Ritomský: Samotná existencia je zázrakom

Máme dosť dobrých dôvodov predpokladať, že o svete okolo nás a v nás stále viac nevieme, ako vieme, hovorí v rozhovore MATÚŠ RITOMSKÝ, ktorý ako publicista bojuje aj proti ezoterickým mýtom a konšpiráciám. Iracionálna viera však môže viesť aj ku krutosti, varuje.

Čo je zázrak? Existuje pre Teba zázrak?

Samotnú existenciu možno nazvať zázrakom. To, že niečo je, aj keď by mohlo nebyť nič. Vesmír, naša planéta v ňom, život, ľudia, vedomie, naša schopnosť všetko to vnímať a premýšľať o tom. Pri prežívaní faktu samotnej existencie narážam na niečo, čo nedokážem vysvetliť, čo ma presahuje, vyvoláva vo mne údiv a pokoru. Niektorí ľudia zázrak definujú, ako prejav zásahu nadprirodzených síl, Boha či bohov. Ja sa dokážem uspokojiť s tým, že existencia je obrovské tajomstvo, fascinujúce a svojim spôsobom nepochybne zázračné.

Matúš Ritomský. FOTO - MR
Matúš Ritomský. FOTO – MR

Tak ľahko Ťa z tejto otázky nepustím. Skús prosím prísne – vedecky, ak chceš – definovať, čo je pre Teba zázrak, v ktorý veríš, a aké je podľa Teba nesprávne pochopenie zázraku. Lebo podľa poetickej definície, ktorú ponúkaš vyššie, je zázrakom takmer všetko, a neviem, či to nevyprázdňuje ten pojem až do takej miery, že sa nebudeme mať o čom rozprávať.

Zázrak, tak ako o ňom hovorím, znamená niečo nepochopiteľné, niečo, čo ďaleko presahuje hranice môjho rozumu, čo sa však zároveň prejavuje jasným a fascinujúcim spôsobom. Takým zázrakom je existencia. Jedna vec je hrať hru zvanú život, riešiť jej pravidlá, zákonitosti, podoby, iná vec je uvedomovať si skutočnosť, že nejaká hra vôbec existuje. Áno, v tomto ponímaní je zázrakom všetko a vďaka tomuto uvedomeniu sa stráca potreba vyhľadávať nadprirodzené javy a fixovať sa na ne.

Aké sú pre Teba hranice vedy? K čomu sa vyjadrovať smie a k čomu už nie?

Veda, zjednodušene povedané, je spôsob, ako poznávať svet, je to súbor metód, ktorými dokážeme skúmať objektívnu realitu. Viac ako o množinu faktov alebo vedomostí ide o proces, ktorý v sebe zahŕňa rôzne spôsoby pozorovania, experimentovania, vytvárania hypotéz, ktoré sa dajú testovať, potvrdiť alebo vyvrátiť. Na základe hypotéz potom veda dokáže vystavať teórie, ktoré prinášajú komplexné vysvetlenia toho, ako funguje náš svet.

Pokiaľ niečo nie je možné pozorovať, skúmať, overiť, podrobiť experimentu, veda nemá dôvod sa tým zaoberať.

Necháva veda priestor na zázraky?

Zázrak je spôsob, akým sa ľudia snažia vysvetľovať tajomstvo, to čo je za hranicami nášho poznania. Veda sa snaží toto tajomstvo svojimi metódami preskúmať. Ak je úspešná, tak dokáže zázrak premeniť na pochopenie, porozumenie. V opačnom prípade ponecháva tajomstvo tajomstvom, nesnaží sa ho napĺňať nejakými fantáziami. K poctivému vedeckému skúmaniu patrí schopnosť povedať „neviem.“

Z Tvojej odpovede ale vyplýva, že existuje určitá oblasť, trinásta komnata, ku ktorej veda nemá čo povedať. Táto oblasť môže byť pomerne veľká: môže obsahovať celú etiku, všetky jedinečné javy na svete (napríklad i môj alebo Tvoj neopakovateľný životný príbeh), ale i napríklad fenomén vedomia, ktorý je a priori predpokladom akéhokoľvek pozorovania.

K etike veda samozrejme má čo povedať. Pekne to vyjadril svetoznámy fyzik Richard Feyman. Odpoveď na väčšinu etických problémov podľa neho ľudia hľadajú prostredníctvom dvoch otázok. Prvá otázka znie: „Ak TO urobím, čo sa stane?“ Druhá otázka znie: „Je správne, aby sa TO stalo?“ Zatiaľ čo odpoveď na druhú otázku je podľa Feymana vecou svedomia a morálky každého človeka, odpoveď na prvú otázku je doménou vedy. Kantov „morálny zákon v nás“ spolu s racionálnym poznaním toho, ako funguje svet tvoria dva základné piliere etického rozhodovania.

Vedecký výskum nám tiež dokáže veľa povedať o tom, odkiaľ sa morálka v ľuďoch berie. Veľmi zaujímavé sú napríklad výskumy našich zvieracích príbuzných primátov, u ktorých možno pozorovať prejavy morálneho konania, v mnohých ohľadoch veľmi podobného tomu nášmu.

Vedomie je tiež predmetom záujmu vedy a významný pokrok, ktorý dosahujú neurovedy vo výskume mozgu nám umožňuje lepšie chápať, čo to vlastne vedomie je, ako vzniká, ako sa prejavuje.

Ak ale neviem, čo je v trinástej komnate, neznamená to predsa automaticky, že je prázdna. Nie? Zdá sa mi, že v dnešnej kultúre existuje niečo ako prílišný príklon k istému. Ak niečo neviem presne pomenovať, zmerať a zvážiť, radšej sa tvárim, že to neexistuje. A to nás potenciálne dosť ochudobňuje. Nie je to škoda?

Máme dosť dobrých dôvodov predpokladať, že o svete okolo nás a v nás stále viac nevieme, ako vieme. Tá trinásta komnata je podľa všetkého naozaj obrovská, povedal by som dokonca, že jej rozsah je mimo našej predstavivosti. Otázka je, ako s týmto vedomím naložíme. Viem, že niečo za tými dverami je, ale neviem čo. Môžeme si vytvárať predstavy o tom, čo by tam mohlo byť. Môžeme si v tom tajomnom priestore predstaviť bohov, alebo akési tajomné sily, fantázii sa medze nekladú. No rovnako môžeme povedať „nevieme čo tam je“. Môžeme sa snažiť získať kľúč a pomocou neho tie dvere otvoriť (tým kľúčom môže byť vedecké poznanie), ale kým sa nám to nepodarí fantázie ostanú fantáziami.

Máme dosť dobrých dôvodov predpokladať, že o svete okolo nás a v nás stále viac nevieme, ako vieme.

Je viera v nadprirodzeno nebezpečná? Ak áno, v čom?

Osvietenský filozof Voltaire povedal: „Ak vás niekto dokáže presvedčiť, aby ste verili absurdnostiam, dokáže vás tiež presvedčiť, aby ste páchali krutosti.“ Viera dokáže zjednotiť a spájať ľudí, v mene dobrého aj zlého. Spoločne zdieľaná viera prehlbuje dôveru v spoločenstvách veriacich, zároveň však zvyšuje podozrievavosť a nepriateľstvo voči tým, ktorí veria v niečo iné a nachádzajú sa tým pádom mimo „nášho“ spoločenstva. Poznáme množstvo príkladov, kedy viera zohrávala významnú motivačnú úlohu v páchaní zločinov proti ľudskosti a nie je potrebné zájsť ani príliš ďaleko do histórie.

V niektorých prípadoch je dôsledkom viery v nadprirodzené javy iracionalita, ktorá môže ľudí tiež doviesť k páchaniu krutostí. Vo viacerých štátoch na africkom kontinente je do dnešných dní rozšírená predstava, že ak sa niekto narodí ako albín, jeho telo je nositeľom silnej magickej energie. Bolo zdokumentované, že čarodejníci a šamani používajú časti tiel albínov, ako súčasť svojich rituálov. Ľudia, ktorí sa narodia s touto zvláštnosťou sa kvôli tomu stávajú obeťami vrážd, mrzačenia, amputujú im končatiny a podobne. Report kanadskej charity Under the Same Sun popisuje stovky takýchto prípadov. Humanitárne organizácie aj vlády sa snažia šíriť osvetu, žiaľ viera v mágiu je taká silná, že ľudia sú ochotní zaplatiť na čiernom trhu aj 70 000 dolárov za ruku človeka, ktorý sa narodil, ako albín.

Aj európska história pozná podobné javy, k upaľovaniu čarodejníc napríklad dochádzalo na základe obvinení, že svojimi magickými rituálmi spôsobili choroby, neúrodu a podobne. Aj vďaka osvietenstvu a rozvoju vedy sme sa dokázali zo zajatia týchto povier čiastočne vymaniť.

A nie je náhodou nebezpečný život bez viery v nadprirodzeno?

Viaceré výskumy pomerne dobre zdokumentovali, že v kvalite života ani v prejavoch etiky či morálky nie je významný rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sa vyhlasujú za veriacich a medzi tými, ktorých môžeme označiť ako ateistov či agnostikov. Viera však podľa všetkého zohrávala a do istej miery stále zohráva dôležitú úlohu pri vytváraní komplexnejších ľudských spoločenstiev. Podľa niektorých historikov je spoločne zdieľaná viera nevyhnutným predpokladom pre sformovanie ľudských spoločenstiev, ktoré presahujú niekoľko stoviek členov. Nemusí ísť nutne o náboženskú vieru, podobnú úlohu stmeľovacieho prvku môže zohrávať viera v ideológiu. Stabilné ľudské spoločenstvá boli v priebehu ľudskej histórie vždy spojené s určitým druhom viery. Z tohto pohľadu dnes prežívame unikátne obdobie práve preto, že najrozvinutejšie štáty sveta sú sekulárne, náboženstvá už nezohrávajú ústrednú rolu v spoločenskom živote a počet ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnej viere rastie. Na druhej strane sa však stále viac hovorí o kríze zmyslu a o tom, že modernej spoločnosti chýba zjednocujúca idea.

Ideológia má tú vlastnosť, že sa javí zvnútra ako samozrejmá, neviditeľná, a pozorovateľ zvonku ju vidí omnoho lepšie. Je to podobné s váhou vlastného tela. Sám ho nesiem bez námahy, ale druhý sa zapotí, ak ma má niesť. Akej ideológií veríme my sami? Liberálnej demokracii?

Verím v schopnosť ľudí rozširovať hranice svojho poznania, odomykať ďalšie a ďalšie trináste komnaty a preskúmať, čo je v nich. Verím tiež v to, že vďaka tejto schopnosti dokážeme nájsť odpovede aj na hlbšie otázky týkajúce sa našej existencie. Jednou z podmienok pre naše bádanie je sloboda. Liberalizmus predstavuje pokus vytvoriť slobodnú spoločnosť. Či sa ukáže v dlhodobej perspektíve úspešný to neviem povedať, no nerobím z neho objekt viery.

Aké predsudky nesieš v sebe Ty osobne (a možno sa s nimi viac či menej úspešne snažíš bojovať)?

Viera v ľudské poznanie so sebou prináša aj riziká, aj v podobe predsudkov. Uvedomujem si, že môžem mať sklon preceňovať úspechy vedeckého pokroku, možno podceňujem intuitívne spôsoby, ako vnímať svet. Zameranie na racionálne rozhodovanie môže vytvárať prekážku pre iné cesty hľadania šťastia a naplnenia. Keď človek obráti svoju pozornosť jedným smerom, nevyhne sa tomu, že mu uchádzajú iné veci. Snažím sa na to myslieť a nestratiť kontakt so svojim vnútrom.

Ktorú vieru si osobne schopný rešpektovať a ktorú už nie?

Pokiaľ je akákoľvek viera prežívaná ako intímna skúsenosť odohrávajúca sa v rámci privátneho priestoru človeka, nemám s tým problém. Problém pre mňa nastáva až vtedy, keď sa z viery stáva mocenský nástroj, keď sa v mene viery niekto snaží popierať racionalitu a princípy kritického myslenia, napríklad pri rozhodovaní o spoločenských otázkach.

Vieš povedať nejaké konkrétne príklady?

Donedávna sedela v parlamente poslankyňa Helena Mezenská, ktorá celkom vážne tvrdila, že je možné premiestňovať sa teleportáciou. Nechcel by som jej brať vieru v teleportáciu, rovnako by som však nechcel, aby sa jej viera stala podkladom pre tvorbu verejnej politiky. Mohla by sa napríklad rozhodnúť zrušiť verejnú dopravu a nahradiť ju meditačnými miestnosťami, z ktorých sa budú ľudia teleportovať, kam budú chcieť. Obávam sa však, že by to nefungovalo.

Na racionálnom prístupe k svetu a výsledkoch vedeckého poznania je úžasné to, že fungujú pre všetkých, bez ohľadu na to v čo veria alebo neveria. Keď nasadnem na bratislavskom letisku do lietadla, nemusím veriť v aerodynamiku, mechaniku či konštrukčné inžinierstvo, nemusím vedieť nič o fyzikálnych zákonoch, ktoré držia lietadlo vo vzduchu, môžem kľudne veriť v teleportáciu, lietadlo ma aj tak odvezie do Londýna, rovnako, ako desiatky mojich spolucestujúcich, bez ohľadu na to, v čo veria alebo neveria. Keď si povieme, že chceme žiť v otvorenej spoločnosti, kde majú všetci miesto a rovnaké práva bez ohľadu na ich vieru, musíme nájsť nejaký spoločný základ, ktorý bude fungovať pre všetkých. A týmto základom môže byť racionalita a vedecké poznanie. V okamihu, keď sa niekto tento spoločný základ snaží nabúrať z titulu určitej špecifickej viery, začne sa nám naša vízia otvorenej a tolerantnej spoločnosti rozpadať.

Na racionálnom prístupe k svetu a výsledkoch vedeckého poznania je úžasné to, že fungujú pre všetkých, bez ohľadu na to v čo veria alebo neveria.

A tento spoločný základ teda nespočíva na žiadnej viere alebo ideológii?

Je skôr založený na hľadaní riešení, ktoré sú funkčné pre všetkých, bez ohľadu na to, čomu veria.

Nie je aj vedecký diskurz len nejakým druhom viery?

Základom vedy a vedeckého skúmania je pestovanie pochybností, kladenie správnych otázok, overovanie si, či skutočne platí to, o čom si myslíme, že je pravdivé. Nástroje vedy sú založené na experimentovaní a pozorovaní, ktorého výsledkom je často niečo, čo sme vôbec neočakávali. Prevratné a významné okamihy nastávajú vtedy, keď sa podarí zásadným spôsobom zmeniť náš pohľad na svet a objaviť niečo, čo vyvracia naše staré predstavy. Náboženská viera funguje iným spôsobom. Zvyčajne je postavená na zjavených pravdách, ktoré sa nespochybňujú a náboženská prax má za úlohu prípadne pochybnosti skôr tlmiť.

Niekedy sa zdá, že aj veda má svojich kňazov („vedci zistili“), svoje chrámy a hodnosti (univerzity a tituly), svoje zaklínadlá a jazyk a svoju ezoterickú, verejnosti neprístupnú stranu?

Samozrejme aj vedu a vedecké inštitúcie tvoria ľudia a tí majú vždy sklon vytvárať určitú formu establišmentu, pestovať svoje ego, brániť sa zmenám a novým pohľadom. Ak ste napríklad dosiahli spoločenské uznanie vďaka určitej teórií, tak pravdepodobne nebude ľahké pre vás prijať skutočnosť, že vašu teóriu niekto spochybňuje. História vedy je však plná dôkazov, že všetky fakty a všetko vedecké poznanie je dočasné a kedykoľvek sa môže stať predmetom spochybnenia. Práve táto schopnosť vedy akceptovať nové fakty, nové zistenia a nové dôkazy je dôvodom jej úspechu.

Zažil si Ty sám v živote zázrak?

Ako som naznačil už vo svojej prvej odpovedi, zázrak existencie je prítomný v každom okamihu, stačí ak si nájde človek čas uvedomiť si ho, zamyslieť sa nad ním, precítiť ho. Mne osobne úžas nad tým, že niečo je a že sme my stačí.

MATÚŠ RITOMSKÝ je slobodným umelcom, riadi skupinu profesionálnych tanečníkov Anta Agni a je kreatívnym producentom umeleckej agentúry Argolla productions. Založil a vedie portál priestori.sk, nezávisle publikuje a článkami prispieva aj do denníka Sme. Vydával časopisy Kruh života, 10 000 ďalších stromov a ŽANŽ a je autorom publikácie Mýty a predsudky.

Kľúčové slová:

rozhovor, videnie bez očí

Ďalšie články od autora:

Viedol Sokratov inštitút, je šachový veľmajster a vyštudovaný evanjelický teológ.