Cez priezor

Keď som prvý raz počula o videní bez očí, pomyslela som si – no určite. Moje desaťročné deti však rozoznajú cez nepriehľadné okuliare farby, dokonca písmená. Vidím ich, ako to robia. Skeptik vo mne je taký silný, že hoci to vidím, odmietam to uznať.

Aura, energie, prepájanie energií, harmonizácia s vonkajším svetom. Keď na mňa niekto začne hovoriť týmito slovami, zamykám sa. Verím, že sú veci medzi nebom a zemou. Ale podobné slová vo mne vyvolávajú pocit, že mi niekto chce niečo nahovoriť. Žijem vo svete, kde sú aj ľudia stojaci na celkom opačnom póle než ja – silne duchovne a metafyzicky zameraní. Preto uznávam, že aj také svety sú. Beriem, že ľudia žijú v rôznych mentálnych naladeniach, len ten môj racionálno skeptický je skrátka iný. Rešpektujem ich výber a nemám veľa chutí s nimi polemizovať o svojom pohľade „čo si neohmatám a čomu hlavou neporozumiem, to neriešim“.

Keď som po prvý raz počula o videní bez očí, pomyslela som si – no určite. Ak by sa to dalo, nemali by sme nevidiacich a možno ani krátkozrakých. Videnie bez očí nie je. A kto vraví, že je, buď niečo hrá alebo klame. Vyskúšala by si to? Opýtal sa ma priateľ, ktorý si vybral mňa práve preto, že pozná moje nastavenie. Jasné, prikývla som, dopredu predvídajúc výsledok.

Lekcia prvá – farby

Je krásna slnečná sobota, zvoníme s deťmi pri dverách súkromného bytu. Otvárajú nám dve sympatické dámy, jedna vo veku mamy, druhá jej dcéry. Usádzame sa pri čaji a káve v obývačke a staršia lektorka, Ľubica, začína hovoriť. Vysvetľuje systém seminárov, hovorí o potrebe otvorenej mysle a o tom, že deti sú na vedenie k rozvoju intuície lepšie ako dospelí, lebo majú menej skúseností, aj menej predsudkov. Hovorí o epifýze, žľaze, o ktorej funkcii sa veľa nevie, a ktorá je naším vnútorným okom.

Wikipedia o nej píše: Epifúza je šuškovité teliesko (íné názvy: pineálny orgán, epifýza, šuška, staršie: šuškovité teleso, neodborne: tretie oko, šišinka; lat. glandula pinealis alebocorpus pineale; gr. epi- = pri, fyomai = rásť) je žľaza s vnútorným vylučovaním. Je to výrastok medzimozgu. Vytvára sa v nej hormón melatonín, ktorý je zodpovedný za inhibíciu tvorby pohlavných hormónov. Počas svetelnej časti dňa sa inhibuje tvorba melatonínu. V lete, počas dlhých dní je jeho tvorba znížená. Nedostatok svetla (napríklad v zime) môže spôsobovať horšiu náladu až depresiu.

Ľubicin výklad pokračuje rozprávaním o potrebe intuície a jej užitočnosti v živote. Pýta sa, či hoci som skôr realista a pragmatik, verím, že existuje niečo mimo nás, čo nás ovplyvňuje. Keď vytuší, že som zvedavá skôr na akciu a deťom je už dlho, ideme na to.

Najprv posadí k stolu a dá veľké čierne okuliare dcére. „Vidíš niečo?“ Upravuje ich, kým drobka nepovie rezolútne, že nevidí ani ťuk. „Ale aj keď nevidíš nič cez okuliare, mala by si mať niekde pred sebou krúžok alebo kosáčik, taký rozmazaný, máš?“, pýta sa lektorka. Julka niečo vidí, skôr je to kosáčik, hovorí, červený. „Červený je dobrý,“ obracia sa ku mne Ľubica. Vysvetlí, že to je priezor, miesto, ktorým „vidí“ tretie oko.

V izbe je svetlo, ale nie je ho na začiatok dosť, dodáva. Zasvieti malú, no silnú lampičku priamo do tváre dcére. „Budeš mi hovoriť, či je podľa teba pred tebou svetlo alebo tma,“ požiada lektorka. Do ruky berie štós papierov a striedavo ich dáva do jej výšky očí a zas preč. Svetlo, tma, svetlo, svetlo, tma, hovorí malá správne. Lektorka ju pochváli. „A teraz skúsme farby, áno?“ Oddelí jeden z papierov a dá dcére pred nos. „Červená. Modrá. Modrá, nie vlastne, zelená,“ odpovedá dcéra s malými zaváhaniami.

Sedím vedľa a zatiaľ len pozorujem. Po asi piatich minútach navrhne Ľubica striedanie. Okuliare upevní synovi a idú rovnakou cestou. Aj on najprv háda svetlo a tmu a vzápätí farby. Keď po chvíli skončia, nedá mi to. „Môžem aj ja, prosím?“

FOTO - MS
FOTO – MS

Teraz ja

Sadám si na miesto oproti lampičke. Lektorka mi vysvetľuje, že spočiatku je dôležité mať otvorené oči – preto sa neučíme so šatkou, ale okuliarmi, v ktorých sa to dá. Tie tiež nesmú zakrývať dutiny, lebo z nejakého dôvodu je dôležité, aby svetlo mohlo „niekadiaľ“ preniknúť k vnútornému oku. Upraví mi okuliare – a ja definitívne nevidím vôbec nič. Ani vlastnú ruku pred nosom. Vlastne vidím, čiernu tmu.

Keď sa poriadne sústredím, pred pravým okom, keď zaškúlim zreničkou doľava, sa mi zvláštne periférne objaví svetlejší fľak. Neviem, čo to je. Prejdem pred ním niekoľkokrát po ploche okuliarov, jeho nejasný obrys sa nemení. Tá svetlejšia škvrna mi pripomína, ako keď sa pozerám do slnka a zatvorím oči. Za viečkami sa rysujú zvláštne kruhy, ktoré menia tvar a časom zmiznú. Táto škvrna sa nemení, len tam je a skôr ju tuším, ako vidím. No keď sa zasvieti lampa, presne viem, že sa to stalo.

Rozoznávam svetlo a tmu spôsobenú papiermi pred tvárou. Tá škvrna sa objavuje a mizne. No že by som mala rozoznať, akú má tá svetlejšia tma farbu? Neexistuje… „Ale áno, šlo by to rozoznať, len by to chcelo cvik,“ upokojuje ma Ľubica. „U detí to ide rýchlo, ale aj dospelí sa to môžu naučiť.“

Cvičenie s deťmi sa opakuje ešte trikrát. Postupne určujú farby nielen pri veľkých plochách papierov, ale aj u menších pohárikov a pestrých tanierikov. Poďme von, je tam krásne, padne ku koncu rozhodnutie. Na kraji detského ihriska sedia deti na lavičke tvárou k slnku a sú schopné rozoznať naozaj jemné odtiene ružovej a oranžovej na transparentných plochách. Lektorka ich chváli – a zbojníci sa tešia. Ide im to porovnateľne dobre. „Zajtra budeme čítať?“, pýta sa dcéra dychtivo, keď sa lúčime. „Možno,“ nechce nič sľubovať lektorka.

Mám kopu otázok. Rozprávame teda o skeptikoch, ktorí ich metódu spochybňujú. „Nechceme s nimi bojovať,“ hovorí Ľubica.

Lekcia druhá – Boris a písmená

Na druhý deň deti vytrielia z auta. Nevedia obsedieť počas small talkovej konverzácie v obývačke na úvod. Dosť som o intuitívnom videní večer premýšľala a mám kopu otázok. Rozprávame teda o skeptikoch, ktorí ich metódu spochybňujú. „Nechceme s nimi bojovať,“ hovorí Ľubica. „Máme len na Slovensku štyristo detí, ktoré vedia vidieť bez očí. Ľudia, ktorí majú tú informáciu dostať a sú otvorení, to vedia. To nám stačí.“ A pokračuje rozprávaním o tom, že schopnosť môže zmiznúť, ak sa netrénuje.

Rozpráva aj, ako sa mamka nevidiacej dievčiny zľakla, keď jej dcéra zrazu začala rozoznávať farby a prestala s ňou trénovať. „Ja skrátka nerozumiem, ako je to možné,“ hovorím úprimne. „Ani ja,“ ozve sa dcéra, ktorá sedí vedľa mňa „Ale je mi to jedno. Hlavne, že to robím,“ vypadne z nej spontánne. „V tom to je,“ usmeje sa lektorka. „Deti to neriešia, hlavne, že to robia.“ A z vedľajšej izby zavolá svojho dvanásťročného syna.

Boris sa hanblivo došuchce – už to pozná. Silno zatvorí oči, až sú jeho viečka poskladané ako malé harmoniky. Nahmatá a otvorí pred sebou knihu, ktorú sme priniesli, historky o Spartakovi. Náhodne ju otvorí. Prstom kopíruje riadky – a číta. Presne, slovo za slovom – správnosť mu kontroluje môj Matúš ponad plece. Oči má naozaj zjavne zatvorené. A číta neznámy text…

„Mami, no poďme sa učiť!“ Iné som ani nečakala. Dnes ide prvý syn. Tentoraz bez svetla priamo namiereného do tváre, iba pri štandardnom izbovom. Poriadne utiahnuť okuliare. Potom už známe svetlo a tma, farby najprv väčšie a potom menšie. Zmenšujú sa až na úroveň kocky, ktorá sa vmestí do dlane. Matúš sa občas pomýli. Chvíľami nakláňa hlavu na rôzne strany alebo berie poháriky do ruky a prechádza nimi pred tmavou plochou okuliarov.

„Vidíte, mýli sa niekedy. Ak by videl, nebolo by to tak,“ odpovedá na moje nevypovedané námietky Ľubica. Je na tom niečo pravdy. Malí nezvyknú podvádzať. Nemajú v tom prax, nevedia to robiť rafinovane. Toto mňa ako mamu naozaj presviedča, že to, čo sa deje, nie je podvod. Moje deti ho teraz rozhodne nerobia…

Zrazu na stôl pred Matúšom položí Ľubica biely papier. „Povedz mi, čo píšem, dobre?“ Čiernou fixkou pomaly píše J a U a L. „Julka!“, vyhŕkne Matúš, kým skončí. „To si sa dovtípil?“ „Prvé som videl, potom som už uhádol,“ hovorí úprimne Matúš. Presúvajú sa k oknu. Ďalšie striedanie farieb, na konci prichádzajú kocky. A Matúšovo kolo sa končí bodkami na nich. „Koľko je na vrchnej strane?“, pýta sa Ľubica. „Päť. Tri. Šesť,“ odpovedá Matúš správne.

Deti sa striedajú. Julke to ide ťažšie. Prechádza s lektorkou k oknu, kde je viac svetla. Hrajú sa s pohárikmi, tanierikmi, kockami. Julka sa mýli trochu viac, ale je tvrdohlavá a cieľavedomá, nechce „vedieť“ menej, ako brat. Aj pred ňu nakoniec Ľubica kladie hárok papiera. „Vidíš, čo je tam nakreslené?“ Julka najprv netrafí prstom obrysy, potom ich nájde, ale hodnú chvíľu váha. „Srdce!“, vyhŕkne z nej nakoniec. A nemýli sa.

V škole

Prvého kritického oponenta nachádzajú malí popoludní v tatovi. Prekrikujú sa, keď mu nadšene popisujú, ako vedia vidieť bez očí. Aj on si nedôverčivo skúša masku. A tak ako ja, nič nevidí. Ale rovnako ako ja deťom verí, že nepodvádzajú. Na to ich a ich reakcie a pokusy obísť pravidlá príliš dobre poznáme. Vtedy sa správajú celkom inak, ako teraz.

Muž si berie knihu, ktorú sme dostali. Číta si o intuitívnom videní dlhšie ako ja. Rozprávame sa o tom, že mať dobrú intuíciu – vlastne prečo nie. A tak vidieť bez očí, hoci fakt netušíme ako to deti robia, nemôže uškodiť. Oni tým „rečiam“ o treťom oku, harmonizácii vnútra a prepojení s inými silami nerozumejú. My ich tiež dvakrát neprijímame. No a čo. To, že deti robia niečo, čo sme nečakali, však nemôžeme poprieť.

V pondelok si deti do školy balia okuliare, farebné poháriky a misky, ktoré máme doma. Mám trochu malú dušičku, keď sa na to potom večer pýtam. Bojím sa, či neboli na smiech. „Nie, mami, bolo to super. A predstav si, skoro všetci, čo si to chceli vyskúšať, tiež videli farby!“ Hm. Tak snáď nás pani učiteľka neobviní zo šírenia niečoho nekalého… Ale kým sa deti zabávali… a zaujalo ich to… veď na tom ne je nič zlé.

FOTO - MS
FOTO – MS

Pohľad skeptikov

O videní bez očí existuje niekoľko reportáží a videí. Rôzne dlhých, rôzne kritických. Námietky v nich sa dajú zhrnúť to niekoľkých okruhov:

V okuliaroch je malá dierka, cez ňu sa dá pozerať. No. Ja som teda žiadnu dierku, malú ani veľkú, nepobadala. Navyše vraj naozaj trénovaní vidia aj so šatku na očiach a v dokonale utesnených okuliaroch, ktoré im prinesie niekto celkom cudzí.

Maska je robená na dospelú hlavu a deťom je veľká, hľadia cez drobnú medzierku pri nose. Moja odpoveď – pozerať sa ponad alebo popod, to by ich poloha hlavy pri rozoznávaní bola celkom iná, než som videla. Lektorka navyše pri každom použití okuliare nasadzuje pomerne dlho a stále sa pýta, kým naozaj netesnia.

Deti v skutočnosti pozerajú mimo okuliarov, ale nepovedia to, lebo chcú uveriť, že sú naozaj schopné niečoho mimoriadneho. Na to mám odpoveď iba pocitovú – viem, keď moje deti klamú alebo to skúšajú. Toto tak naozaj nevyzeralo. A aj ja som, koniec koncov, videla aspoň svetlo a tmu.

Nefunguje to u nevidiacich, prečo? To neviem. Lektorka zdôrazňovala to, že spočiatku, pri učení sa, je potrebný svetelný jav, ktorý prenikne „ do hlavy“. To sa u nevidiacich očí nedá. Žeby preto? Naozaj, netuším a nepoznám dôveryhodné vysvetlenie.

Ak by sa dalo naozaj vidieť bez očí, bol by to ohromný prielom. Ak by sa to naozaj dalo naučiť, prečo to nie je oveľa viac rozšírené? Neviem. Nehľadala by som za tým žiadne spiknutia. Ale skrátka, neviem.

Moje desaťročné deti rozoznajú cez nepriehľadné okuliare farby, dokonca písmená. Vidím ich, ako to robia. Skeptik vo mne je taký silný, že hoci to vidím, odmietam to uznať.

Ako to teda je?

Moje desaťročné deti rozoznajú cez nepriehľadné okuliare farby, dokonca písmená. Vidím ich, ako to robia. Skeptik vo mne je taký silný, že hoci to vidím, odmietam to uznať. Viem, že nepozerajú cez dierku ani popod či poza. „Hľadia“ cez celkom iné miesta okuliarov. Navyše sa občas pomýlia a musia skúsiť znovu.

Ak by videli, trafili by všetko na prvý raz. „Žltá, zelená, malá kocka, na nej tri bodky…“, počujem a vidím ich to rozoznávať. A fakt neviem, neviem ako to robia. Nemám potrebu pristihovať ich pri klamstve. Verím, že nepodvádzajú. Nemajú dôvod. A keďže nerozumiem, som v stave zvláštnej rozpoltenosti. Bránim sa prijať niečo, čo jasne vidím.

„Je mi jedno, ako. Hlavne, že to robím,“ počujem moju dcéru hovoriť na začiatku druhej lekcie. Možno je to ten správny kľúč. A možno preto sú toho schopné viac deti a nie dospelí.

Rozhodla som sa, že nebudem hľadať odpovede na otázky, ktoré nie so schopná poňať. Je to tak pre mňa ľahšie. Moje deti vidia bez očí. Intuitívne. Možno to zvládnu posilňovať, možno sa im bude ďalej chcieť na tom pracovať. Ak áno, nepotrebujem, aby čítali so šatkou na očiach. No ak im to pomôže robiť v živote lepšie rozhodnutia a mať lepší odhad, neboli tie tri hodiny lekcií zahodený čas.

Prečítajte si o našom teste videnia bez očí viac TU.

Kľúčové slová:

videnie bez očí

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.