Má byť učiteľ kamarát?

Môže byť učiteľ so žiakmi kamarát? Čo robiť, keď má pocit vyhorenia? Psychologička a lektorka SYLVIA ONDRISOVÁ z Komenského inštitútu hovorí, že učitelia majú víziu, ktorú chcú prinášať svetu, občas sa ale stratí každý z nás.

U najmenších detí chce byť učiteľ asi niečo ako rodič alebo starý rodič – a skutočne aj je. U starších detí to také jasné nie je. Má byť učiteľ kamarát?

Závisí od veku detí, ale vieme, že učitelia majú tendenciu byť s deťmi kamaráti. Pojem kamarát je trochu riskantný. Učiteľ má hierarchicky väčšiu moc ako žiaci. Radšej by som to nazvala „partner“ – čo sa týka používania moci aj reálnych možností. Môžem sa snažiť byť kamarátka, ale pre žiaka som nakoniec niekto, kto ho bude hodnotiť. To je dvojitá rola. Podobne to majú manažéri vo firmách – manažér chce byť partner, ale toho šéfa v ňom podriadený človek nevie prehliadnuť. Vtedy musí byť veľmi jasné, kedy je šéf v ktorej role, je to veľmi citlivé. Ak nie sú manažéri – a teda aj učitelia – transparentní v tom, kedy vystupujú v ktorej role, môže to byť zraňujúce pre deti. Nevyznajú sa totiž v tom, kedy sú s učiteľom kamaráti, a učiteľ je milý aj priateľský a kedy žiaka cepuje. Keď to zhrniem, učiteľská rola nie je jednoliata, má svoje čiastkové úlohy, takzvané „podroly“ –– hodnotiteľ, vyučujúci, „kouč“, mentor, podporovateľ, policajt. Je potrebné si byť vedomý, kedy prechádzam z jednej podroly do inej.

Dospelí sa v tom prechádzaní vyznajú, deti tú skúsenosť nemajú…

Ani učitelia si niekedy plne neuvedomujú, že prechádzajú jednotlivými podrolami. Je dobré vysvetľovať – napríklad – „naposledy keď sme spolu sedeli, mali sme veľmi dôverný rozhovor a teraz naozaj potrebujem ako tvoja učiteľka, ktorá ťa hodnotí, od teba toto a toto a chcem, aby si sa posúval“. Takéto zručnosti sa nikde neučia a pritom je to veľmi dôležité. Je čas sa tomu začať venovať. Všetci používame moc, ale neučíme sa s ňou narábať, poznať a využívať jej efekty.

Sylvia Ondrisová. FOTO – Archív Živica

Triedni učitelia tiež majú so žiakmi špeciálny vzťah. Učitelia „svoje“ triedy berú špeciálne. Okrem toho, deti s učiteľom prichádzajú do kontaktu aj v neformálnom prostredí. Tam môže byť kamarát – na exkurzii, na lyžiarskom, na karnevale. Čo potom späť v škole? Ide to, prepnúť sa?

Na podobných neformálnych podujatiach je úplne v poriadku, keď sa učiteľ správa neformálne. Ale stále si musí uvedomovať, že sú hranice, ktoré musím dodržiavať a byť vzorom – tzv. role modelom. Nemôžem sa tam s deťmi opiť a zabávať sa s nimi, ako keby som bola rovnocenná. Lebo nie som. Ten status mám stále. Ja ho možno necítim a to je problém, preto sa často nevedome zneužíva moc. Necítim ho a vravím si buďme kamoši, pohoda. Ale ten druhý veľmi dobre vie o mojej úlohe a nemá takú slobodu správania ako ja.

Ja partnerstvo vnímam tak, že ak má žiak ku mne rešpekt, k mojim schopnostiam, vedomostiam a postaveniu, aj ja ho mám k nemu, k jeho schopnostiam úmerným jeho veku, neskúsenosti, nevedomosti. U každého jedného viem nájsť niečo, čo môžem rešpektovať.

Áno, aj. A čo je kamarátstvo? Že zdieľame osobné veci? Žiak sa mi ako učiteľovi môže odkryť a vtedy učiteľ hrá podrolu mentora, možno psychológa. A v istej situácii je potrebné to zastaviť a vziať si tú svoju učiteľskú rolu späť. Povedať napríklad – áno, ľudsky cítim, že to nemáš ľahké, ale ako učiteľka musím teraz od teba vyžadovať výsledky. Viem, že to máš ťažké, ale dôverujem tvojim silám, rada ťa podporím, ale naozaj od teba niečo vyžadujem. V tom musí byť učiteľ transparentný. Môže byť podporný, ale potrebuje aj vyžadovať. Je v poriadku dávať hranice a vyzývať. Toho sa veľa učiteľov bojí. Nechcú byť policajtmi. Ak však učiteľ vedie triedu, potrebuje ju v istých momentoch usmerňovať a dávať jasné hranice. Pritom ak už má s nimi vzťah a hovorieva s nimi partnersky, tak sa nemusí báť, že jednorazovým vyzvaním alebo tlakom na dodržiavanie pravidiel stratí popularitu. Stále si môže udržať rešpekt, aj keď možno to chvíľu bude nepríjemné. Krátkodobé napätie však posúva dopredu a pomáha meniť správanie. Ako učiteľ môžem byť ľudská, ale stále môžem mať a držať autoritu.

Sú školy, kde žiaci učiteľov oslovujú priezviskom. Niekde im hovoria pán profesor. Inde im tykajú. Čo je správne? Čo z toho je pre deti najzrozumiteľnejšie.

Aj tykanie môže byť v poriadku, ak je zjavné, že učiteľ je v role učiteľa. Tykanie nemusí brať rešpekt. Riziko niektorých formálnych oslovení ako napríklad profesor je v tom, že je nepresné – len sa proste niekde vzalo z minulosti. To, že má učiteľ formálne oslovenie mu však automaticky nezaručí, že bude mať aj rešpekt. To treba s učiteľmi preberať – baviť sa o rozdieloch medzi formálnou mocou versus osobnou silou a autoritou. Kto veľmi tlačí na to, že ho musia poslúchať, nemusí dosiahnuť, že ho budú aj rešpektovať. To je stavanie na umelých základoch, ktoré nie sú podložené osobnosťou.

Posuňme sa – vo vyšších ročníkoch sa zbožňovanie učiteľky zásadne zmení. Stalo sa, že pubertiaci sa dohodli na učiteľku a vyložene sa snažili ju vyprovokovať. A skutočne sa im to podarilo. Podpichovali, dorážali na ňu s jediným účelom – dostať ju. Vystrájali, tak, že vo finále učiteľka stála v triede a nepríčetne hystericky kričala. Bolo by mi až ľúto. Čo s tým?

To, že deti testujú autoritu – hocikoho – je prirodzené. Učiteľ im má byť modelom a tým viac ich to láka otestovať odkiaľ pokiaľ môžu. Je to súčasť ich vývinového procesu. Verím, že pre učiteľov je to veľmi ťažké. Hlavne, keď je detí veľa. A koho skôr nachytajú? Každého z nás, kto nemá kontakt so svojou osobnou silou, kto si plne neuvedomuje svoje vlastnosti, zručnosti, skúsenosti. Strata istoty je iba strata kontaktu s vnútornou silou, na chvíľu. Kto sa vie do toho kontaktu dostať späť, situáciu ustojí s oveľa väčším prehľadom. Kto je neistý, desí sa toho, že pôjde do triedy, kde sú tí „šialení pubertiaci, ktorí ho zas budú skúšať“ a cíti sa vnútri slabý alebo bezmocný. Vtedy začne preháňať práve tú formálnu moc, aby sa posilnil. Buď začne kričať alebo sa vyhrážať – dvojkou zo správania, riaditeľom, poznámkami, všetkým, čo je k dispozícii. V bezmoci a hneve používa aj tieto nástroje. Neskôr sa za to hanbí a ľutuje to, ale v neistote má pocit, že má právo vytiahnuť silnejšie metódy, lebo oni sú tí drzí. A tak aj učiteľ môže byť trochu neférový – kvôli štýlu, akým sankcie použije. To je riziko, lebo to nevyhnutne neprinesie rešpekt.

Ak sa to učiteľovi začne stávať častejšie a je v kríze, je veľmi dôležité sa vrátiť k sebe. Uvedomiť si úplný začiatok – motiváciu. Prečo robím tú prácu, o čo mi ide alebo pôvodne išlo? Je dôležité dostať sa k svojmu zámeru, hodnotám, sile. Kto ako učiteľ som, kto chcem byť, ako chcem narábať s ľuďmi. Vtedy s tým viem niečo urobiť.

Verím, že kvôli niečomu si učitelia vyberú, že chcú učiť. Majú víziu, čo chcú prinášať svetu. A hľadajú, ako svoju víziu premeniť na skutočnosť, aby sa v tej škole cítili dobre.

To však znamená, že učiteľ prácu musí mať naozaj rád. To sa však obávam, že o všetkých učiteľoch tiež neplatí.

Po čase možno už nemajú. Ale na začiatku je určite vízia, prečo chcú učiť. Prečo si nevyberú iné povolanie. My robíme program pre učiteľov, ktorý v prvom rade pracuje s týmto ich hodnotami, víziou a očakávaniami od učiteľskej roly. Potom skúmajú prienik – kto som ja osobne ako učiteľ? Čo chcem deťom prinášať? Následne si urobia tzv. pozicioning, aby sa naučili jasne pomenovovávať svoju pozíciu – prečo robia to, čo robia. Čo je ich rola a zámer. Pre učiteľov sú tieto stretnutia veľmi podporné a úľavné, keďže vnímajú, že oceňuje ich osobitý prínos v učiteľskej role. Učiteľské povolanie je dlhodobo nedocenené – spoločensky, finančne aj systémovo. Práve preto potrebujú učitelia nájsť zdroje a hodnotu vnútri v sebe a vo svojom tíme. Konečne majú program, ktorý je pre nich a o nich.

Keď však hľadám vnútornú rovnováhu, aby som ustála ťažké situácie, musím tam mať prazáklad. Čo, keď tam žiadny nie je?

Ja verím, že kvôli niečomu si učitelia vyberú, že chcú učiť. Majú víziu, čo chcú prinášať svetu. A hľadajú, ako svoju víziu premeniť na skutočnosť, aby sa v tej škole cítili dobre. Inak bude ten učiteľ len odovzdávať informácie, nič viac.

Môže teda vôbec učiteľ na žiakov kričať? Učiteľ, ktorý kričí, nemusí byť prísny, prežíva chvíľu, keď je čas vziať si voľno, znovu sa nabiť?

Niekedy stratí každý z nás pôdu pod nohami. Učíme sa celý život. Ak je to raz za čas, je to prirodzené, ale aj tak sa treba pýtať – dobre, ak sa to stane nabudúce, čo by som mala robiť inak, čo sa tam udialo, ako sa môžem dať dokopy. Treba to pomenovať. Aby sa aj deti naučili, ako sa dá robiť s chybami. Stretli sme sa s učiteľom, ktorý nechtiac uprednostnil časť žiakov pred inými. Uvedomil si to a vyriešil výborne. Ospravedlnil sa deťom a vysvetlil – aký bol jeho zámer, čo sa stalo a ako to dopadlo. A keď sa učiteľ vie ospravedlniť za to, že urobí chybu, je to veľmi dobrý role model.

To sa však nedá opakovane. Poznám to ako rodič.

Ak sa to stáva často, treba si minimálne vziať čas na zamyslenie – čo sa to deje, čo potrebujem na to, aby som si udržala svoj vnútorný pokoj a silu, aké zručnosti potrebujem. Možno je to o tom, že som dlhodobo vyhorená. Nemám dosť zdrojov, podpory, nič mi nepomáha si svoju silu a motiváciu udržať. Zistili sme, že učiteľom tiež veľmi pomáha rozprávať sa s inými učiteľmi – ktorí prežívajú podobné veci, trápi ich to isté. Akýkoľvek zdroj na získanie stability je užitočný.

Čiže aj učiteľom by pomohli psychologické poradne?

Na niektorých školách to tak je, školských psychológov využívajú aj učitelia, to je dobré, takáto starostlivosť o nich. Dávať učiteľom starostlivosť a ocenenie je potrebné. To, čo robia, by hocikto neustál.

Školstvo je v zlom stave. Veľa vecí nefunguje, nie sú peniaze, spôsob učenia sa prehodnocuje. Učiteľov tlačia aj rodičia, majú kopu povinností. Statusovo sú nízko, nemôžu si dovoliť veľa vecí. Kde majú hľadať pocit „som hrdý, že som učiteľ“?

Často si iní nevážia ich prácu. Statusové neuznanie prispieva k disbalancu, ktorý učitelia cítia. Projekt, ktorý robíme, im ukazuje ako oni sami môžu pracovať so sebou, aby si udržali rovnováhu, aby našli svoje zdroje. Ako sa môžu dlhodobo podporovať a na to potom nasadiť zručnosti. To ich robí menej závislými od okolia a posilňuje ich to. Ukazuje im, kde majú moc vo vzťahu k sebe, svojej hodnote. To je cesta osobného rozvoja – keď mi nepomáhajú iní, ako sa môžem podporiť sám? Učí ich to zobrať vplyv späť do svojich rúk.

Učiteľ je s deťmi veľa. Môže urobiť skvelú robotu, ale aj veľa pokaziť. Nenaučiť je to najmenej, môže veľa zdeformovať vzťahy detí, ukázať v zlom svetle autoritu, moc. Kde vidíš najväčšie riziká?

Okrem encyklopedického spôsobu učenia, ktorý je v školách stále preferovaný, práve v narábaní so svojou mocou. Učiteľ má v zásade veľkú moc a zodpovednosť – nie len v zmysle vedomostí detí, ale aj v ich ďalšom „ľudskom“ rozvoji. Kľúčové je vedieť, že ako učiteľ moc a vplyv mám, aj keď sa cítim v koncoch alebo nahnevane. Vtedy je veľmi ľahké ju používať spôsobom, ktorý môže mať zničujúci efekt na dieťa. Dôležité je preto mať uvedomenie, čo je moc, ako funguje, ako sa dá používať korektne a zároveň efektívne. S dynamikou moci sa dá veľmi dobre pracovať. Ak učiteľ vie s ňou sám narábať, môže to pekne naučiť aj deti. Dokáže presmerovať ich „testovanie“ a silu smerom od boja s autoritou na niečo pre ne zmysluplnejšie. Na to však musí byť schopný vnímať a oceniť nie len vlastnú moc, ale práve aj silu a autoritu žiaka. Program Posilnení učitelia s tým pekne pracuje.

Dobrý učiteľ dokáže viesť k záujmu o učenie – o nové veci, k hľadaniu, objavovaniu a overovaniu si. Nejde len o to hodnotiť deti, či to vedia správne alebo nesprávne. Podstatnejšie je všímať si, ako o veciach uvažujú a že uvažujú.

Aký by učiteľ nemal byť? Vychádza mi, že nie vyhorený.

To môže byť, ak s tým vie narábať. Je tu však riziko, že v prípade vyhorenia ho žiaci ľahšie vyhodia do emotívnych reakcií a zároveň bude na deti ťažšie prenášať záujem o učenie. Nemal by to však byť človek, ktorý chce primárne uplatňovať svoju moc a riešiť tak vlastnú frustráciu – to môže byť v kontexte školy veľmi škodlivé. Práve preto je kladený veľký dôraz na to, aby učitelia na sebe pracovali. Opakujem však, že za tú veľkú zodpovednosť a náročnosť by mali byť podstatne inak oceňovaní.

Čo s obľúbencami? Stane sa, že učiteľ má niekoho rád a iného menej.

Uvedomenie robí rozdiel. Ak si je učiteľ vedomý, že týchto žiakov má rád napríklad kvôli ich snaživosti a iných naopak trochu menej kvôli ich správaniu, tak to nemusí robiť problém. Všetci máme svoje preferencie. Podstatné je, že si dáva na to pozor pri hodnotení žiakov, aby bol rovnako objektívny k obom. Môže korigovať svoje osobné preferencie. Problém je, že kvôli správaniu majú učitelia v hneve niekedy tendenciu vyrušujúcich žiakov aj negatívne hodnotiť v oblasti vedomostí.

Aké mená si najrýchlejšie zapamätáme, keď robíme so skupinou? Troublemakerov – tých ktorí robia problém alebo vyrušujú. Dávame im potom oveľa viac pozornosti ako ostaným. Namiesto toho, aby sme ju dávali tým šikovným. Volá sa to zameranie na deficit. Problémy zvyknú učitelia riešiť viac než to, čo funguje. Stačí to pritom riešiť až keď to nefunguje opakovane a môžem to riešiť rýchlym pomenovaním s jasným pokynom a vrátiť sa späť k tým deťom, ktoré fungujú. Aj to učíme učiteľov, urobiť rýchlu intervenciu a pokračovať vo svojej ceste.

Videla si film Vlna? Nemecký film o učiteľovi, ktorý učí o usporiadaní štátu a diktatúru bude učiť formou experimentu. Zavedie veci, ktoré k nej patria a nakoniec sa mu to vymkne z rúk. Toto je extrém. Ale mal by učiteľ skúšať aj veci „out of box“? Kritizujeme školy, že deti neučia pre zajtrajšok a školstvo je zastarané. Mnoho učiteľov má chuť robiť to inak. No nepoznajú dôsledky. Čo s tým?

Progres nevzniká bez toho, aby sme skúsili niečo nové. Kľúčové je sledovať feedback, čo to robí. Je dobré mať prizvaného iného človeka, ktorý sleduje efekty a funkčnosť. Vlna je extrém, ale bez vyskúšania by neprišli na to, že to funguje takto neobvykle silno. A vďaka nemu si uvedomujeme, na čo si treba dávať väčší pozor. Nové metódy treba veľa vysvetľovať, overovať, pozorovať. Na pedagogických školách sa robia výskumy okolo nových interaktívnych metód, dá sa k nim zohnať veľa informácií a to pomáha hľadať a rozhodovať sa pre tie, ktoré mi sedia a sú funkčné.

Možno časom, v budúcnosti, zaniknú školy ako budovy. Ale vraví sa, že učitelia nezmiznú nikdy. Ako učiť učiteľov, akí by mali byť, aby boli dobrými učiteľmi?

Užitočné je, aby učili „cez seba“. Pre nás všetkých je raz za čas potrebné urobiť si audit. Je dobré sa zastaviť a pýtať sa samej seba – ako robím svoju prácu, aká v nej som, čo mi chýba a kam sa chcem posunúť. Dobrý učiteľ je otvorený sebareflexii a priebežnému učeniu nových vecí. A spätnej väzbe. To všetko ho rozvíja, ale zároveň udržiava v kontakte so svojou motiváciou a  hodnotami. To je pekný model. Zároveň však potrebujeme vyvíjať tlak na systém vzdelávania, je starý a treba ho zlepšovať.

Učiteľ nielen učí, ale aj vedie.

Áno, a dobrý učiteľ dokáže viesť k záujmu o učenie – o nové veci, k hľadaniu, objavovaniu a overovaniu si. Nejde len o to hodnotiť deti, či to vedia správne alebo nesprávne. Podstatnejšie je všímať si, ako o veciach uvažujú a že uvažujú. Dôležitejší je proces, nie nevyhnutne iba výsledok. Vedieť oceniť snahu, vlastné postupy i pochybovanie pomáha deťom k motivácii, zvedavosti a ochote sa učiť a zlepšovať.

SYLVIA ONDRISOVÁ – psychologička a lektorka, ktorá sa dlhodobo venuje osobnostnému rozvoju. Ako lektorka Komenského inštitútu rozbieha projekt zameraný na učiteľov – na ich rozvoj a podporu. Tak, aby ich čím viac prispievalo k tomu, že školstvo a systém vzdelávania sa na Slovensku bude viac a cielene meniť aj zospodu.

12803173_589552061195330_8310360583675959213_n

Kľúčové slová:

rozhovor, vzdelávanie

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.