Vyššie vzdelanie je v USA privilégiom, nie právom

Keď som mala 12 rokov, chcela som si len čítať knihy a hrať sa s mojím psom, ale dnes deti naozaj trápia ich priemerné známky a štandardizované testy pripravenosti na štúdium ešte skôr, než vôbec rozumejú, čo to všetko znamená.

Scroll down for the English version

V spojených štátoch bývala univerzita, na ktorú ste chodili, kľúčom pre vašu budúcnosť. Navštevovanie prestížnej známej univerzity znamenalo rozdiel medzi získaním dobrej pracovnej pozície a získaním priemernej pracovnej pozície, medzi zarábaním veľkých peňazí a rastúcej kariéry a tichým životom s priemerným úspechom. Štátom založené univerzity boli pre “blbé” deti alebo deti, ktorým na štúdiu nezáležalo. Takzvané “ivy league” (brečtanová liga) elitné univerzity ako Harvard, nesúce meno podľa brečtanu rastúceho na ich starých budovách, boli každého snom.

S technickou revolúciou a rastúcimi cenami vzdelania v tejto krajine, dnes majú aj absolventi neelitných univerzít vyššie šance dobre sa umiestniť. Našťastie, veci sa zmenili. Ale nezmenil sa prijímací proces na univerzity. Naša posadnutosť úspechom a vyšším vzdelaním pretrváva.

V Amerike začína rodičovská posadnutosť univerzitným vzdelaním, keď sú ich deti ešte stále, no, deti. Pohlcuje to všetko. Napríklad, webová stránka sponzorovaná štátom Minnesota ponúka sedemročný plán prípravy na univerzitu začínajú v siedmom ročníku, kedy majú žiaci 12 rokov. Áno, 12 rokov. Podporuje to týchto 12-ročných v premýšľaní o tom, čo by chceli na univerzite študovať, ako si našetria na štúdium peniaze a ktorá bude pre nich tá správna.

Keď som ja mala 12 rokov, chcela som si len čítať knihy a hrať sa s mojím psom, ale dnes deti naozaj trápia ich priemerné známky (GPA) a štandardizované testy pripravenosti na štúdium (SAT) ešte skôr, než vôbec rozumejú, čo to všetko znamená. Samozrejme, priemery a testy sa stanú naozaj dôležitými, ale až keď sa deti dostanú do tretieho ročníka na druhom stupni. Hysterický hype však začína už na základnej škole. Akoby tie chúďatká deti nemali dosť čo na práci s ich bujnejúcimi hormónmi a pípajúcimi snapchatmi.

Proces hlásenia sa na univerzitu sa predsa trochu zmenil. Bývalo to celé o posielaní hromád papierov, ale dnes je to celé elektronické. Sú to strany a strany elektronických formulárov, ktoré treba vyplniť. Nekonečné. Pokiaľ viem, v Európe závisí prijatie na univerzitu od známok a výsledkov v prijímacej skúške. V USA neexistujú žiadne ozajstné prijímacie skúšky. Namiesto toho musia mladí ľudia sami seba predať svojim možným univerzitám ako atraktívne, dobre plné balíčky, akoby sa uchádzali o prácu. Teoreticky by toto mohlo byť považované za férovejší proces, pretože nie každý inteligentný mladý človek má aj dobré známky. Avšak v realite sa to stalo iba ďalším zdrojom stresu.

Povedzme si úprimne, prihlášky na univerzity v Amerike sú jeden veľký biznis.

Ako súčasť prihlášky musia študenti napísať niekoľko prepracovaných a pôsobivých esejí (prevažne o tom, akými skvelými lídrami sú – ak musí byť každý lídrom, kto bude vedený?). Mali by sa zapájať aj do mnohých iných aktivít mimo vyučovacích predmetov ako je služba komunite, študentský parlament či šport. A stále sa popritom musia dodať aj známky a skóre v SAT testovaní, rovnako ako aj odporúčania od učiteľov, trénerov a kohokoľvek iného vplyvného (taká kvázi inštitucionalizovaná protekcia).

A musia platiť. Jedna prihláška na univerzitu stojí okolo 60 dolárov. Prihláste sa na päť miest a máte to za 300 dolárov. Pritom to negarantuje, že sa žiak na univerzitu aj dostane – na významných univerzitách je konkurencia tvrdá. Ó, a zabudla som pripočítať ceny za testovanie SAT, ktoré stojí zhruba 90 dolárov. A zakaždým, keď po testovacej firme chcete, aby výsledky vášho dieťaťa na univerzitu poslali, vypýtajú si ďalších 11 dolárov. Predstavte si, sú len dve firmy, ktoré administrujú tieto testy pre milióny amerických rodín. Povedzme si úprimne, prihlášky na univerzity v Amerike sú jeden veľký biznis.

No a teraz prichádza najlepšia časť: namiesto toho, aby štát priamo podporoval univerzity, rodičia študentov musia žiadať federálne alebo štátne pôžičky (poznámka: ďalšie nekonečné elektronické formuláre). Na to, aby tak spravili, musia ako prvé pripraviť svoje daňové priznania a podať ich. Načo? Lebo národné a lokálne vlády potrebujú vedieť presne koľko peňazí máme a či budeme schopní platiť za školné svojmu dieťaťu. Slovíčko školné tu ale nesedí úplne presne. Školné na verejnej univerzite založenej štátom stojí okolo 10-tisíc dolárov. Na elitnej súkromnej škole sa to môže vyšplhať až do sumy 25 až 65-tisíc na rok. A tieto čísla neobsahujú výdavky za ubytovanie a stravu. Inak povedané, človek strednej triedy pracujúci pre mimovládnu organizáciu môže celkom ľahko minúť svoj ročný plat na rok vzdelávania svojho dieťaťa na univerzite.

Tieto náklady za posledných 30 rokov ohromne narástli, pričom dôvody pre to nikto nevie riadne vysvetliť. Podľa článku NY Times z apríla 2015 “ak by za posledné tri dekády rástli ceny áut tak rýchlo ako školné, priemerné nové auto by vyšlo na viac ako 80-tisíc dolárov.” Je to absurdné. To je dôvod, prečo väčšina detí potrebuje finančnú pomoc, pôžičky, extra štipendiá a prácu na čiastočný úväzok, aby sa dostali cez štyri (niekedy päť) rokov štúdia (bakalárske štúdium v USA trvá štyri roky). Je to obrovská záťaž pre rodičov a necháva deti vo veľkom dlhu už na začiatku ich kariéry. ALE, vstúpenie na trh práce s diplomom z uznávanej americkej univerzity je stále lepšie ako s väčšinou iných diplomov, či za ním stojí aj reálna kvalita alebo nie.

Ak by za posledné tri dekády rástli ceny áut tak rýchlo ako školné, priemerné nové auto by vyšlo na viac ako 80-tisíc dolárov.

Takže rodičia, ktorí úspešne odnavigujú svoje deti cez tento vyčerpávajúci proces preukážu svoje supermanažérske schopnosti vo viacerých smeroch. A deti, ktoré to prežijú popri mnohých ďalších povinnostiach ako šport, práca pre komunitu a, áno, klasické DOMÁCE ÚLOHY, sú žiarivým príkladom super výkonných, úspechom posadnutých amerických detí. Inými slovami, VŠETCI si zaslúžime byť prijatí na univerzitu!

Zaujímavé je, že veľa našich úspešných podnikateľov vôbec neskončilo univerzitu. Našli iba dobrý spôsob, ako predať niečo cez internet a zbohatli na tom. Urobili tak, zatiaľ čo doktori, právnici, vedci, ktorí sa v podstate starajú o ich prežitie, musia prejsť cez štyri a potom ešte dva až ďalšie štyri roky štúdia na univerzite. A títo doktori, právnici a vedci musia zaplatiť obrovské poplatky za svoje študijné pôžičky. Náš systém má zhnité základy, ale nikomu sa to zatiaľ nepodarilo opraviť.

Takže pripravte sa na húsenkovú dráhu univerzitného života alebo jednoducho pošlite svoje dieťa na kurz programovania a vystúpte z nej čo najskôr.


ENGLISH

In the United States, the college you went to was once key to your future. Going to a prestigious, well-known college meant the difference between getting a good job and getting only a decent job, between making great money in a surging career and having a quiet life of mediocre achievement. State-funded schools were for “dumb” kids or kids who didn’t care about studying. The “ivy leagues”, elite colleges like Harvard that take their name from the ivy growing on the walls of their older buildings, were everyone’s dream.

With the tech revolution and the growing cost of education in this country, graduates of non-elite colleges now have better chances of doing well and, thankfully, things have changed. But not the college application process. Our obsession with achievement and higher education continues.

Here, parents begin to obsess about college education when their kids are still just that – kids. It is all-consuming. For example, a website sponsored by the state of Minnesota offers a seven-year plan for college preparation beginning in seventh grade, when students are 12. Yes, 12. It encourages these 12 year-olds to think about what they want to study in college, how they’re going to save money to go to college and which college will be right for them. When I was 12, I wanted to read books and play with my dog, but here the kids are already worried about their grade point averages (GPAs) and the standardized college preparedness testing (the notorious SATs) before they even know what it all means. Of course, GPAs and SATs only become really important when kids are in their third year of secondary school, but the hysterical hype begins in elementary school. As if the poor kids didn’t have enough to worry about with hormones raging and Snapchat pinging.

The process of applying to college has changed too. It used to be about sending piles of paper, but now it’s all electronic. Pages and pages of electronic forms to fill out. Endless. As far as I know, in Europe, getting into university is dependent on entrance exams and good grades. In the U.S., there are no actual entrance exams. Instead, young people must sell themselves to prospective colleges as attractive and well-rounded packages, as if they were applying for a job. In theory, this could be considered a fairer process, since not every intelligent young person also has good grades. However, in reality it has become another source of stress.

As part of their application materials, students must write several brilliant and compelling essays (mostly about what great leaders they are – if everyone has to be a leader, who will be led?). They should also engage in lots of other activities outside of academic subjects, such as community service, student government or sports. And they still have to provide grades and SAT test scores, as well as recommendations from teachers, coaches and anyone else who is influential. And then they have to pay. Applying to one college can cost around $60. Apply to five and that’s $300 already. And there’s no guarantee that the student will get in – for reputable colleges competition is fierce. Oh, and did I forget to mention that taking the SATs costs about $90? And every time you want them to send the child’s test scores (which must go directly from the SAT management company to the college), it costs another $11? Imagine that there are only two companies that administer these tests for millions of US families. Let’s be honest here, the college application process in the U.S. is big business.

Then there’s the best part: instead of the government directly subsidizing universities, the parents must request federal or state financial aid (hint: more endless electronic forms). To do this, first they have to prepare their tax forms and submit them. Why? Because our national and state governments want to know exactly how much money we have and whether we are able to pay for our child’s college tuition. The word “tuition” here does not do the phenomenon justice. Tuition costs about $10,000 for a year at a public university funded by a US state. For an elite private college, tuition can range anywhere from $25,000-65,000 for one year. And these figures do not include dormitory and food costs. In other words, a middle class person working for a nonprofit organization could easily spend their entire year’s salary to pay for one year of their child’s college education.

These costs have increased hugely in the last 30 years for reasons that no one can really explain. According to a NY Times article from April 2015, “…If over the past three decades car prices had gone up as fast as tuition, the average new car would cost more than $80,000.” It’s absurd. That’s why most kids need financial aid, loans, extra scholarships and part-time jobs to get through four (or sometimes 5) years of higher education. It’s a huge burden for parents and leaves kids with big financial debt at the beginning of their working lives. BUT, entering the global workforce with a diploma from a reputable US college is still better than most other diplomas, whether real quality stands behind it or not.

So, parents who successfully guide their children through this grueling process really have proved their superior management skills in a number of ways. And the kids who survive this on top of the multiple commitments of sports, community engagement and, yes, normal HOMEWORK, are shining examples of highly achieving, success-obsessed American children. In other words, ALL of us deserve to be admitted to college!

What’s interesting is that many of our successful businesspeople in this country don’t even graduate from college. They just look for a good way to sell something on the Internet and make lots of money. They do this while the doctors, lawyers and scientists who make their lives functional go through four years of college and then another 2-4 years of graduate school to get their degrees. Then those doctors, lawyers and scientists have to charge huge fees to pay for their own student loans. There’s something fundamentally wrong with this system, but no one has been able to fix it yet.

So get ready for the rollercoaster of college, or maybe it’s better just to send your kid to computer programming school and take the shortest way out.

Kľúčové slová:

vzdelávanie

Ďalšie články od autora:

Američanka z Bostonu, ktorá od roku 1990 žila 15 rokov na Slovensku. Začínala ako lektorka angličtiny a koordinátorka občianskeho vzdelávania, neskôr pôsobila v neziskovom sektore na Slovensku, v Zambii aj v iných krajinách sveta. Bola v tíme Stredoeurópskej nadácie a dnes pôsobí ako prekladateľka a koučka manažérov a mimovládnych organizácií.