Demokracia znamená mať viac, nie menej konfliktov

„Buď si spolu rozumieme, alebo spolu nebudeme komunikovať. Ak sa mi podľa toho čudného zvyku niekto znepáči na facebooku, vygumujem si ho a nebudem čítať ani príspevky od ľudí, s ktorými nesúhlasím. Robiť to je úplná somarina,“ hovorí v rozhovore expert na riešenie konfliktov Dušan Ondrušek.

Tri poschodia v starom dome v centre Bratislavy. Fučím ako vždy, keď sem prichádzam. Otvára mi Dušan Ondrušek, je tu doma. Pred rokmi PDCS na Slovensku zakladal. Dnes je PDCS renomovanou organizáciou, ktorej tréneri a lektori sa venujú riešeniu konfliktov v mnohých krajinách sveta. S kým iným hovoriť o tolerancii, vplyve a ovplyvňovaní verejnej mienky, o tom, ako sa Slovensko a svet posúva v nazeraní na spory, než s mužom, ktorý sa tým zaoberá viac ako dvadsať rokov.

Začnime zoširoka, sú Slováci tolerantný národ?

Na to sa nedá jednoznačne odpovedať. Vieme to porovnať s minulosťou – či sme tolerantnejší oproti tomu, čo bolo kedysi. Mám pocit, že dnes sa viac odlišujú jednotlivé skupiny Slovákov. Máme veľkú časť spoločnosti, ktorá je viditeľne tolerantnejšia a prijíma inakosť lepšie – najmä mladší ľudia, ktorí cestujú alebo študovali v zahraničí a zvykli si na to, že  svet, ktorý poznali z detstva, nie je jediný možný. Stačí niekoľko vycestovaní a u väčšiny ľudí sa zvyšuje tolerantnosť. A potom je tu rastúca skupina ľudí, ktorí sú výrazne netolerantnejší, než to bolo pred dvadsiatimi rokmi, lebo sa viac než kedysi uzatvárajú do svojich skupín. Mysleli sme si, že sociálne siete a väčšia možnosť interagovať prinesie väčšiu tolerantnosť. Deje sa to, že ľudia komunikujú viac nepriamo – online, na diaľku, ale to neznamená, že okruh ich známych je rôznorodejší a stretávajú sa s väčším množstvom rôznych názorov. Naopak, niektorí sa uzatvárajú do svojich sietí.

Dušan Ondrušek. FOTO - Archív Živica
Dušan Ondrušek. FOTO – Archív Živica

Prečo to tak je? Preto, že hľadajú bezpečie, potvrdenie správnosti vlastných názorov a tým aj upevnenie sebavedomia? Prečo v rámci tých skupín rastie netolerancia?

Netolerancia veľmi súvisí so vzdelaním a informovanosťou. Ak viac viem, viac si zvykám na to, že mnoho vecí nepoznám a  nemôžem si príliš rýchlo vytvárať hotový názor, lebo každý ďalší mi ho môže spochybniť. A keď viem málo, tak si nepotrebujem rozširovať názor. Mám svoj  okruh jedál, miest, ľudí, štýlov, ktorým dôverujem a pocit, že nepotrebujem poznať niečo iné.

Vravíte, že v minulosti sme boli menej tolerantní. Napadá mi však, že kedysi režim istú formu tolerancie prikazoval. A bolo tu aj rozšírené a silné náboženstvo, hoci bolo pod povrchom. A viera predsa učí tolerancii. Dá sa povedať, že dnes nás k tej tolerancii vedie menej viera a viac poznávanie?

Viera učí tolerancii aj netolerancii, sú tam obidva procesy. Na jednej strane, keď to dobre funguje, viera učí ľudí, aby boli citlivejší, aby neodsudzovali iných a posilňovali v sebe to dobré. Aby sa držali pravidla Nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe. Na druhej strane vidíme, že viera vedie časť ľudí k opačnému pocitu – my sme tí, čo poznajú skutočnú pravdu a utvrdzujeme sa v tom. Ostatní to výlučné interpretovanie jedinej pravdy môžu vnímať ako ohrozenie. A to je nešťastné.

Netolerancia veľmi súvisí so vzdelaním a informovanosťou. Ak viac viem, viac si zvykám na to, že mnoho vecí nepoznám a nemôžem si príliš rýchlo vytvárať hotový názor, lebo každý ďalší mi ho môže spochybniť.

Netolerancia vedie ku konfliktom, ktorými sa dlho zaoberáte. Ako ich riešia Slováci? Dá sa to s niečím porovnať? Otvorene, skryto, potláčame ich, odkladáme, sme zákerní, kričíme?

Konflikty môžu byť veľmi rôznorodé. Určite nie sú len vo forme fyzického, brachiálneho násilia, čo sa v spoločnosti všeobecne považuje za veľké konflikty. Konflikt môže byť názorový, hodnotový, vzťahový, informačný. Pre niekoho to môže byť prekvapujúce, ale mám pocit, že keď sa obzriem povedzme tridsať rokov dozadu, postupujeme k lepšiemu. A to v ochote počúvať iného a okamžite ho neprerušovať. Menia sa nastavenia toho, že vedľa seba môžeme existovať, aj keď máme odlišné názory. To sa vo všeobecnosti a u veľkej časti ľudí zlepšuje. Pred dvadsiatimi rokmi som napríklad počas rokovaní zažíval to, čo teraz v krajinách od nás na východ – v Moldavsku, Azerbajdžane. Jeden hovorí a druhý do toho tiež, lebo nevie vydržať desať sekúnd, kým naňho príde rad. Tým pádom je diskusia plná nepočúvania sa, tvoria ju duetta a tercettá (keď súbežne hovoria dvaja, traja), všetko sa  predlžuje. V kultivovanej diskusii si musím vypočuť aj iný názor, chvíľku vydržať a potom mu odpovedať.

To sú diskusie naživo. No aj v internetových diskusiách to občas vyzerá, akoby sa diskutéri nepočúvali, pozorne nečítali. Je to dané anonymitou, ktorú internet poskytuje?

Pri diskusii tvárou tvár sa rozpráva toľko ľudí, koľko sa zmestí do miestnosti –dajme tomu 20 – 30 ľudí. Diskusia online mi pripadá, ako keby sme na futbalovom štadióne zhasli a dali výzvu – hovorte všetci. A budeme počúvať len tých, ktorí vedia najmocnejšie kričať. Anonymita a masovosť vedú k pocitu, že majú pravdu. A výskumy dokazujú, že hulvátstvo je nákazlivé. Vidno to na online diskusiách pred voľbami. Výsledky po nich sú iné než sa javili v online diskusiách. Aj preto, že mnohí sa predtým neozvali. Buď nemali čo povedať alebo tí slušnejší nemali chuť zapojiť sa. Posudzovať spoločnosť podľa toho, čo vidíme v online diskusiách, je veľmi nepresné. Povedľa tých najagresívnejších nevidíme veľké počty tých, ktorí sú ticho, často majú odlišné názory alebo netúžia vyjadrovať sa v takomto prostredí.

Diskusie sa dajú obmedziť, čo aj mnohé médiá robia, práve pre to, čo ste povedali. No nedá sa to robiť na sociálnych sieťach. A práve tam ľudia, ktorí majú obmedzené videnie sveta a málo informácií plus ich niekto ohúri a sú povahovo agresívnejší, šíria neoverené a desivé informácie. Sme tu na Slovensku nejako výnimoční v podporovaní konšpiračných teórií voči inému prostrediu? Európskemu, svetovému?

Väčšia pôda pre nekultúru je tam, kde sa ľudia cítia ohrození. Situácie ohrozenia menia schopnosť vnímať skutočnosť. Je to dokázané. Robili sa výskumy, keď nechali ľudí čítať neidentifikovateľné série bodiek a každý si ich interpretoval inak. Niektorí jasne videli obrázky, do nejasných podnetov si premietali presné skutočnosti. A keď ľudí nechali obzerať si zhluky bodiek v najprv pokoji a potom tesne pred výskokom z lietadla, v situácii ohrozenia a vybudených emócií mali sklon v oveľa väčšej miere vidieť usporiadané obrazce. Tento experiment ukazuje, že v situácii neistoty, strachu a vypätých emócií máme tendencie skôr si vytvárať konštrukcie aj toho, čo neexistuje. Nehovoriac o tom, že existujú ľudia, ktorí sú na to špeciálne náchylní.

A platí to všeobecne, to nie je slovenské špecifikum, že zlé a ohrozujúce správy či výstražné momenty sa silnejšie a rýchlejšie presadzujú, aj preto, že človek je stavaný tak, aby bol pozornejší k tomu, čo ho ohrozuje. Vtedy to má väčšiu silu ako pozitívne momenty. Veľmi dobre to vedia obchodníci a politici – robiť marketing strachom je oveľa jednoduchšie, ako robiť marketing dobrou možnosťou. Posolstvo, že „už je toho málo a skoro sa to vypredá a je posledný deň a posledná šanca a o toto všetko prídete, keď to nebudete mať“ funguje oveľa lepšie, ako „toto by ste získali a budete mať dosť času, tak si to rozmyslite“. Taká je ľudská povaha. Ale je nechutné, keď to zneužívajú politici a popularitu si budujú viac strachom, než pozitívnymi príkladmi, ak neposilňujú nádej, ale pocit ohrozenia.

Plus platí princíp konformity – čo robí väčšina, to musí byť správne. Kedysi dávno som sa v seminárnej práci venoval tomu  ako deti posudzujú výroky, keď vedia, čo hovoria ostatní. Asi 30% menilo názor. Pôvodne si individuálne mysleli niečo iné, ale keď si niečo  myslí väčšina, niečo na tom bude.

Má potom význam s konšpiráciami polemizovať alebo na ne reagovať? Podporované strachom často ďalší strach vyvolávajú…

Rozlišoval by som medzi skutočnými tajnými dohodami, tie sú prirodzené, a na druhej strane konšpiračnými bludmi. Konšpiračné bludy sú nešťastné. Nemyslím si, že sa to veľmi dá ovplyvniť vysvetľovaním a protiargumentmi. Vidíme, že aj vysoko inteligentní ľudia sú schopní osvojiť si konšpiračné bludy. Pomohla by práca s kritickým myslením na školách, ale je to dlhodobá záležitosť. To, aby si ľudia zvykli kriticky sa stavať k informáciám, aby dokázali mať od nich väčší odstup, aby sa naučili viac skúmať zdroj správ. V tomto sú Slováci možno horší, než Západná Európa. Dlhé roky sme nemali na školách mediálnu výchovu ani nič také, ako kritické myslenie. Ani mladšia, ani stredná generácia sa to sama nenaučila. Doteraz vidíme, že nás ľahko ovplyvní falošná kampaň, ľahko sa manipuluje s ľuďmi. Niektoré lekcie sa dajú naučiť len na vlastnej koži.

Dušan Ondrušek vedie workshop na Sokratovom inštitúte. FOTO - SI
Dušan Ondrušek vedie workshop na Sokratovom inštitúte. FOTO – SI

Socializmus zakazoval pýtať sa. Kritické myslenie je pojem, s ktorým som sa po prvý raz stretla na vysokej škole a podľa mňa mu veľa ľudí ani nerozumie. A stále je aj veľa naivných ľudí, ktorí prijímajú sľuby a nepýtajú sa, naletia nebankovkám, politikom, manipulátorom z marketingu…

Je to postupný proces, dva kroky vpred a jeden nazad – tá lekcia potrvá desaťročia. Pre moju osemdesiatročnú svokru bola televízia „kanceľ“ – to, odkiaľ prichádzajú sväté pravdy. Ak niečo povedali v televízii na programe, ktorý mala pustený, bol to jediný jasný fakt. Pýtal som sa jej, kde to povedali, kto, v akej súvislosti, overme to z viacerých zdrojov… Pre ňu bola televízia stopercentný zdroj pravdy. Už ďalšia generácia začala rozlišovať. A ďalšia ignoruje televíziu a berie informácie z internetu, sociálnych sietí, od kamarátov.

Ľudia sa postupne naučia, že je množstvo právd a je dobré  vytvárať si názor na základe diskusie. Študenti sa ma niekedy pýtajú, ako je možné, že za demokracie je viac konfliktov ako bolo predtým. Ale pre mňa to je logické. Pluralitná spoločnosť a sloboda názoru prináša  aj viac konfliktov. Dôležité je, aby sa neriešili násilím. Máme nástroje na to, ako umožniť dať slovo rôznym stranám a pohľadom. To znamená, že síce máme viac konfliktov, ale dajú sa riešiť konštruktívne.

Pátrať po viacerých zdrojoch, snažiť sa utvoriť si názor a hľadať pravdu je veľmi náročné, dnes je zdrojov veľa. A preto tu zohrávajú dôležitú úlohu mienkotvorní ľudia. Ti, ktorí si nedajú námahu a nemajú čas sami hľadať pravdu často nájdu človeka, akéhosi pandanta, s ktorého pravdami sa stotožnia. Novinári, politici, komentátori, herci…  Sú pre mnoho ľudí nositeľmi univerzálnych právd. Ako vidíte tieto osobnosti? Uvedomujú si svoju zodpovednosť? Pracujú s ňou?

Radi vnímame ľudí, ktorí sú viditeľní a známi ako dôveryhodnejších. Ak človek po nejakom čase pocíti, že má vplyv, musí to byť veľmi zrelá osobnosť, aby to ustál. Je dobré, keď si takéto osobnosti uvedomujú, že musia byť zodpovední vo všetkých svojich výrokoch, lebo ľudia majú tendenciu stotožňovať sa s nimi.

Mimochodom, mať vplyv veľmi rýchlo unaví…

Mám iba pocit, že sme sa ocitli v novom type vojny, na ktorý sme neboli pripravení.

Mediálne známi ľudia sú pre mnohých akousi skratkou, Kým sa pohybujeme v kuchárskych šou, o nič veľmi nejde. Horšie je, ak sa títo šíritelia ideí vyjadrujú k rusko – ukrajinskému konfliktu alebo utečencom.

Je to tak všade vo svete a my sa aj tu učme na vlastnej koži. Potrvá niekoľko desiatok rokov, aby sme nevnímali a nepreháňali to v sile podobných posolstiev.

Pre mňa najzaujímavejší z týchto rýchlych osobností sú účastníci reality šou. Väčšinou nikdy nič nedokázali a ničím nie sú zaujímaví, len sú výrazne viditeľní. Zrazu sa stali témou bulvárnych denníkov, spoločenských diskusií a na nich si vyjasňujú postoje bežní ľudia, ktorí sa s nimi porovnávajú. Málokto z nich pochopí, že sláva prišla nevdojak a vyjadrujú sa aj k veciam, kde je to naozaj pre nich nezmysel. Je smutnosmiešne vidieť, čo sa deje. Ich sláva spadne za niekoľko mesiacov. A keďže to sú často zvláštne hraničné osobnosti, inak by sa do tej šou nedostali, končia zle – vo väzení, na drogách. Možno by tak skončili aj, ak by neboli chvíľu slávni, ale tá sláva proces urýchlila.

Je zaujímavé, že mnohí ľudia majú tendenciu týchto „mienkotvorcov“ nasledovať a nechať sa pofidérnymi nositeľmi právd ovplyvniť. Médiá ich použijú, iní počúvajú…

Rôznorodosť je zaujímavý fenomén.

Každá skupina ľudí používa iné komunikačné kanály. Mladí pozerajú youtube. Staršia generácia, ktorá naskočila na používanie internetu, komunikuje prostredníctvom zvláštnych powerpointov – obrázky, jednoduché heslá fungujú. Máme skreslené predstavy – ak niečo sami nerobíme, nevieme, aký to má vplyv. Ja nikdy nečítam letáky o zlacnených druhoch tovarov a myslel som si, že to nefunguje. Pre dosť veľkú časť ľudí je to ale najdôležitejší zdroj informácií. Mali by sme lepšie poznať a nepodceňovať rôzne zdroje informácií.

Čo dáva udalosti, informácii rozmer, ktorý ľudí rozdelí na viac názorových prúdov? Napríklad – rusko-ukrajinský konflikt. V médiách som strávila dvadsať rokov  a vychádzalo nám, že zahraničné témy „neťahajú“. Ľudia im nerozumejú, majú pocit, že sú im vzdialené, že sa v nich stále deje to isté. V téme Rusko versus Ukrajina je však kopa debát, uzavretých skupín, ktoré si vykrikujú opačné názory, posielajú si videá, linky, odkazy na pravdu, ktoré niekto niekde povedal. Čím to je?

Môj pocit je, že u staršej generácie zohráva úlohu aj blízkosť slovanského sveta. Rusko a Ukrajina nás zaujíma viac ako hladomor v Sudáne, lebo ten je ďaleko. Kultúrna podobnosť pridáva téme na atraktivite. Druhá vec je zrozumiteľnosť. Rozumieme tomu, ako sa cítia ľudia, ktorí bojujú o jazyk, vieru, symboly, to je zrozumiteľný konflikt. Rozumieme mu viac ako napríklad klimatickým zmenám. To je dôležitá téma v iných krajinách. Mám kamaráta z Argentíny a ten o klíme hovorí celkom inak – má osobnú skúsenosť s tým, že mu oslepli ovce, klimatické zmeny tam vidia a cítia, oslovuje ich to. To sa tu nedeje a preto nás všeobecné debaty neovplyvňujú. Tretí faktor je len môj osobný, ničím nepodložený pocit, že sa začala cielená informačná vojna. Hlavne z ruskej strany ide masívna komunikácia  – článkami, blogmi, diskusiami, stále sa objavujú nové a čudné portály, ktoré sa navzájom prepojujú a podporujú. Nechcem však robiť to, čo mi samému vadí – bez faktov interpretovať. Mám iba pocit, že sme sa ocitli v novom type vojny, na ktorý sme neboli pripravení.

Dušan Ondrušek na Sokratovom inštitúte. FOTO - SI
Dušan Ondrušek na Sokratovom inštitúte. FOTO – SI

Navyše na to nemáme žiaden vplyv… A neriešime to, čo sa nás denne bytostne týka. Ale čo médiá? A ich nezávislosť? V posledných rokoch to v slovenskom priestore s ich nezávislosťou vôbec nie je jednoznačné. Je dnes vôbec možné, aby bolo nejaké médium celkom nezávislé?

Nepoznám prepojenia záujmových skupín. Len na základe čítania neviem odhaliť, či je niekto v pozadí. A nevnímam až tak ani manipuláciu čitateľov. Zachytím však, keď novinári nemajú dosť odvahy pýtať sa. Nechajú sa umlčať a nerobia to, čo by mali – dôsledne sa pýtať. Cestu vidím v tom, že by si ľudia mali zvykať na kritické myslenie a naučili sa správne čítať a vytvárať si vlastný názor. Absolútne nestranné a ničím neovplyvnené médium asi neexistuje, istý vplyv by som čakal všade. Najnechutnejšie je zneužitie médií politickou stranou, aj to tu bolo.

Začína sa to výberom tém, spôsobom spracovania, vymedzenému priestoru, komentárom k téme. Nemusí sa písať nepravda, stačí, že sa niečo vôbec. Vráťme sa na konci k téme tolerancie. Vy trénujete ľudí, ako sa vyrovnávať s intoleranciou. A k tomu, aby konflikty riešili rozumne. Ako sa to dá podporovať? Existuje jednoduchý návod?

Jedna z ciest je pokúšať sa ľudí viesť k poznaniu, že konflikty sa nemusia končiť tak, že niekto totálne získa a druhý prehrá, jeden má totálnu pravdu vo všetkom a druhý v ničom. Je nutné pokúsiť sa diskutovať s každým. Aj keď sú nám tí druhí nesympatickí a hlásajú niečo, čo sa nám nepáči, nemôžeme odmietať diskusiu. V diskusii sa rodí názor, ktorý nie je jednostranný.

Čo je to za blbosť, že „víťaz berie všetko“? Dnes sa šíri zvyk, že buď si spolu rozumieme, alebo ak nie, tak spolu nebudeme komunikovať.Ak sa mi podľa toho čudného zvyku niekto znepáči na facebooku, vygumujem si ho a nebudem čítať ani príspevky od ľudí, s ktorými nesúhlasím. Robiť to je úplná somarina. Občas sa musím prinútiť čítať aj čudné názory, aspoň o nich budem vedieť. Pri neskoršej konfrontácii budem trochu rozumieť z čoho ich nositeľ vychádza. Nemusím súhlasiť, ale viem kvalifikovanejšie diskutovať.

V 19. storočí bola meštianskym zvykom tradícia stolových spoločností. Miestne celebrity a významní ľudia sa v nedeľu stretli, spolu obedovali a diskutovali – politici z rôznych strán, obchodníci. Občas sa aj neznášali. Ale honorabilita skrátka mala tú slušnosť, stretla sa a porozprávala. Zážitok spoločnej diskusie u stolových spoločností umožňoval, že hoci tí ľudia boli názorovo inde, vychádzali spolu a poznali svoje názory. Bol to užitočný zvyk a v multikultúrnej spoločnosti k nemu zas dospejeme.

Je to zaujímavá myšlienka. Ktovie, či sa k nej Slovensko niekedy vráti.

Môžeme si ako v Holandsku urobiť štyri alebo päť pilierov, každý mať vlastný svet. Kresťanskí demokrati majú svoj priestor a školy, sociálni demokrati tiež, liberáli niečo iné ako katolíci. Alebo urobíme svet, v ktorom rešpektujeme odlišnosť a vytvoríme priestor, kde si občas vymeníme názory. A keď príde na nejaký moslimský alebo iný celkom odlišný element, prežujeme to, že tí ľudia majú inú vieru a pochádzajú z iného sveta, že v niečom sa vieme zhodnúť. A tiež ich k tomu stolu pozveme.

Je otázka, prečo sa v podstate nepociťujeme problémy v integrovaní vietnamskej komunity, ale je tu obrovská obava z moslimskej komunity. Vietnamcov je u nás iste viac ako moslimov. Vietnamcov sa nebojíme a rešpektujeme ich. Z moslimov máme strach.

Občas sa musím prinútiť čítať aj čudné názory, aspoň o nich budem vedieť. Pri neskoršej konfrontácii budem trochu rozumieť z čoho ich nositeľ vychádza. Nemusím súhlasiť, ale viem kvalifikovanejšie diskutovať.

Trochu sa to mení…

Černosi hovorili, že pred tridsiatimi rokmi si na nich deti na ulici siahali a babky sa prežehnávali. Zmenilo sa to. Lenže posledné dva – tri roky im opäť dávajú ľudia pocítiť, že sú iní. To je zlé. Znamená to, že spoločnosť zas oddeľuje nejakú identitu a stráni sa jej.

Spoločnosť môže fungovať, ak jej členovia majú veľa identít. Ja som súčasne otec a súčasne Slovák a nefajčiar a cukrovkár a lektor. A s týmto mám spoločné že sme futbalisti a s týmto zas to, že vieme, aké to je mať dcéry. Máme aj odlišnosti, jeden je kresťan a druhý agnostik. A to, že jedna identita nás delí a ostatné máme spoločné, je v poriadku. Problém nastáva, ak postavíme jednu identitu, napríklad vieru, nad ostatné, potom si vytvárame hlúpe a zbytočné bariéry. Keby sme dobre fungovali, všetci rozvíjame svoje rôzne identity a na základe spojitostí hľadáme to spoločné s ostatnými ľuďmi. S niekým si rozumiem ako muž s mužom, s iným v tom, že sa cítime rovnako ublížení. Jedna nad druhú by nemala byť nadradená.

Čiže treba hľadať to, čo máme spoločné, než to, čo nás rozdeľuje alebo to, z čoho máme strach a v čom sme ostražití?

Hľadajme to spoločné, aj to, čo nás rozdeľuje. Ale nenadradzujme jednu z tých charakteristík nad ostatné. V Iraku som hovoril s ľuďmi, ktorí mi vraveli, že pred Saddámom nebolo podstatné, či je človek šiít alebo sunnita alebo Kurd. Potom sa to rozdelilo a dnes to už nikto nedá dokopy. (Možno tak po troch – štyroch generáciách.)

Slováci sú holubičí národ, tu niečo podobné snáď nehrozí.

Nie sme holubičí národ, ale nahovárať si to je taká v zásade neškodná psychohygiena. Nemyslím si, že by tu bolo menej konfliktov ako inde. Porovnávacie štúdie ukázali, prečo majú Nóri menej konfliktov. Generácie si ich po stáročia odžili a v minulosti im pomáhali aj veľké vzdialenosti medzi usadlosťami. Konflikty sa riešili jednoducho – odchodom. U nás to nejde. My sa musíme naučiť žiť vedľa seba, aj s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme.

Jedna teória hovorí, že spejeme k spoločnosti, ktorá bude zložená z „kultúrnych nomádov“,  každý sa stáva emigrantom a rovní sme si v tom, že každý sa cíti ako prišelec. To sa mi páči.

DUŠAN ONDRUŠEK je facilitátor a tréner. Založil a vedie organizáciu Partners for Democratic Change Slovakia (PDCS), ktorá sa snaží kultivovať priestor pre dialóg, šíriť poznatky a zručnosti pre alternatívne spôsoby riešenia konfliktov, hlavne v oblasti komunitných a verejných konfliktov. Pôvodne pracoval ako psychológ, venoval sa poradenstvu a terapii. Zaoberal sa výskumom altruizmu a účinnosti rôznych typov tréningov. Od roku 1990 sa trénersky a konzultačne zameriava prevažne na oblasť organizačného rozvoja, alternatívnych spôsobov riešenia konfliktov a nenásilnej komunikácie. Ako tréner a facilitátor doteraz viedol viac asi 1100 tréningov vo viac ako 40 krajinách. Je autorom a spoluautorom 11 kníh. Je lektorom na Sokratovom inštitúte v rámci projektu SAMRS/2015/RV/1/10 a tiež na Komenského inštitúte.

slovakaid

Kľúčové slová:

voľby

Ďalšie články od autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.