Psychologička a dula: Kľúčová pre pôrod je psychická pohoda

Personál v pôrodnici sa často snaží ženu povzbudiť nevhodnými slovami, čím spôsobí pravý opak. Psychická pohoda je totiž pre hladký priebeh pôrodu najdôležitejšia, hovorí psychoterapeutička a dula HANA CELUŠÁKOVÁ, ktorá pomáhala pri pôrode svojich detí už dvadsiatim mamám.

Nakoľko je pri pôrode dôležitá psychika a psychická pohoda?

Z môjho pohľadu je to zásadná vec. Pôrod nie je len fyzický akt ako nejaká operácia brucha alebo podobne, ale psychika je pre to, aby prebehol hladko, jedným z kľúčových faktorov. Hormóny, ktoré sa pri ňom vylučujú, sa vylučujú len v prostredí bezpečia, súkromia a intimity. Napríklad oxytocín je takzvaný plachý hormón a v prostredí, ktoré je nehostinné alebo nie je bezpečné sa jeho vylučovanie znižuje. Oxytocín je pritom kľúčový pre priebeh pôrodu, pretože spúšťa kontrakcie a neskôr, po pôrode, aj starostlivé správanie matky o dieťa. Jeho hladina sa počas pôrodu prirodzene zvyšuje, pričom v závere sa ho vyprodukuje najviac, čo naštartuje starostlivosť matky o dieťa hneď po narodení. Ja vnímam pôrod ako súčasť reprodukčného zdravia a teda je pri ňom, rovnako ako pri iných situáciách reprodukcie, intimita, rešpekt a pocit bezpečia veľmi dôležitý.

Čo sa môže stať, keď sa pocit bezpečia naruší? Zníži sa u rodičky produkcia oxytocínu? Viaceré ženy mi popisovali, že sa im kontrakcie spomalili alebo úplne zastavili, keď ich po príchode do pôrodnice nútili vypisovať zdravotnícku dokumentáciu, alebo keď uvideli nehostinnú vykachličkovanú sálu.

Hana Celušáková. FOTO - dietaaja.sk
Hana Celušáková. FOTO – dietaaja.sk

Žena sa počas pôrodu plne sústredí na bábätko, zvládanie kontrakcií a príchod do cudzieho prostredia, prípadne to, že musím rozmýšľať a odpovedať na otázky pre vyplnenie dokumentácie tento proces narúša. A ak je nové prostredie stresujúce, začne jej telo produkovať adrenalín. Tento hormón je zodpovedný za útok alebo útek, teda obranné reakcie, ktoré nás nútia chovať sa tak, aby sme zachovali život seba a bábätka. To sa môže prejaviť aj zastavením kontrakcií.

Zároveň je psychika počas pôrodu veľmi krehká, žena má v sebe veľa rôznych strachov o seba aj o dieťa. Zvlášť pred prvým pôrodom môže strach znižovať jej schopnosť veriť v seba. Akékoľvek poznámky z okolia ju môžu zahanbiť, zneistiť, čo môže spomaliť pôrod. Začne kontrolovať svoje správanie a nebude konať tak inštinktívne, ako keď si myslí, že sa na ňu nikto nepozerá. Prestáva si veriť, na povrch začnú plávať rôzne strachy a klesá jej istota v to, že to dokáže.

Zdravotnícky personál sa bohužiaľ často snaží ženu motivovať slovami, ktoré sú pre ňu zraňujúce. Komentujú to, ako sa správa, či je spontánna vo výkrikoch a podobne, čo narúša inštinktívne správanie, ktoré je kľúčové pre to, aby pôrod fungoval. Sú ženy, ktoré dokážu rodiť aj pri takýchto poznámkach, ale u iných pocit hanby spôsobí, že sa pôrod spomalí alebo zastaví, čím sa zvyšuje riziko zásahov do pôrodu a podávania liekov na chemické podporenie pôrodnej činnosti. Jednoducho sa spustí lavína zásahov do pôrodu, kedy sa to môže zmeniť na to, že žena nemá pocit, že rodí, ale že z nej musia dieťa nejako vyslobodiť. Problémy pri pôrode však môžu prameniť aj z vecí, ktoré sa udiali dávno pre ním.

Napríklad?

Napríklad prvý pôrod nemusí byť ženine prvé tehotenstvo a bude sa teda o dieťa viac báť. Alebo v tehotenskej poradni môže nastať určitý nesúlad medzi rodičkou a lekárom. Pôrod je často len vyústením deväťmesačného zneisťovania, kedy si žena hovorí, že veď hádam to tí lekári už nejako zvládnu a prestáva veriť v svoje schopnosti. A navyše, mediálny obraz pôrodu je, že je to niečo strašne ťažké, na hrane prežitia a hrozne to bolí. A to je voči pôrodom veľmi nefér, lebo to môže byť aj krásny zážitok. Je teda dôležité, aby ľudia brali pôrod ako niečo normálne s určitým percentom prípadov, kedy nastanú komplikácie, na čo tam máme lekára, ktorý nám pomôže. Dnes máme v spoločnosti také nastavenie, že pokiaľ si nezaplatíme vlastného lekára, tak sa bojíme, či sa dieťa vôbec narodí.

Verím však, že lekári ani sestry nechcú ženám ubližovať a nevhodné slová či už pri pôrode alebo v poradni volia nechtiac a teda sa im darí s dobrým úmyslom dosiahnuť skôr pravý opak.

Je normálne, keď sa žena, najmä počas prvého pôrodu, obráti na skúsenú „ženu“, čo môže byť aj pôrodná asistentka alebo lekár, s nádejou, že ju podporí. Keď jej v tej chvíli povedia, že to robí skvele, a že za chvíľu dieťatko uvidí, je to úplne niečo iné, ako keď situáciu komentujú štýlom „no, ale takto vy nikdy neporodíte“, alebo „keď budete takto dýchať, to sa nikdy nedočkáme“ a „myslíte, že vás to bolí, ale to ešte len bude bolieť“ a podobne. To je, ako keby ste boli na skúške a vyučujúci vám hovoril, že „to čo za blbosť ste povedali k tejto otázke“ alebo „vy ste sa málo učili, to nemáte šancu spraviť“. Určite je vtedy oveľa náročnejšie nestratiť vieru v seba, ako keby vás podporili. Ťažko mi je vyjadriť sa k tomu, prečo sú komentáre personálu často takéto, ale úplne to mení schopnosť ženy ísť ďalej pôrodom, keď ju niekto neustále spochybňuje.

Sú lekári počas štúdia inštruovaní, ako s rodičkami komunikovať?

Psychológia je na lekárskych fakultách veľmi obmedzená a zameriava sa skôr na kognitívnu psychológiu ako pamäť a učenie. Nikto ich neučí, ako vytvárať vzťah dôvery s pacientom, či do akej miery je ten vzťah dôležitý. V gynekológii by tiež mohlo byť akceptované, že je dôležité, aby žena verila lekárovi a že tá dôvera by mohla byť založená skôr na partnerskom prístupe a zodpovednosti pacienta za svoj život a nie na autorite lekára, ktorý vám nadiktuje, ako to bude a vy to zoberiete. Možno kedysi tu takýto vzťah bol, dnes sa však filozofia ľudí zmenila a celkovo výrazne klesla dôvera v lekárov. V situáciách, kedy to je ozaj dôležité, by však bolo fajn, keby tu tá dôvera bola.

Myslíte si, že by budúcim lekárom pomohli kurzy o prístupe k pacientom?

Je dôležité brať lekárov ako akúkoľvek inú pomáhajúcu profesiu a pomáhajúca profesia by mala byť školená v tom, ako pracovať s ľuďmi! Pretože vedieť podať fakty ľuďom tak, aby ich brali vážne, je minimálne 50 percent úspechu. Tak isto by sa malo akceptovať to, že človek si v prvom rade zodpovedá za svoj život sám. Ja ako lekár mu v tom môžem byť poradcom, ale zodpovednosť za to nesie on a ja ju nemôžem preberať zaňho. V okamihu, kedy lekár preberie zodpovednosť za pacienta sa oveľa viac snaží robiť preventívne kroky v rámci svojho vzdelávania, ktoré je centrované na patológiu. To je normálne pri kardiológoch alebo onkológoch, pôrod ale automaticky nie je patológiou. Pôrod je normálna udalosť, ktorá sa v určitom prípade môže patologickou stať, ale automaticky ňou nie je. Preto model upozorňovania lekárov na všetky možné riziká nefunguje úplne optimálne, lebo tým môžu u pacientky vzbudzovať strach a riziká tým generovať.

Ako by sa mohla psychická pohoda v pôrodnici zvýšiť?

Podľa mňa je v pôrodnici kľúčové uvedomiť si, že tam nie sú len lekári, ale aj pôrodné asistentky, ktoré sú špeciálne školené sprevádzať ženy v čase pôrodu. Mali by byť dostatočné odvážne sa ďalej vzdelávať a ženu počas pôrodu aj sprevádzať, podporovať fyzicky aj psychicky. Nebyť len ženami, ktoré asistujú lekárovi.

Dnes teda sú slovenské pôrodné asistentky skôr na pozícii zdravotných sestier?

Je veľmi veľa pôrodných asistentiek, ktoré boli vychovávané v tom, že asistujú lekárovi. Ony by však mali predovšetkým asistovať rodiacej žene. Druhá vec je napríklad to, koľkokrát sprevádzali asistentky úplne celý pôrod bez prerušovania, pretože to je veľký rozdiel byť so ženou kontinuálne oproti rutinným kontrolám vo veľkých časových odstupoch. Kontinuálne sprevádzanie Vám pomôže pochopiť, čo sa so ženou deje, ako sa cíti, kedy stráca nádej, zúfa si, bojí sa o život svoj či bábätka a kedy naopak našla druhý dych a zvláda pôrod bravúrne. Je to ale aj o ľudskosti a základnej slušnosti. Musíte vedieť situáciu ustáť profesionálne a v každej situácii poskytovať určitý stupeň kvality, aj keď vám ten človek napríklad úžasne lezie na nervy.

Zarážajúce je, že keď prejdete za hranice do Hainburgu, kde slúžia slovenskí lekári aj sestry, ktorí boli vzdelávaní na Slovensku, nabehnú po prejdení za hranice na štandard toho pracoviska. Aj v situáciách komplikácií tam personál dokáže ostať slušný, podporovať ženu a oceňovať akýkoľvek pokrok. Tým pádom majú podľa mňa aj výrazne menej roboty (smiech). Negenerujú si komplikácie. Povedať žene v krehkej chvíli, že to nezvláda je predsa najlepší spôsob ako dosiahnuť, že to naozaj prestane zvládať! Tak isto by sa mal zmeniť aj priebeh poradní a nastavenie v spoločnosti, že tehotenstvo, rovnako ako pôrod, je niečo krásne, normálne, prirodzené, patriace k životu.

Photo credit: malmesjo via Foter.com / CC BY
Photo credit: malmesjo via Foter.com / CC BY

Dnes sa napríklad mne osobne ťažko pozerá na pôrod ako na niečo krásne, keď väčšina starších žien okolo mňa má z pôrodu skôr hororové príbehy.

Áno, ženy, ktoré dnes idú rodiť, sú už aj z tretej generácie, ktorá rodila v tomto systéme. Pôrodné príbehy sú naozaj veľmi často hororové a tým sa stráca všeobecná viera v schopnosť dieťa porodiť. Keď mi mama dostatočne kvetnato popisuje, ako ju tridsať hodín nechali ležať v bolestiach, tak si v určitom momente vybavím lekára, ktorý mi urobí cisársky rez. A dá sa to pochopiť. Pre toto vzniká aj protichodné hnutie žien, ktoré hľadajú prirodzenú schopnosť starať sa o deti a porodiť ich samé. Veľa z nich tak robí po prvotnej zlej skúsenosti z nemocnice.

Ako sme na tom na Slovensku s psychickým zdravím v súvislosťou s pôrodmi? Máme nízku mieru úmrtnosti a pôrodných komplikácií, ale ako sme na tom napríklad s popôrodnými depresiami?

Systematická štúdia u nás robená nebola. Jediný výskum na túto tému robili v Čechách a vyšli im tam výrazne vyššie čísla, ako sa udávajú v bežnej populácii. Podľa výskumov, ktoré zozbieral Olde, u žien, ktoré zažili narodenie mŕtveho plodu, spontánny potrat, alebo predčasné narodenie dieťaťa sa prevalencia Posttraumatickej stresovej poruchy po pôrode (PTSD) pohybuje medzi 25% až 41%. U žien po normálnom pôrode so zdravým dieťaťom do šiestich týždňov po pôrode je prevalencia PTSD udávaná medzi 2,8% až 5,6% a po polroku klesá na približne na 1,5%.

Oveľa väčšie percento žien trpí príznakmi akútneho stresu, kedy sa naplno nerozvinú príznaky PTSD, ale žena je viac ohrozená aj popôrodnou depresiou. Na Slovensku takéto čísla nemáme. Podľa mňa je to však veľmi časté. Poškodzujúce praktiky v pôrodniciach sú totiž normalizované. Sú jednoducho niečím, čo treba prežiť a keď sa ti to nezdá normálne, si divná. Dnes sa o tom už aspoň hovorí, ale pred takými desiatimi rokmi žene, ktorá povedala, že sa jej niečo nepáčilo, povedali, že veď si prežila a máš zdravé dieťa, tak čo viac chceš.

V čom sa v praktickom živote prejavuje popôrodný stres? Súvisí s tým napríklad aj dojčenie, ktoré by na Slovensku mohlo byť aj vyššie (v 6. mesiaci je kojených zhruba 50 percent detí)?

Úspešnosť dojčenia môže súvisieť so stresom, ale aj s tým, že podpora dojčenia v pôrodniciach je veľmi slabá. Naše ženy chcú dojčiť, len potrebujú vedieť ako. V iných krajinách je bežné zastavovať laktáciu po príchode z pôrodnice domov. Mám kamarátku, ktorá rodila v Belgicku a bola jediná, čo chcela dojčiť. Po štyroch mesiacoch dojčenia ju jej lekárka ukazovala ako vzorový príklad, pričom u nás by to bolo skôr také minimum. Možné je však, že sa čas dojčenia v týchto krajinách odvíja aj od kratšej rodičovskej dovolenky, než je na Slovensku.

Čo sa týka psychických stavov po pôrode, existuje popôrodná psychóza, ktorá je veľmi zriedkavá, popôrodná depresia, ktorá je častejšia a potom takzvané baby blues, čiže uplakané krátke obdobie po pôrode, ktoré je v podstate bežné a prejde si ním zhruba 75 percent žien. Posttraumatická stresová porucha nie je na Slovensku odsledovaná. Prejavuje sa tým, že človek prežíva pocit akútneho strachu a ohrozenia života seba alebo svojich najbližších v situácii, nad ktorou nemá kontrolu. U žien sa veľmi často spomienky na tieto situácie vracajú a vedia ich aj roky veľmi detailne popísať, spomienku na ne nevedia spracovať, „pustiť“. Môže to viesť až k tomu, že sa žena na nevedomej úrovni dokáže zo strachu pred ďalším pôrodom tak zablokovať, že nevie otehotnieť. Na traumu z pôrodu je navyše ťažké len tak zabudnúť, lebo má dieťa, ktoré jej ju neustále pripomína. Myšlienkami sa žena k udalostiam po pôrode vracia často aj s pocitom vlastného zlyhania, že sa nedokázala obhájiť či ochrániť vlastné dieťa.

Ženy hovoria, že sa počas pôrodu dostávajú akoby do iného stavu vedomia. Čo sa vtedy konkrétne deje v hlave?

No neviem, lebo vtedy nemyslíte (smiech). Chemicky sa deje to, že sa vylučuje veľa oxytocínu, čo je hormón, ktorý okrem iného spôsobuje poruchu operačnej pamäte. Takže veľa žien s dobrým pôrodom si ho príliš nepamätá. Príroda to zariadila tak, že po pôrode máte v náručí odmenu v podobe bábätka, ale na samotný pôrod si príliš nepamätáte. Čas vám počas pôrodu beží úplne inak. Sústredíte sa skôr na to, že zvládnete kontrakciu, oddýchnete si, ďalšia kontrakcia, oddych, esenciálna existencia bytia „tu a teraz“. Chytíte taký akoby pracovný „dych“ a sústredíte sa len na to. Väčšinou však prídu chvíle, keď potrebujete podporiť. Najčastejšie prichádzajú pri 7 až 8 centimetroch. To je moment, ktorý volám „dočasná strata odvahy“, kedy to nielen nekončí, ale je to čím ďalej horšie. Toto je aj bod, kedy sa podáva najviac liekov od bolesti alebo na urýchlenie pôrodu. Pretože, keď žene v tom momente niekto povie, že „prosím vás, ako sa to tu správate, čo ste zviera?“, tak sa zasekne, pôrod sa zastaví a prichádzajú lieky alebo cisársky rez, ktorý sa veľmi často robí práve približne na tých ôsmych centimetroch.

Viacero žien, ktoré mali prirodzený pôrod bez stresu, urýchľovania a v polohe, akú chceli, tvrdí, že sa aj vďaka tomu nedotrhali. Súvisí psychická pohoda aj s týmto?

U nás sa dlho robil preventívne nástrih hrádze, aby nedošlo k natrhnutiu až po konečník. Veľkú časť nástrihov však generuje samotná poloha, v ktorej sa u nás bežne rodí, teda na chrbte alebo v polosede s vyloženými nohami v opierkach. Vtedy je hrádza veľmi napätá a bábätko tlačí hlavou smerom dole, z čoho okrem iného aj pekelne bolia kríže. Keď je žena vzpriamená, alebo si prirodzene volí polohu, ktorá jej najviac vyhovuje a prípadne ju podľa potreby aj strieda, rozloží sa tlak hlavičky po celom obvode a teda ak aj vzniknú trhliny, je ich viacero drobných, ktoré sa rýchlo zahoja.

Druhá vec je urýchľovanie pôrodu. Veľmi dlho bol na Slovensku úzus taký, že akonáhle sa žena otvorila na 10 centimetrov, tak musela riadene tlačiť, čím mohla poškodiť tkanivá, ktoré sa ešte pre pôrod nemuseli plne rozvinúť. Navyše, keď je otvorená len na osem-deväť centimetrov, ale má potrebu tlačiť, povedia jej, že ešte nemôže, lebo sa potrhá. Predstavte si, že vám niekto povie, že sa potrháte na svojom intímnom mieste a o chvíľu neskôr vám tlačiť prikazuje. Žena sa tomu môže podvedome brániť a môže preto dôjsť k natrhnutiu.

Keď som si prečítala všetko, čo sa pri pôrode môže stať, povedala som si, že to radšej nikdy nechcem zažiť.

Pochopiteľne je to tak, že keď sa pôrod podarí, tak o ňom často nepotrebujete písať niekde na internete. Pôrod je tak krásny a intímny zážitok, že ho, rovnako prvý sex, nepotrebujete nikomu opisovať. Bohužiaľ na internete prevažujú skôr drastické príbehy, pretože sa s nimi touto cestou snažia vyrovnať ženy so zlými skúsenosťami, čo je úplne pochopiteľné.

Veľa žien sa pre pôrod doma rozhodlo pre chýbajúci bonding s dieťaťom, teda fakt, že ho hneď po narodení nedostali do rúk a na kožu. Prečo je tento prvý kontakt tak dôležitý?

Roky bol toto práve najsilnejší motív, prečo sa ženy rozhodovali pre pôrod doma. Neexistovala pôrodnica, kde by vám dieťa dali bezprostredne po pôrode na neobmedzený a neprerušovaný čas aj keby ste veľmi, veľmi chceli. Význam bondingu je pritom obrovský! Tesne po pôrode sa dieťa začína kolonizovať baktériami, ktoré sú na našej koži. Tie ju chránia pred tým, aby na ňu sadli nákazy a keďže sa dieťa sa kolonizuje vašimi baktériami, spoznáte, keď má na koži niečo, čo tam nemá byť. V najbližších dňoch začne materské mlieko automaticky produkovať protilátky proti náznakom infekcií, ak tam sú. Keďže dieťa spočiatku nemá plne vyvinutý imunitný systém a  materské mlieko mu ho nahradzuje, tak je táto kolonizácia veľmi dôležitá.

Druhá dôležitá vec je, že deti tesne po pôrode nie sú nastavené na to, aby boli sami. Deväť mesiacov sú v brušku a mama je jediné bezpečie, ktoré poznajú. Pôsobí tu aj faktor ohraničenosti, lebo maternica je veľmi tesné miesto. Deti sa narodia do chladného a veľkého priestoru, čo je pre nich šok. Keď dáte bábätko matke na bruško a ona ho zakryje rukami, cíti sa byť v bezpečí a netvoria sa mu stresové hormóny, zároveň sa takto aj tepelne stabilizuje a lepšie funguje krvný obeh. Deti, ktoré sú po pôrode s mamou, plačú oveľa menej.

A ďalšia vec je, že žena potrebuje, aby sa jej po pôrode dobre odlúčila placenta a začala sa zavinovať maternica. Naše matky si hodiny po pôrode tlačili na brucho, ale keď tam dáte bábätko, tak ju tiež dobre zaťaží a tým, že sa nožičkami snaží doplaziť k prsníku, ešte do nej aj kope, čo pomáha odlúčeniu placenty. Keď sa dieťatko doplazí k prsníku, stimuluje sa u matky satím tvorba oxytocínu, čo vyvolá opätovné kontrakcie, vylúčenie placenty a zavinovanie maternice. Zároveň tým, že dieťa saje prsník, dostane matka informáciu, aké protilátky tvoriť v mlieku a že dopyt po mlieku je a treba ho tvoriť. U matiek, ktoré majú dieťa dve hodiny po pôrode pri sebe, je s dojčením výrazne menej problémov. Teda v skratke, príroda desiatky tisíc rokov nastavuje proces tak, aby bola šanca na prežitie pre matku aj pre dieťa čo najvyššia. Prečo to meniť?

A keď matka dieťa hneď po pôrode nedostane? Určite sme tak prišli na svet mnohí a žijeme.

Poviem to možno až príliš drsne, ale sme biologicky nastavení na to, že mám dieťa – idem sa oň starať, nie je tu dieťa – musím sa začať zmierovať s tým, že mi umrelo. Ženy po pôrode totiž milujú kohokoľvek, kto je v ich zornom uhle a malo by tam teda byť dieťa a muž. Pohľad detí je navyše tesne po narodení trochu zmenený, pod vplyvom oxytocínu majú rozšírené zreničky, čo je pre človeka znakom, že je pre druhého príťažlivý. Dieťa a mama sa teda do seba pekne zamilujú. Keď sa robili výskumy medzi ženami, ktoré mali možnosť mať dieťa dve hodiny po pôrode pri sebe a ktoré nie, boli medzi nimi badateľné rozdiely ešte aj šesť mesiacov po pôrode. Prejavujú sa najmä v  prežívaní rodičovstva. Ženy, ktoré svoje dieťa hneď po pôrode nemali pri sebe, prežívajú rodičovstvo ako náročnejšie, majú väčšie neistoty, pochybnosti o sebe, majú problém dieťa niekomu zveriť, často sa oň oveľa viac boja, starajú ešte oveľa viac, aby akoby kompenzovali to, že ho nemohli mať pri sebe. Ženy, ktoré sa mohli o svoje deti starať neprerušovane hneď od pôrodu, s podporeným procesom bondingu, bývajú oveľa spokojnejšie, viac si veria. Spoločné prvé hodiny po pôrode sú dobrý štart do života, ktorý je veľká škoda premrhať.

Aký by bol v skratke návod na dobrý, pohodový pôrod?

Pre nemocnice – štandardom 21. storočia je: jedny dvere, jedna sprcha, jedna pôrodná sála, rešpekt k žene a jej dieťaťu, odbornosť.

Čo sa týka žien, radila by som: preskúmajte svoje ženstvo ešte počas tehotenstva a začnite veriť v svoje schopnosti; hľadajte pozitívne pôrodné príbehy; robte si po svojom; informujte sa zo zdrojov, ktoré vás posilňujú a nie, ktoré vás strašia; hľadajte či pôrodnú asistentku, či gynekológa, či dulu, ktorým môžete dôverovať a nie, ktorí vám dodávajú stres; hľadajte pôrodnicu, ktorá napĺňa štandardy, ktoré vy chcete, lebo počas pôrodu je už neskoro; nájdite si miesto, kde budete môcť rodiť bezpečne a keď budete potrebovať pomoc, tak si o ňu požiadajte. A verte si, že to dokážete! Prajem mamám a ich rodinám dôstojné a posilňujúce zrodenia.

HANA CELUŠÁKOVÁ je klinická psychologička, psychoterapeutka a certifikovaná dula. Je spoluatorkou Prieskumu podpory dojčenia v SR a spoluatorkou a odbornou garantkou projektu Sprievodca pôrodnicami. Pracuje v Centre pre rodinu Kvapka.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettra.

Kľúčové slová:

pôrody, zdravie

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.