Dovala: Najväčší zázrak je, že žijeme

Sú zázraky možné? Aký je súvis medzi vierou a zázrakmi? Dá sa viera vedecky vysvetliť? Opýtali sme sa biskupa husitskej cirkvi JURAJA JORDÁNA DOVALU.

Redakcia čiernej labute sa na mňa obrátila s niekoľkými otázkami ohľadne „zázrakov“. Som kresťan. Už z tejto prozaickej výpovede vyplýva, že na „zázraky“ verím. Inak by som neprijal vieru, že Ježiš Kristus bol vtelený Logos, Boží Syn a personifikovaná Láska. Nemohol by som veriť, že Kristus uzdravoval dotykom svojich rúk, alebo jednoducho vetou: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ Nemohol by som pripustiť, že chodil po vode, že utíšil rozbúrené prírodné živly, ani že rozmnožil chlieb a ryby, ani že kriesil mŕtvych a sám vstal z mŕtvych. Ak by som vieru v „zázraky“ bral ako starú báj a fabuláciu manipulatívnych autorov Biblie, každú druhú stránku svätej knihy by som musel vytrhnúť a dokrčiť. Boli mnohí, ktorí sa o to pokúšali, chceli „odmytologizovať“ Krista, snažili sa všetko nejako racionálne zdôvodniť a vysvetliť. A celé to skončilo fiaskom, kŕčovitým pokusom o vypitvanie tajomstva jednostranným prístupom. Na ich škodu, pretože sa tak ochudobnili o dar skutočného zázraku.

Čo je podľa teba zázrak?

V úvode dávam slovo zázrak do úvodzoviek. A to z toho dôvodu, že neverím vo veci „prirodzené“ a „nadprirodzené“. Všetko, čo sa deje, je prirodzené, inak by sa to nedialo. Ak niečo chápeme ako nadprirodzené, je to len naše momentálne obmedzené vnímanie skutočnosti, ktoré nám realitu značne skresľuje. Uvediem príklad: Ak strávim v lese dva týždne o samote, svoju myseľ a dušu prečistím a začnem vnímať hlasy prírody, stromov, byliniek a zistím, že môžem s nimi komunikovať, nie je to nič nadprirodzené. Iba som sa dotkol toho, čo tu bolo aj predtým. Akurát moja zahltená myseľ nebola schopná vnímať širšiu realitu. Chápem ale, že človek, ktorý sa meditácii nikdy nevenoval a nebude venovať a tým pádom nikdy nezažije skúsenosť živého transcendentna, to bude považovať za sebaklam, výplod autosugescie, alebo naopak, za zázrak.

FOTO - zajezka.sk
FOTO – zajezka.sk

Sú zázraky možné?

Snažím sa neklásť Bohu hranice a veci medzi nebom a zemou nepotrebujem za každú cenu racionalizovať. Polovicu svojho života, teda vyše dvadsať rokov, pociťujem veľkú pokoru pred tajomstvom, ktoré nám existencia prináša. Ako som povedal pred chvíľou, zázraky sa nám javia ako zázraky preto, že sme duchovne na úrovni jasličkárov. Na strednej škole sa nám otvoria úplne iné obzory a na vysokej zase iné. Ježiš hovoril svojim apoštolom, že všetko, čo robí on, môžu dosiahnuť aj oni. Z kresťanských dejín, aj súčasnosti, máme mnoho presvedčivých dôkazov o pustovníkoch a mystikoch, ktorí mali dar jasnozrivosti a kardiognosie (poznania srdca). Vidia vaše myšlienky a čítajú vo vašej duši. Ľudia ich vyhľadávajú a chodia k nim po duchovné rady, alebo sa chcú prostredníctvom ich modlitby uzdraviť. Z niektorých svätcov žiari v určitých chvíľach tak silné svetlo, že v človek musí uhnúť pohľadom, ako keď sa pozerá do slnka. Preto sú na obrazoch svätcov maľované okolo hláv aureoly. Svätcom neublíži divá zver, v ich prítomnosti sa odrazu správa priateľsky. Niektorí boli videní v levitácii, niektorí uzdravujú, poznajú deň svojej smrti aj mnoho rokov dopredu…

Zažil si niekedy zázrak?

Zažívam ich každý deň. Žasnem nad krásou stvorenstva a stojím úplne nemý a odzbrojený pred dobrom, ktoré je v ľuďoch ukryté. Žasnem nad tým, že Zem už miliardy rokov obieha okolo Slnka a každý jej obeh so sebou nesie striedanie štyroch ročných období. Žasnem, ako sa Zem otáča okolo vlastnej osi a pre nás, obyvateľov planéty, to znamená striedanie dňa a noci. Udivuje ma, že má páv na svojom tele gobelín z pestrofarebných pier a že slávik spieva ako zamilovaný anjel…, to sú všetko pre mňa nekonečné zázraky.

Pre tých, ktorí prahnú po takzvanom „nadprirodzenom“: áno, osobne som bol s kňazom, ktorý čítal v ľuďoch duchovným zrakom. Bez toho, aby čokoľvek o sebe povedali, vedel, aké majú choroby, vedel, koľko majú detí, vedel, kto je rozvedený, vedel, akej sú národnosti… Ale bol pokorný, nezakladal si na tom, robil to len vtedy, keď bol požiadaný o pomoc.

Už dva roky som v kontakte s ženou, ktorej sa objavujú na tele stigmy. Nestojí o žiadnu popularitu, preto neuvádzam meno, ani odkiaľ je. Nejde v jej prípade o žiadnu autosugesciu. Bolo to normálne neveriace dievča, ateistka, ktorá veriacich ľudí brala blahosklonne a s úsmevom. Teraz sa jej vždy v piatok (deň Kristovho ukrižovania) objavujú na rukách, nohách a čele, krvavé rany. Lekári si s tým nevedia rady, má to potvrdené niekoľkými ošetrujúcimi lekármi. Za najväčší zázrak však stále považujem to, že žijeme a že existuje svet.

Prečo ľudia potrebujú veriť na zázraky? Ako je možné, že na ne stále veria, keď veda pokročila tak, že mnohé už vyvrátila?

Pre niekoho to môže byť zdroj senzácií. To, čo presahuje naše bežné chápanie, vždy ľudí priťahovalo. Sám osobne sa nepotrebujem o vnímaní svojho srdca s nikým prieť. To, že je v noci obloha posiata hviezdami a ich svetlo putuje vesmírom a spieva, že Boh existuje a je nekonečným Tajomstvom a my ho nikdy v plnosti nepochopíme, sú zázraky, ktoré mi nikto nevyvráti. Ani to, že Kristus vstal z mŕtvych – čo sme práve pred pár dňami oslavovali.

Dá sa viera vedecky vysvetliť?

Viera a veda sa nevylučujú. Oni sa dopĺňajú. Veda vždy bude mať svoje hranice a limity, ktoré vyplývajú z jej samotnej podstaty. Ako chcete odmerať lásku alebo súcit? Ako chcete verifikovať a falzifikovať texty púštnych otcov, Dionýsia Areopagitu, Gregora Palamu, majstra Eckharta, Jana z Kríža? Scientizmus je dobrý na to, aby sa ľudstvo hýbalo materiálne vpred. Racionalita je dobrá, aby držala spirituálnych blúznivcov a fanatikov pri zemi. Ale celé slávne vedecké snaženie má a vždy bude mať limity.

Veda vždy bude mať svoje hranice a limity, ktoré vyplývajú z jej samotnej podstaty. Ako chcete odmerať lásku alebo súcit?

Na čo majú zázraky vo viere slúžiť?

Viera nemá byť postavená na „zázrakoch“. To by bolo tragické a chabé. Zdravá viera je postavená na živote s Bohom, na osobnej skúsenosti lásky a vnútorného pokoja, ktorý nám Boh dáva. Zázraky sa dejú v našej každodennosti. Tie odhaľujme, pretože čím viac si budeme uvedomovať nesamozrejmosť všetkého, čo máme, tým viac budeme vnímaví, skromní a šťastní.

Prečo, keď niekto verí napríklad na nepoškvrnené počatie, neverí aj tomu, že je možné žiť bez jedla – to je iné duchovné učenie? Na Slovensku je známy prípad pána Starca, ktorý neje. Rovnako je známy príklad napríklad katolíckej mystičky Terezie Neumanovej, ktorá neprijímala potravu len eucharistiu. Čo si o tom myslíš?

V kresťanskej histórii sa nachádza mnoho duchovných osobností, ktoré neprijímali potravu. Z tých, ktoré žili len nedávno, spomeňme Martu Robinovú a Teréziu Neumannovú, ktoré desaťročia prijímali len eucharistiu. V kresťanskej tradícii nachádzame ale mnoho ďalších pustovníkov, ktorí jedli veľkú časť života minimum potravy, napríklad povarenú žihľavu, alebo raz za týždeň pár húb a trochu bylín. Rozhodne by som však varoval pred experimentmi, ktoré odporúčajú niektorí moderní ezoterici – ako behom mesiaca prejsť z pevnej stravy na stravu „zo vzduchu“. Pár ľudí už na to doplatilo životom a mnohých v ťažkých stavoch zachránili lekári o minútu dvanásť. Jedzte s úctou a a s vďakou, čo nám príroda dáva, veď Boh obsypal matku Zem dobrými plodmi, medom a mliekom.

Vo východných tradíciách sa mnohokrát zázračné sily – siddhis považujú za prekážku na duchovnej ceste. Ako zázračné sily na duchovnej ceste vnímaš ty?

Dary Ducha Svätého, ktoré mystik získava, sú sprievodným javom na ceste, ale žiadnemu autentickému mystikovi o ne nejde. Ak by išlo, veľmi rýchlo by sa zaplietol do pýchy a sebectva a celá plavba k Božím brehom by stroskotala. Aj v Indii siddhi (výnimočné schopnosti) jogíni a brahmáni berú len ako sprievodný jav. Adept sa na ne nesmie upnúť, inak by jeho snaženie nabralo zištný charakter. Kresťanskí svätci pred týmto nebezpečenstvom často varujú. Aj preto mnohí skúmania chtiví pozitivisti a empirici zostanú sklamaní, svätci im nikdy nebudú dávať posudzovať svoje charizmy a dary. Jednak nepotrebujú nikoho o ničom presviedčať, oni dokonca svoje schopnosti nepovažujú za dôležité a hodné pozornosti.

Juraj Jordán Dovala – pôvodne rocker zo Žiaru nad Hronom je dnes spisovateľom, bylinkárom a biskupom Cirkvi československej husitskej v Brne. Počas štúdia na vysokej škole sa aktívne venoval záchrane kláštora Katarínka v Západných Karpatoch, strávil polroka na duchovnom retreate v Negevskej púšti v Izraeli.

Kľúčové slová:

rozhovor, videnie bez očí

Ďalšie články od autora: