problému. Vidia sa iba ako súčasť riešenia problémov, ktoré ich príbeh vytvoril. Tento arogantný príbeh nepripúšťa možnosť existencie niečoho, čo je odlišné od jeho pohľadu. To, čo tento príbeh nevidí a nepripúšťa, je spôsob bytia, v ktorom sa delíme o zdroje a kde sme zodpovední za prijímanie a dávanie podľa potreby. V tomto zmysle jedlo a predmety, ktoré vlastníme, ale nepotrebujeme, nie sú v skutočnosti naše.

Inými slovami, zotročovanie a udržiavanie veľkej časti obyvateľov tejto planéty o hlade len preto, aby sme si mohli kúpiť Coca-Colu, kozmetiku a nový mobilný telefón každý rok je z tohto uhla pohľadu morálne skazenejšie ako krádež, ktorú spomína Schweitzer vo svojej knihe.

Ľudia často vnímajú rozvojové krajiny ako chudobné a zaostalé. Čo podľa teba chýba ľuďom v bohatých krajinách?

Moja prvá odpoveď by bola, že im chýba uvedomenie, že sú aj iné spôsoby, ako definovať rozvoj a chudobu. Teórie, z ktorých vychádzam ja, hovoria o skutočnosti, že západná kultúra priniesla koncept a viedla nás k tomu, aby sme mu verili, že sme jeden od druhého nezávislí – sme jednotlivci, ktorí sledujú svoje ciele a idú za svojím vlastným šťastím. A tiež, že sme sebestační, že si môžeme žiť sami a okrem rôznych inštitúcií nikoho nepotrebujeme. Potrebujeme inštitúcie, ale nepotrebujeme jeden druhého. Takže potrebujeme našu vládu, aby za nás robila rozhodnutia, a aby pre nás zabezpečovala zdravotný systém, vzdelanie a možnosť nakúpiť si v obchode potraviny. Spoločnosť nás vedie k viere, že život v meste je lepší, ako život na vidieku. Ak chodíme každý deň do práce, prídeme načas… keď budeme mať takto zorganizovaný život, potom bude všetko v poriadku. O zvyšok sa postará vláda, na medzinárodnej úrovni zabezpečí, aby všetko dobre fungovalo, a my nemusíme príliš premýšľať.

Ja vychádzam z teórií, ktoré tvrdia, že samotné základy takéhoto pohľadu sú problematické, pretože iné kultúry by nás vnímali ako neoddeliteľný celok, jedincov, ktorí sú od seba závislí, a nie nezávislí. Vnímali by nás nie ako sebestačných, ale nedostačujúcich, keď sme sami za seba.

Takže z inej perspektívy táto predstava, že my sme rozvinutí a oni sú zaostalí nastáva iba vtedy, ak nevidíme naše prepojenie so všetkými ostatnými. Vnímame sa iba ako oddelení jeden od druhého. A nechápeme, že keď sa staviame na čelo ľudstva ako vodcovia ľudstva, potom v skutočnosti vytvárame podmienky na zaostalosť, a potom iným kultúram hovoríme: „Ste zaostalí. Ste zaostalí v mojej hre a ja sa vnímam ako nadradený vám ostatným.“ Ale v skutočnosti existuje mnoho rôznych hier a mnoho rôznych vzťahov vo svete. A existujú aj vzťahy, ktoré nevytvárajú toto rozdelenie a vzdialenosť medzi ľuďmi. Vzťahy, ktoré nás všetkých spájajú a akceptujú rôzne pohľady na to, ako by mohol rozvoj vyzerať. A my musíme byť otvorení rôznym možnostiam, ak chceme, aby naše deti žili vo svete, ktorý je zbavený takýchto druhov rozdeľovania ľudí, a aby naše deti vôbec mali svet, v ktorom by mohli existovať, pretože súčasné vzorce konzumu a drancovania nie sú dlhodobo udržateľné. Takže niečo sa musí udiať… ak budeme mať nejakú budúcnosť.

Aký je tvoj názor na rozvojovú pomoc a misionársku prácu v rozvojových krajinách?

Myslím si, že je veľmi problematická. Pretože vychádza z predpokladu, že vieme, čo by mali títo ľudia urobiť, aby napredovali, alebo aby sa vymanili z chudoby. Myslíme si, že vieme, ako ich „opraviť“. Títo ľudia sú vnímaní ako problém. Buď preto, lebo majú inú vieru a postoj k životu, nesprávnu vieru, nevedia si pomôcť, alebo sa nevedia zorganizovať tak, ako si myslíme, že by mali byť zorganizovaní. Je to veľmi komplexné, tieto aktivity sú problematické, ale nie sú zlé alebo dobré vo svojej podstate. Preto používam slovo problematické. Pretože môžu priniesť isté výhody. Nič nemôžeme hádzať len do kategórie „iba nesprávne“ alebo „iba správne“. Pomoc prináša výhody, ale vytvára aj problémy. Misionári niekedy prinášajú výhody, ale tiež vytvárajú problémy. Ale život nie je jednoduchý. Sú misionári, ktorí udržujú etické a vzájomne rešpektujúce vzťahy. Učia a zároveň sa učia od iných a niekedy sa ich presvedčenia zmenia a stanú sa súčasťou komunity, ktorú pôvodne prišli prekonvertovať. Ak som veľmi silno proti niečomu, tak sa snažím nachádzať v týchto aktivitách príklady, v ktorých sa nedeje to, čo si myslím, že sa deje.

Mám silné výhrady voči misionárskej práci, pretože nie som kresťanka a myslím si, že je to forma násilia, snažiť sa iným ľuďom predpisovať túto vieru ako výmenu za pomoc. A to je niečo, čo niektoré organizácie robia. Pomáhajú iba tým ľuďom v spoločenstvách, ktorí sa rozhodli konvertovať na vieru, a toto je podľa mňa extrémne problematické. Som proti takýmto praktikám. Ale ako nekresťanka som zistila, že kresťanstvo má mnoho rôznych foriem a v rámci kresťanstva sú aj mnohé formy, ktoré idú ruka v ruke s tým, čo robím ja. Takže problémom nemôže byť kresťanstvo. Problémom sú niektoré interpretácie kresťanstva, ktoré vytvárajú vzťahy násilia.

Mám silné výhrady voči misionárskej práci, pretože nie som kresťanka a myslím si, že je to forma násilia, snažiť sa iným ľuďom predpisovať túto vieru ako výmenu za pomoc.

V súčasnosti máme v Európe utečeneckú krízu, ktorá v ľuďoch vzbudzuje mnoho emócií. Na jednej strane spektra máme ľudí agresívnych, nahnevaných a vystrašených z prílivu cudzincov na druhej strane spektra sú tí, ktorí prijímajú všetkých a nevidia možné problémy. Aký je podľa teba správny postoj?

Myslím, že musíme v prvom rade vidieť, čo táto situácia odzrkadľuje. Na jednej strane Európa ekonomicky prežíva vďaka tomu, že vyváža svoj imidž raja. Iba tak budú ľudia kupovať kultúrne, symbolické produkty a budú veriť, že Európa je to najlepšie miesto. Európa predáva tento imidž, zatiaľ čo vo vnútri prechádza zmätkom a ekonomicky je tesne pred kolapsom. Ale to nemožno nahlas vysloviť, lebo ak sa táto skutočnosť stane novým imidžom – že v Európe je treba sa uskromňovať – to by negatívne ovplyvnilo ekonomiku. Takže máme tu paradox: treba presvedčiť, že všetko skvele funguje, ale v skutočnosti je to veľmi problematické. A ľudia žijúci v Európe už vedia, že majú problémy, vedia, že sa to rúca a to vytvára tiesnivý pocit nedostatku. Je tu tieseň a nie sme si istí našimi vlastnými istotami v systéme.

A v tom istom momente dochádza ku kolapsom a rozpadom systémov aj v iných častiach sveta. Teraz hlavne v afrických krajinách dochádza k povstaniam násilných hnutí, ktoré sa búria proti moderným ideálom konzumu, sekularizmu a to spôsobuje mnohé problémy v týchto častiach sveta. Ľudia, ktorí tam žijú, čelia rozhodnutiu – buď toto, alebo veríme v európsku predstavu, že je to bezpečné útočisko a sú tam lepšie podmienky pre prosperitu. Ak by som ja sama bola z nejakej takejto oblasti a videla by som, že dediny v mojom okolí sú rabované a mala by som možnosť sa rozhodnúť medzi životom v tomto nebezpečí a životom v Európe, ako ho poznám z televíznych obrazoviek a filmov, asi by som dvakrát nerozmýšľala. Najmä ak by som mala deti. A to z dvoch dôvodov: asi je tam lepší život (aspoň v televízii tak hovoria) a po druhé mám strach z toho, čo sa deje v mojom okolí.

Takže situácia sa rúca u nich doma a prichádzajú do kontextu, kedy sa miestni boja o svoje vlastné istoty, jednak ekonomické a jednak strach z toho, že stratia vieru v to, že toto je raj. Ľudia v Európe sa zvykli hrdiť tým, že majú stabilnú ekonomiku, že majú sociálny štát. Teraz im to niekto pomaly berie a nutnosťou uskromňovať sa je destabilizovaná situácia aj národná identita. Ľudia jednej krajiny sa obracajú jeden proti druhému a imigranti sa stávajú obetnými baránkami, na ktorých sa hádže vina. A v tejto búrke udalostí – uskromňovanie sa v Európe, konflikty v iných častiach sveta a prílev ľudí – vznikajú podmienky na genocídu.

Vanessa počas workshopu na Sokratovom inštitúte. FOTO - Archív Živice
Vanessa počas workshopu na Sokratovom inštitúte. FOTO – Archív Živice

Takže aký je správny prístup?

Správny prístup? Musíme vidieť, že sme všetci súčasťou toho istého systému, ktorý kolabuje. Všetci sme súčasťou cyklu, kde Európania investujú do imidžu, že sú lepší a tí druhí – imigranti veria, že je to pravda a prichádzajú sem hľadať istoty, pričom tie istoty tu nie sú. Musíme zistiť, čo sa z tohto cyklu máme naučiť a na individuálnej úrovni by sme mali urobiť dve veci: chápať, ako krízy vznikli a ako sú prepojené a po druhé musíme chrániť životy – to je prvoradé.

Takže ako môžeme urobiť tieto dve veci naraz? Na jednej strane chápať, že ľudia v Európe nútení uskromňovať sa čelia svojim strachom a ich reakcia na imigrantov je logická. Nie je iracionálna. Táto nenávisť k cudzincom je celkom logická. Nie sú to len rozbúrené emócie, je za tým proces uvažovania, ktorý nám hovorí: „Musíme sa uskromňovať, ak sem príde ešte viac ľudí, tak nás stiahnu hlbšie do chudoby. A my nechceme byť chudobní, lebo veríme, že chudobu spôsobuje niekto iný a my sme vždy boli tí dobrí.“ A chceme si zachovať naše istoty a uspokojenie vecami, ku ktorým sme pripútaní a s ktorými spájame našu identitu. Títo ľudia prichádzajú a ohrozujú naše istoty a svojim príchodom nám ukazujú, že sme vo svojej podstate násilní. Otvárajú pred nami tému, na ktorú chceli Európania zabudnúť – a tou je možnosť masového násilia, strašného násilia, ktoré sme mysleli, že je za nami, poučili sme sa z neho a odžili sme si ho v druhej svetovej vojne. Ale v súčasnosti striehne veľmi blízko pod povrchom. Ako ľudstvo sme sa nepoučili a to spochybňuje ďalšiu našu predstavu – predstavu pokroku.

Áno, tá možnosť masového násilia je desivá. Ako sa toho môžeme vyvarovať?

Čo potrebujeme najviac zo všetkého je iný druh diskusií. Súčasné diskusie sú polarizované, extrémne nabité emóciami, defenzívne a analýzy sú veľmi povrchné. Potrebujeme nájsť spôsob, ako viesť zodpovedné, mnohostranné, kriticky informované, sociálne zodpovedné, hlboké a triezve rozhovory o dôležitých témach. Na to sa však musíme naučiť čeliť našim strachom a negatívnym emóciám pred tým, ako otvoríme ústa.

V súčasnosti máme technológie, ktoré sa dajú využiť na prerušenie tohto prúdu násilia. Druhá vec je, že musíme pomôcť obetiam, lepšie pochopiť ich kontext a otvoreným srdcom počúvať komplexitu ich situácie, čo nám chcú povedať a porovnať to so širším kontextom. Stretnutia zoči-voči sú veľmi dobrý spôsob ako dosiahnuť bdelú zainteresovanosť potrebnú na skutočnú pomoc. Cieľom je nájsť taký spôsob pomoci, ktorý pomáha celému systému – všetkým zúčastneným – to je skutočná solidarita. A to je veľmi náročné, lebo si to vyžaduje čas a hlbokú angažovanosť. Nie len poslanie peňazí, či starého šatstva, ale hlboké medziľudské prepojenie. Takže ten proces má tri kroky: pochopiť do hĺbky kontext, vypočuť si s otvoreným srdcom hlasy jednotlivcov a podeliť sa o zdroje.

Vanessa Andreotti je pôvodom z Brazílie. Má nemeckých a indiánskych predkov. Zatiaľ čo ona vyrastala a študovala v meste, jej indiánska babička žila v jednoduchej chyži na vidieku. Po búrlivom dospievaní si dokončila vzdelanie a stala sa učiteľkou. Niekoľko rokov učila v Brazílii pre British Council a začala si všímať, že miestni obyvatelia vnímajú anglický jazyk ako bránu do sveta pokroku a vlastnú kultúru a pôvod v tomto procese považujú za druhotriedne. Následne išla študovať do Veľkej Británie, na Novom Zélande prednášala a študovala maorskú kultúru. Začala sa venovať témam kolonializmu a postkoloniálnym teóriám, globálnemu vzdelávaniu a vzdelávaniu v pôvodných národoch. Bola prvou profesorkou globálneho vzdelávania v Európe na Univerzite v Oulu (Fínsko). V súčasnosti pôsobí v Kanade na University of British Columbia, kde sa venuje výskumu a je predsedníčkou kanadského výskumu rasy, nerovností a globálnej zmeny. Od roku 2013 prichádza pravidelne na Slovensko ako lektorka Sokratovho inštitútu.

12798985_922968774491113_7634124309700475585_n


Celý rozhovor s Vanessou Andreotti nájdete v pripravovanej knihe rozhovorov o rozvojovej pomoci s významnými osobnosťami z praxe Hlasy väčšinového sveta, ktorú pripravuje Živica. Kniha vyjde v septembri 2016.

slovakaid

Podporilo SlovakAid v rámci grantu SAMRS/2015/RV/1/10

Kľúčové slová:

rozhovor, vzdelávanie

Ďalšie články od autora:

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne je na materskej dovolenke so synom Yorim. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.