Rodiť v pohode sa dá doma, v nemocnici aj v zahraničí. Prečítajte si príbehy

Lenka Tigrík Andová, mama jedného syna, ktorý sa narodil doma

Hlboko intelektuálne som miesto a spôsob pôrodu neriešila. Nikdy som nemala žiadne úrazy, nikdy som nebola v nemocnici a keďže som poznala ženy, ktoré rodili doma, prirodzene som k takejto ceste inklinovala. Nemala som to však nejako podrobne naštudované. Celých tých 9 mesiacov som to nijako nerozoberala v hlave, nečítala som žiadne články o tom, ako čo robiť, čo jesť a podobne. Bola som dosť uvoľnená.

Kamarátka mi poradila, aby som išla pozrieť do pôrodnice vo svojom okolí, kde by som mohla rodiť. Prišla som tam s papierom, na ktorom som mala pôrodný plán. Jedna sestrička si ma zobrala bokom, chytila ten môj papier a bod za bodom ma úplne vysmiala. Veľmi chladne a profesionálne mi povedala, že o tom nič neviem, že netuším, čo to vlastne pôrod je a že som jednoducho úplne mimo. Pritom som tam nemala nič nenormálne. Napríklad som nechcela nástrih, na čo mi tá sestra povedala, že sa roztrhnem ako krepový papier. Ďalej som nechcela lieky a urýchľovanie pôrodu a podobne. Urobila zo mňa úplnú hlupaňu a mala som pocit, že si to užila. Ja som pritom bola len zvedavá, nijako som na ňu neútočila.

Po tomto faux pas som odišla domov a do poslednej chvíle som neriešila, kde budem rodiť. Nemala som počas tehotenstva žiadne problémy ani strach, rozhodnutie o mieste pôrodu som si preto nechala na poslednú chvíľu. Vedela som, že vo chvíli, keď to budem potrebovať, mi bude aj tá nepríjemná nemocnica dobrá. Môj partner to nechával na mňa, ale bol presvedčený, že domáci pôrod bude dobrý.

Keď som noc pred pôrodom dostala prvé kontrakcie, predýchavala som ich sama doma s priateľom. Snažila som sa vyhnúť bolesti a odďaľovala som si kontrakcie. Keď ma tam ráno uvidela babica, v momente mi povedala, nech sa postavím, prejdem sa, pocvičím na fitlopte. Pôrod sa začal rozbiehať a bolesti sa začali stupňovať, čo trvalo asi do nejakej druhej. Babica tam celú dobu len tak sedela v kúte. V podstate som ani nevedela, že tam je, ale vždy, keď som chytila paniku, tak ma povzbudila a upokojila. Keď sme pozerali pôrodné cesty, poradila mi, aby som skúsila malého chytiť sama rukou, čo bol úžasný a nepopísateľný pocit.

V istom momente som začala mať potrebu tlačiť, ale babica ma zastavila, lebo to bolo príliš skoro. Bála sa, aby som sa nenatrhla. Keď však už prišiel ten čas, že som mala začať tlačiť, ležala som na chrbte a zrazu sa to celé zastavilo. Prišli tlaky a nič. Po chvíle paniky som prišla na to, že keď som ležala na panve, akoby som ju privrela. Čiže som radšej chvíľu rodila postojačky a potom na posteli so zadkom a telom vo vzduchu. V tej chvíli som si uvedomila, aké bolo šťastie, že nie som v pôrodnici, kde by z toho určite bola nejaká komplikácia. Malý sa krásne narodil a potom sme ešte dve hodiny čakali na placentu so synom na rukách.

Pôrod teda prebehol bez komplikácií, nemala som žiadne veľké trhliny, len také malinké, ktoré vlastne ani vôbec nekrvácali. Nemala som ani žiadne bolesti. A to ma v pôrodnici strašili, že budem mať jazvy a už nikdy nebudem mať nič zo svojho intímneho života.

Po pôrode som navyše vôbec nebola unavená, išla som aj na malú prechádzku aj som vyvešala prádlo, čiže úplná normálka.

Mame som do telefónu povedala, že som rodila v pôrodnici. Ona zložila telefón, obvolala si pôrodnice v mojom okolí a tak zistila, že som rodila doma. Nakoniec bola v pohode. Keby som jej to však povedala vopred, bola by vo väčšom strese ako ja, čo som nechcela.

Keby som mala rodiť znova a nemala by som žiadne komplikácie, tak by som to urobila asi tak isto. Keď ide žena rodiť a cíti sa pokojne, sama vie, čo potrebuje. Ja svojmu telu verím.

Jana Buchtová, mama štyroch detí, z ktorých sa dve narodili doma

Doma som rodila tretie a štvrté dieťa. Keď som rodila druhé dieťa v nemocnici, rovno som povedala, že ak by som ešte niekedy bola tehotná, už sem neprídem. Bola to pre mňa tak zdrvujúca skúsenosť, že už som to jednoducho nechcela nikdy zažiť. Pritom by niekto o mojich nemocničných pôrodoch povedal, že boli dobré. Trochu oxytocínu, nohy na kozu a tak. Normálka. Lenže, keď žena rodí, je v inom, citlivom, rozpoložení. Zaobchádzanie v nemocnici bolo pre mňa psychicky tak nepríjemné, že som si môj ďalší pôrod chcela zažiť. Mala som totiž pocit, že mi ho v nemocnici zobrali. Nútili ma robiť veci, ktoré som nechcela, napríklad ísť na kozu, a bolo to celkovo nedôstojné.

Pri prvom pôrode doma som mala aj pôrodnú babu. Bolo tak, že som rodila ja a robila som to, čo som chcela ja. Oproti nemocnici to bola úplná oslava! Rodila som v noci, takže som nechala pôrodnú babu spať a zavolala som ju k sebe až pri konci. Ona na mňa viac menej len dozerala a uisťovala ma. Potom zobrala Barborku, umyla ju, zabalila a upratala, čo bolo veľmi príjemné. Moje staršie deti počas pôrodu spali a keď sa ráno zobudili, už tam bola ich malá sestra. To bolo krásne.

Počas pôrodu som nemala vôbec žiaden problém, žiadne natrhnutie alebo niečo. Pri pôrode v nemocnici ma nastrihli a to som si potom dva týždne nesadla. Zaujímavé bolo aj to, že po pôrode doma som nebola unavená, ale mala som kopu energie. Dala som si sprchu, urobila som si raňajky a normálne fungovala.

Štvrté dieťa som rodila bez pôrodnej baby. Nenašla som totiž nikoho, s kým som chcela rodiť. Stretla som sa s pár dulami, ale pri žiadnej som necítila, že by som sa pri nej vedela úplne uvoľniť. To je ale aj môj osobný problém, že neviem pred kýmkoľvek emócie naplno prejaviť. Mám problém prejavovať ich aj doma, nieto ešte pri pôrode.

Keď som začala rodiť, mala som ísť akurát zavárať uhorky s mojou mamou. Ona teda prišla ku mne domov, pričom nevedela, že idem rodiť. Takže bola za dverami mojej izby, čistila uhorky a strašne sa bála a ja som rodila (smiech).

Okolie, až na môjho gynekológa, pôrod doma akceptovalo. Myslela som si, že na vybavenie rodného listu potrebujem potvrdenie od gynekológa, tak som tam išla, potvrdenie som však nedostala (našťastie ho netreba), zato ma bolestivo vyšetril, nahlásil polícii. Tí nevedeli, čo so mnou, tak urobili zápis. Odmietol mi potvrdiť tlačivo pre UPSVR, že som chodila na pravidelné kontroly, bez ktorého nedostanem jednorazový príspevok pri narodení. A pritom som ku nemu chodila pravidelne ako na klavír! Ako keby sa urazil, že niekto dokáže porodiť aj bez neho.

V každom prípade, keby som čakala ešte jedno dieťa, chcela by som rodiť doma v spoločnosti iných silných, známych žien, ako sa to robilo kedysi. Podľa mňa je pôrod tak silná vec, že by nemali za pôrod platiť ženy, ale naopak tí, ktorí pri ňom môžu byť, by si mali kúpiť lístok! (smiech)

Zuzana Labašová, mama dvoch detí, z ktorých sa prvé narodilo v nemocnici a druhé doma

Pôrodný príbeh pôvodne vyšiel v knižke Na pôrode záleží od Magdalény Majerčíkovej, ktorú si môžete objednať tu.

Prvý pôrod v nemocnici – máj 2004

Pre moje prvé bábätko som plánovala skvelý príchod – tehotenstvo som nevnímala ako chorobu jeho vyvrcholenie, pôrod, mal byť oslavou. Mala som naštudované, ako by taký prirodzený príchod novej bytosti mal vyzerať a verila som, že mi nič nestojí v ceste si to zažiť. Veď tehotenstvo som mala bezproblémové, takmer som necítila váhu bruška či únavu, žiadne komplikácie neboli, do poradne som chodila na povinné váženia, testy, kontroly bez strachu, vedela som, že všetko je so mnou aj maličkým v poriadku.

Verila som, že moje telo je na pôrod predurčené a dokáže sa vysporiadať s bolesťou s ním spojenou. Verila som, že keď toľké ženy na svete v každú sekundu rodia svoje deti, nemôže to byť až také strašné, neznesiteľné, príšerné… Z evolučného ani biologického pohľadu by to nedávalo zmysel – veď ak by pôrod bol naozaj taký nebezpečný a bolestivý, potom by sme ako živočíšny druh dávno vymreli…

S touto dôverou a istotou som pomaly čakala na deň D.

Bola sobota, niekoľko dní pred stanoveným termínom pôrodu, a ja som z ničoho nič začala pociťovať sťahy. Nie bolestivé, ani silné, iba nekompromisne pravidelné. Bolo mi jasné, že je to tu. Sťahy sa pravidelne ozývali každých 3-5 minút a boli pre mňa v tej chvíli radostným pripomenutím, že čoskoro sa stretnem s mojim bábätkom zoči voči.

Príchod do nemocnice bol ako návrat do nepríjemnej reality. Akoby ma niekto zrazil na zem z mojej eufórie. Z lekára, ktorý ma prijímal, priam sršala otrávenosť a nepríjemné prekvapenie, že ho zas niekto obťažuje. Zatiaľ čo som s ním vybavovala formality, v hlave mi bežal prúd otázok a pochybností: vidí ten lekár vôbec že idem rodiť? Veď tu pred ním stojím v strede tohoto zázračného momentu a on kladie predo mňa papiere na podpis a mrmle niečo o tom, že mám podpísať, že súhlasím so všetkými úkonmi.

Toto bol moment, keď som prvýkrát zapochybovala. Takto som si to celé tie mesiace nepredstavovala! Povedala som, že neviem čo mi budú robiť a preto to nemôžem podpísať. Doktor ma otrávene uistil, že to podpísať MUSÍM.

Odniesla som si tašku na izbu, ktorú mi pridelili, navliekla som sa do erárnej košele a moja eufória, pocit magického momentu bol nadobro stratený. Ostalo čakanie na cudzej posteli s cudzími vzdychajúcimi ženami a sestričkou, ktorá mi bez slova okolo brucha natiahla pás na monitorovanie oziev. Už som si ani nebola istá, či naozaj rodím, alebo sa mi to možno iba zdalo, veď už aj sťahy prestali, ostala len akási tuposť a čakanie.

Ďalší deň ráno kontrakcie stále neprichádzali, najradšej by som si zobrala svoju tašku a odišla, ale nedalo sa, papiere už boli vypísané. Hneď ako sa vyskytne správny moment a ja si odbijem povinné kontroly a monitory, vykĺznem na chodbu, kde ma čakajú moji blízki – partner, mama, sestra… Neskôr prichádzajú aj kamaráti a kúzelná atmosféra sa opäť pomaly vkráda do chladnej a neosobnej chodby/čakárne. Nevadí, že sedím na plastovej stoličke v čakárni, Nevadí, že som natiahnutá v rozgajdanej nočnej košeli, nevadí, že okolo mňa premávajú cudzí ľudia, kým ja predýchavam kontrakcie. V tomto okamžiku je dôležité iba to, že mám okolo seba mojich blízkych a oni ma sprevádzajú na mojej magickej ceste k materstvu. Kontrakcie sa opäť vrátili a rozbiehajú sa, sú čoraz nástojčivejšie, ale nebránia mi vo veselej konverzácii a smiechu. Na chvíľku sa ponorím do seba, predýcham, sústredím sa a rozhovor môže pokračovať.

Z mojej novonadobudnutej eufórie ma vytrhne sestrička, ktorá vystrčí hlavu z dvier oddelenia. Že či som prišla rodiť, alebo sa zabávať? Dostala som vynadané, že som od rána nebola na monitore, že návštevy sú povolené iba počas určených hodín, že moje miesto je na oddelení a nie na chodbe.
Sestričku som uistila že mi je dobre, rýchlo som sa so rozlúčila s rodinou a vhupla znova do reality. Monitor na brucho, kontrola, otrávený personál, konštatovanie, že už je to tu, klystýr, vyholenie – všetko v tak rýchlom slede, že ani nestíham reagovať, pýtať sa, namietať. Vchádzam do sprchy, kývem sa zboka nabok a znova ako zázrakom prichádza uvedomenie si toho magického momentu – iba ja a bábätko omývané vodou, začnem v sprche tancovať a spievať si, zaleje ma úľava a vďačnosť.

Z vedľajšej miestnosti počujem ako na mňa sestrička volá, že je čas ísť na sál. A tak neochotne vyliezam zo sprchy a idem sa na izbu pobaliť. „Zoberte si tašku na sál so sebou“ počujem strohý pokyn sestričky. Keď namietam, že tú tašku už kvôli silným kontrakciám asi sama neodnesiem, nevenuje mi ani pohľad a odchádza sa venovať iným pacientkam. Tak hrdinsky zdvihnem tašku a suniem sa izbou, pri najbližšej kontrakcii mi ale taška vypadne a na pomoc mi priskočí iná mamička.

Som vo vykachličkovanom, chladnom pôrodnom boxe, z rádia hrá nejaká aktuálna „vypaľovačka“ a moje predstavy o dokonalom, prirodzenom a harmonickom pôrode sú už nadobro zabudnuté. V poslednej snahe si ešte pýtam fit loptu, ale to už ma sunú na posteľ a dávajú mi na brucho opäť monitor. Ležím tam ako korytnačka na pancieri, nemôžem sa hýbať, predýchať kontrakciu v inej polohe o pohybe ani nehovoriac. Keď im opäť pripomínam fit loptu, skonštatujú, že zabudli a už je na ňu neskoro.

Nejak sa to podľa nich pomaly hýbe takže mi priväzujú nohy koženými remeňmi do strmeňov a púšťajú plodovú vodu. Na moju nechápavú otázku „načo?“ konštatujú, že by som mohla ublížiť dieťaťu, alebo kopnúť lekára. Nielen že majú pocit že oni vedia ako porodiť, ešte musia aj moje novonarodené dieťa uchrániť, aby som mu neublížila.

Už to nie je o mne a mojom dieťati, ale o ich postupoch. Nemám silu bojovať, argumentovať domáhať sa svojich práv. Chcela by som byť jednoducho s mojim dieťatkom sama, veď v takýto magický moment nie je čas a priestor na boj. Som smädná, pýtam si piť, ale odpoveď je zamietavá. Pôrod kulminuje, pri mne sa zjaví starší lekár, prišiel sa na mňa pozrieť, lebo sa dopočul, že dcéra jeho kolegu rodí. Popisuje mi, ako s otcom študovali – naozaj veľmi vhodný čas na nenútenú konverzáciu …

Prichádza silná kontrakcia, ja do nej vykríknem a na líci mi pristane facka – vraj nemám byť hysterická. V tomto momente je už všetko tak neuveriteľne zlé, že to chcem mať čo najskôr za sebou. Dianie okolo seba vnímam ako v hmlovine – nasleduje nástrih, silné zatlačenie na brucho stokilovej pôrodnej asistentky, potom nejaký „povzbudzovák“ do žily, lebo vraj nevládzem tlačiť a zrazu, napriek všetkému čo sa tu deje, sa opäť ocitám v eufórii – ten pocit naplnenia a radosti, ktorý sprevádzal narodenie môjho dievčatka je tak silný, že ho dokáže cítiť aj moja ubitá duša.

Vidím ako dcérka žmúri oči a tichúčko pokojne pozerá na svet. Natiahnem k nej ruky a oni mi ju blahosklonne položia na prsia. Na okamih zmizne pôrodný box, sestričky, lekári a celý svet sa zúži iba na nás. To drobné vlasaté stvoreniatko, ktoré na mne leží je tá najdokonalejšia bytosť akú som kedy videla. A potom už šup šup, dieťa treba odvážiť, odmerať a mňa čaká šitie. Keďže má maličká podľa nich nízku pôrodnú hmotnosť musí vraj ísť na oddelenie rizikových novorodencov. Ale najbližších pár hodín sa bude zohrievať v inkubátore.

Prítomnosť mojej dcérky mi dodáva novú silu a tak namietam, že môže byť pri mne, ja ju svojim teplom ohrejem. Odpoveďou mi je opovržlivé odfrknutie, a so slovami „Mamička vy oddychujte“ sa diskusia končí. Nasledujúce dni zisťujem, že univerzálne oslovenie „mamička“ pre personál stelesňuje rozbitú, hysterickú, pološialenú ženskú, ktorá nemá súdnosť a netreba jej preto venovať príliš pozornosti.

Po dvoch hodinách sa dostávam na izbu a čakám na svoju maličkú. Na ďalšie ráno mi ju našťastie donesú, takže oddelenie rizikových novorodencov sa vďaka intervencii otca nekonalo, aj tak ma však trápi, ako strávila prvé hodiny svojho života – sama v plastovom boxe, bez známej vône, dotyku, pohladenia. Od tohoto momentu leží pri mne v posteli a odlúčime sa iba keď ide jedna z nás na vyšetrenie.

O deň-dva idem na povinné sono, kde zistia, že mi v pôrodných cestách ostali plodové obaly, posielajú ma teda k lekárovi, líham si na posteľ a on bez upozornenia či vysvetlenia kovovým nástrojom vyškrabuje zvyšky z mojich ubolených, zošívaných a citlivých pôrodných ciest. Potom skonštatuje, že je to hotovo a ešte zakľaje, že som mu zakrvavila plachtu na posteli. Cítim sa ponížená­, bezmocná a takmer znásilnená.

Tá arogantná pozícia moci a nulový ohľad na emócie a prežívanie pacientky vo mne zlomil poslednú štipku sily a ja som sa vzlykajúc položila naspäť do postele. V tej chvíli som cítila tak hlbokú nenávisť a tak obrovskú beznádej, že som preplakala celú vizitu. Lekári len ľútostivo skonštatovali že „mamička má popôrodnú depresiu“. Ešte niekoľko dní sa motám a krivkám po chodbách ako mátoha, každý krok je pre mňa utrpením a jedlo pre istotu zjem v stoji, lebo sedenie je bolestivé. Sadnúť si trúfajú iba skúsené druhorodičky, ktoré si so sebou priniesli nafukovacie kolesá – tie zmiernia bolesť a odľahčia zošívanie. Prepustenie z nemocnice je pre mňa vykúpením a som presvedčená, že v pôrodnici ma už nikto neuvidí. Podobná skúsenosť sa dá dobrovoľne absolvovať iba raz v živote.

Druhý pôrod doma – máj 2013

O deväť rokov neskôr, na deň presne sa na svet prihlásila druhá bytôstka. To sme boli s manželom už v inom meste a ja som mala lepšiu predstavu, vhodnejšie podmienky aj viac vnútornej sily zariadiť si tehotenstvo podľa svojich predstáv.

Celý čas som sa rozhodovala ako a kde rodiť. Bývame na odľahlom mieste, 30 kilometrov od najbližšej pôrodnice, a preto som zvažovala niekoľko možností: najlákavejší bol samozrejme domáci pôrod, ale mala som obavy z komplikácií a veľkej vzdialenosti do nemocnice. Ďalšou možnosťou bola najbližšia pôrodnica vo Zvolene, pôrodnica v Banskej Štiavnici aj dočasné presťahovanie do Bratislavy a pôrod v Hainburgu.

Keďže som mala doma školáčku, posledná možnosť bola ťažko realizovateľná a tak mi zostali na rozhodovanie miestne pôrodnice alebo domáce prostredie. Rozhodovanie som neustále odkladala na neskôr s tým, že keď to príde, budem vedieť, čo robiť.

Týždne plynuli a čas pôrodu sa blížil. Moje pochybnosti o mieste pôrodu sa znásobili, keď prišla na pretras moja panva a jej hraničné hodnoty. Bolo mi povedané, že normálne porodím iba ak bude bábätko vážiť do troch kíl, ináč bude možno treba cisársky rez, ale to sa uvidí až počas pôrodu.

Čo ak začnem rodiť doma a bábätko bude príliš veľké? Stihnem sa rýchlo presunúť do nemocnice? Spísala som si teda pôrodný plán a išli sme si obzrieť Banskú Štiavnicu. Na pôrodnicu som mala dve hlavné požiadavky, na ktorých som trvala – aby ma nechali rodiť v polohe, ktorú si sama zvolím a aby nechali dotepať pupočník a presekli ho až po dlhšom čase.

Po stretnutí s primárom mi bolo jasné, že ani jednu z požiadaviek nepovažuje za splniteľnú a s manželom nám hneď bolo jasné, že tu rodiť nebudeme. Takže mi ostávali už len dve možnosti – pôrodnica vo Zvolene, alebo pôrod doma s pomocou pôrodnej asistentky. Posledné stretnutie s pôrodnou asistentkou pred očakávaným pôrodom mi nahnalo strach. Keďže musela docestovať z väčšej vzdialenosti, pripravovala mňa aj manžela na možnosť, že to nestihne a my si budeme musieť poradiť sami.

Dni ubiehali a bábätko sa začalo pomaly hlásiť. Niektoré dni jasnejšie, inokedy mi zas jemnúčko naznačovalo, že čas sa kráti. Cítila som v sebe obrovskú silu, ktorá ma presahovala a ja som sa jej s dôverou odovzdala. Nevedela som čo bude, čo sa stane, čo urobím a bolo to fajn. Môj racionálny manžel, ktorý chcel mať všetko zabezpečené, začínal byť nervózny, ale plne mi dôveroval, aj keď nie veľmi rozumel.

Nadránom, tri dni pred stanoveným termínom pôrodu, som vedela, že spánok skončil a na svet sa hlási náš malý drobec. Nechala som manžela spať a prechádzala som sa po dome, pozorujúc svitanie za oknom. Jemné, opakované sťahy mi dávali vedieť, že to už nie sú iba poslíčkovia, že tentoraz je to naozaj.

Striedavo som chodila na záchod, prechádzala sa, dýchala a len tak bola. Na chodbe čakala zbalená taška do pôrodnice. Ešte stále som nebola jasne rozhodnutá, čo urobím, ale predstava, že sa teraz budem niekam trmácať ma vôbec nelákala. Vytočila som číslo kamarátky, ktorá býva neďaleko, aby prišla. Manžel vstal, kamarátka prišla a spoločne sme sa pri čaji a raňajkách rozprávali v kuchyni.

Oni posedávali, ja som sa prechádzala, opierala o stôl, pohupovala z boka na bok. Atmosféra bola veselá, uvoľnená, ale aj tajomná a v niečom posvätná. Kontrakcie silneli, ale neboli bolestivé, iba intenzívne. V dome vládlo ticho, zatiahli sme závesy a ja som sa tak skryla pred svetom.

Čas plynul akosi mimo mňa, nevnímala som svet okolo, iba seba, svoje telo, a tých najbližších, ktorí ma bez slov podporovali. Mala som chuť ísť do vane, oblievať sa teplou vodou, ale po chvíľke čupenia v úzkom priestore som pochopila, že viac ako teplú vodu potrebujem pohyb. Vyšla som z vane a poprosila som manžela nech zakúri v peci. Napriek tomu, že bol relatívne teplý máj, ja som sa potrebovala prehriať až do špiku kostí.

Kontrakcie mi už nedovoľovali ani chodiť, ani stáť, našla som si miestečko na zemi pri peci. Najviac mi vyhovovala poloha na kolenách a rukách, krútila som panvou a dieťatko sa pomaly dostávalo bližšie k nám. Manžel kľačal pri mojej hlave, kamarátka bola neďaleko. Aj keď som tušila ich prítomnosť a bola za ňu vďačná, nevidela som ich, nepočula, ani som nemala potrebu nadväzovať s nimi kontakt. Všetku svoju energiu a pozornosť som smerovala do seba.

Po čase, keď som už bola otvorená úplne, naraz došlo k čudesnému momentu. Napriek tomu, že kontrakcie v pravidelných intervaloch pokračovali, ja som mala pocit, že všetko zastalo. Mala som pocit, že už by mali prísť tlaky, ale žiadne nutkanie na tlačenie som necítila. Spýtavo som sa pozrela na kamarátku a uvidela som mierne zaváhanie v jej očiach. „Deje sa niečo? Nie je bábätko predsa len príliš veľké a nevie sa dostať von?“ boli moje prvé myšlienky.

Okamih strachu bol len krátky a konečne tu boli vytúžené tlaky, ktoré predpovedali, že bábätko tu bude čo nevidieť. Bola som šťastná, že môžem tlačiť, že moje telo mi s absolútnou jasnosťou opäť dáva vedieť, čo mám robiť. Nebolo pochýb, že musím tlačiť z celej sily, každým svalom, každou bunkou. Nebolo to však tlačenie silené, ale akési samovoľné. Nemala som to pod kontrolou, nemohla som to ovládať, usmerňovať. Bola to sila, ktorá pracovala s mojím telom, a mňa udivovalo, aká je ohromná. V tom momente som mala pocit, že by som uniesla celú zemeguľu.

Po prvom zatlačení bola vonku hlavička, po ďalších dvoch mocných sťahoch sa vykĺzlo celé telíčko – ešte celé ukryté v bezpečí plodových obalov, chránené plodovou vodou. Akonáhle sa vak pretrhol, drobček začal kričať, silno a naliehavo. Privinula som si ho na hruď a ohrievala ho. Po chvíľke vyšla aj placenta.

Bohužiaľ, nebol čas na eufóriu, ani pokojné užívanie si bábätka – napriek mojej veľkej úľave a radosti som videla nepokoj v očiach kamarátky. Neprestávala som krvácať – s každým sťahom srdca sa zo mňa vyliala ďalšia dávka krvi, znova, a znova a znova. Bolo treba konať rýchlo – prestrihnúť pupočník, volať sanitku, prevoz do nemocnice v našom aute nebol možný ani bezpečný.

Kamarátka mi dala bylinkové kvapky na zastavenie krvácania a manžel rýchlo volal sanitku. Silno som sa triasla, ale môj pocit šťastia bol ohromný – čo tam po krvi, veď sme to zvládli a drobček je zdravý a krásny. Uložili ma na zem aj s malinkým, podložili podo mňa deky, vyložili mi nohy a na brucho položili mrazený špenát.

Drobček sa medzičasom utíšil, spokojne ležal zabalený v deke a cuckal prsník. O nejakých dvadsať minút po blúdení bez telefónneho signálu priviedol manžel sanitku, do miestnosti sa vrútili dvaja zdravotníci a ja som sa začala báť, čo sa bude diať. Prezreli ma, naložili ma na nosidlá, placentu šupli do igelitky a smerovali sme do sanitky.

Bolo mi jasné, že to je pre mňa v tej chvíli to najlepšie, napriek tomu som sa bála ich reakcií a prístupu. V sanitke mi dali infúziu, zabalili nás, aby nám bolo teplo. Malinký bol celý čas na mne, ani na chvíľku nás neoddelili, spokojne si cuckal a driemal. Mali sme pred sebou 30-minútovú jazdu do nemocnice.

Za tú dobu sa moje obavy ani v najmenšom nenaplnili. Napriek tomu, že sme tvrdili, že sme do nemocnice prísť nestihli, mi bolo jasné, že sprevádzajúca lekárka sa nedala oblbnúť. „Dobre ste to vymysleli, aspoň ste sa vyhli všetkým tým oxytocínom a zásahom“ boli jej prvé slová v sanitke. Mala som pocit, že snívam. To predsa nie je možné. Neviem či to bolo spôsobené tou stratou krvi, alebo eufóriou z pôrodu, ale zvyšok cesty som mala pocit, že pri mne sedí blízka osoba, ktorá ma chápe, nič mi nevyčíta, ani na mňa nepozerá s opovrhnutím.

Príchod do nemocnice bol poznačený zmätkom – všade pobehovali sestry, takmer nás poslali preč, že nestíhajú. Keď sa však dozvedeli, že my už máme odrodené, boli hneď ústretovejší. Práve v ten deň mali totiž veľké množstvo pôrodov, plné oddelenie a niekoľko žien ešte stále čakalo na pôrod. Keď som videla, ako v tej stiesnenej miestnôstke niekoľko žien stoná, skáče na lopte, alebo sa len tak prechádza, bola som rada, že ja som mala pre seba celý dom.

Viezli ma hneď na sál, malinkého prezreli, odvážili a zmerali, umyli, obliekli a priniesli naspäť ku mne. Manžel bol celý čas s ním, potom zas prišiel s drobčekom na sál za mnou. Lekárka, ktorá práve nastupovala do služby ma prezrela, urobila mi sono, a uistila ma, že žiadneho lekára nepotrebujem. Môj takmer 3,5 kilový chlapček sa dostal na svet napriek mojej úzkej panve bez akéhokoľvek natrhnutia či poranenia. Nebolo treba zošívať, nieto ešte robiť cisársky rez.

Sestrička ma na lôžku umyla, uistila ma, že sa o všetko postará a s úsmevom sa ma opýtala, či si budem chcieť placentu zobrať domov. V tom momente som si naozaj myslela, že snívam. Po mojej predchádzajúcej skúsenosti s pôrodnicou som neverila, že niečo také je vôbec v našich končinách možné.

Ľudský prístup všetkých, s ktorými som prichádzala tie dva dni, čo som tam strávila, do kontaktu (s výnimkou primára, ale ten sa mihol v izbe za celý čas iba na pár sekúnd) bol v porovnaní s predošlou skúsenosťou úžasný. Úsmevy na tvárach, ochota diskutovať a komunikovať ako s rovnocenným človekom, rešpektovanie mojich rozhodnutí. Po dvoch dňoch som na dcérkine 9. narodeniny išla domov. Bola som oddýchnutá, spokojná a bez traumatických zážitkov.

Po návrate domov ma moje telo neprestávalo udivovať – žiadne problémy, žiadne nafukovacie koleso, ktoré by mi umožnilo sadnúť si bez neznesiteľných bolestí, žiadny problém s udržaním moču. Takže takto to má vyzerať! Takto to príroda zariadila. Po niekoľkých dňoch moje telo necítilo žiadne zranenie a bolo plne pripravené vyživovať nového člena našej rodiny.

Po takmer dvoch rokoch som stále neuveriteľne vďačná ľuďom, ktorí ma tehotenstvom aj pôrodom sprevádzali, ako aj zdravotníckemu personálu, ktorý pri mne bol po pôrode. Patrí im moja veľká vďaka. A či by som nabudúce znova rodila doma? Netuším, opäť by som dala na svoju intuíciu a inštinkt.

Masha Orgováni, matka dvoch synov, ktorí sa narodili v nemocnici

Som matkou dvoch synov. Starší bude mať v apríli šesť rokov a mladší má tri a pol. Obidvoch som rodila a porodila v nemocnici v Banskej Štiavnici. Prišli do môjho života úplne prirodzene a prirodzeným spôsobom. Doteraz na to veľmi rada spomínam. Celý pôrod bol pre mňa zážitkom a kedykoľvek by som si to zopakovala. A prečo práve tam?

S manželom a otcom mojich synov žijeme v srdci Bratislavy, Petržalke. Počas tehotenstva som dostávala otázky, kam pôjdem rodiť. Alternatívy boli tri. Každému dobrý známy bermudský trojuholník. Mala som rešpekt, priznávam. Aj strach z neznámeho. Odmietala som študovať pôrody a na záver domáceho samoštúdia vypracovať dizertačnú prácu, ktorá sa nazýva „pôrodný plán“ s návodom, ako by to malo prebiehať. Len som chcela, aby som nebola v strese a nevystavovala ani potomka zbytočnému prvotnému stresu, veď toho ešte v živote bude mať nadávkované dosť. Rovnako som odmietala byť súčasťou nejakej pásovej výrobe, ktorá je raz daná termínom, a tie sa predsa musia dodržať.

Uspokojujúci pokoj som našla v malej pôrodnici, v Banskej Štiavnici. Posledné kontroly som absolvovala tam. Môj termín bol daný na 9. apríla, ale po poslednej kontrole som dostala odporučenie, aby som prišla radšej skôr. Tak sa začali moje prázdniny v Banskej Štiavnici, ktoré trvali od 1.apríla do samotného pôrodu – 21. apríla. A bolo to úžasné, plodné a akčné prázdninové obdobie, ktoré mi doprialo môj syna a ja som mu zato dala pokoj a čas, aby prišiel, keď bude na to pripravený. Ja som bola každý deň.

Môj deň začal prechádzkou na kopec, kde som sa s ním spájala a počúvala jeho „ozvy“. Ubezpečenia, že vody je dosť a má sa dobre mi stačili na to, aby som sa vybrala na výlet. Na Kalváriu, do dubového lesa, do Zaježovej, Zvolena, Banskej Bystrice a tri dni pred pôrodom aj na Sitno. Môj manžel stihol vyčerpať všetku dovolenku a odchádzal zo Štiavnice na pracovné cesty do Prahy. To bol asi jediný stres, že sa nestihne vrátiť k nám a nezažije spolu so mnou, ako sa rodí zázrak. Postupne som aj prestávala veriť, že niekedy porodím, ale každé ráno ma uistili, že tam syn je a má sa dobre. Tak som ho nechala. „Snáď vie, čo robí“, šlo mi hlavou ráno, stúpajúc po chodníku na kontrolu. Už asi všetky súputníčky porodili, dokonca aj tie, čo mali termín po mne. Ale nevadí. Snáď si tam dom nepostavil.

Aj vďaka tým dňom som mala možnosť lepšie spoznať personál až natoľko, že som nemala potrebu si niekoho zazmluvniť. Jasné, že som si našla svojho favorita. Vysoký pán doktor s veľkými rukami, modrými očami a najpokojnejším hlasom na svete. A vyšlo to! Dokonca v obidvoch prípadoch. Sľúbila som mu, že keď budeme mať náhodou tretieho syna, bude nositeľom jeho mena. V stredu skoro ráno bolo všetko tak, ako má byť. Manžel sa vrátil z Prahy, po štyroch hodinách spánku mi bol oporou a aj pán doktor skončil smenu až mojím pôrodom. Na druhý deň si zlomil roku a niekoľko týždňov nepracoval.

Daniel sa narodil pomerne rýchlo. Prirodzenou cestou, bez komplikácii. Hneď mi ho priložili na kožu. A od toho momentu, veľkého tresku, sme boli iba spolu. Však to bol vytúžený pôrod. Nevedela som sa ho dočkať, takže som sa od neho ani nepohla. Ani som nespala. Celé štyri dni som na neho pozerala ako na najväčší zázrak, ktorý sa mi udial. A po vyše dvoch rokoch ďalší. Osoby a obsadenie v nemocnici sa nezmenilo a aj vďaka ním, má Danielov brat Tomáško mamu, ktorá nemá z pôrodu žiadnu traumu.

Kateřina Markošová, matka 6-měsíční dcery narozené v porodnici Vyškov u Brna

Nejsem typ, který by rodil doma, v tom jsem měla celkem jasno. Ale přála jsem si, aby vše probíhalo co nejpřirozeněji. Pokud možno intimně. A hlavně, důstojně.

Pocházím z Moravy, žijeme v Bratislavě a z pohledu placení zdravotního pojištění jsem pro zdravotnictví už tři roky „čistá Slovenka“. Těhotenství probíhalo krásně a bez problémů. Znejisťovala mě jediná věc – naše dítě bude s největší pravděpodobností velké. „V rodině se rodí 5-kilové děti? Genetika je hold neúprosná. Pokud budete rodit v termínu, počítejte 4,5 kila.“ Následoval soucitný pohled na mou pánev.

Díky předporodnímu kurzu jsem se snažila opustit svoje počáteční nastavení, že „císaři“ se nejspíše nevyhnu. Líbila se mi představa, že moje tělo nesplodí dítě, které by nedokázalo přirozeně porodit. A chtěla jsem pro to udělat všechno, co bude v mých silách.

Zásadní byl výběr porodnice. Statistiky o počtech vedených císařských řezů mluvily jasně: raději nemocnice menší a raději české. Nebo rakouský Hainburg. Po delším váhání vyhrál Vyškov u Brna. Rozhodlo velmi nízké procento vedených císařských řezů a slušný počet nadstandardních pokojů, kde bychom mohli být s dcerkou i manželem spolu. A také finance. Pokud porodíme do termínu, neplatíme za porod v České republice nic a zdravotní pojišťovny si to vyúčtují samy mezi sebou. Po termínu porodu už je to složitější, dopláceli bychom podle českého tarifu.

Pomohla nám i skvělá podpora od našich přátel a mužova zaměstnavatele – mohli jsme dva týdny před termínem strávit ve volném bytě na kraji Brna, muž měl při tom možnost pracovat na home office. Věděli jsme, že spoustu lidí jezdí rodit do Vyškova přímo z Bratislavy, to jsme si však vzhledem k čerstvě získaným řidičským zkušenostem mého muže a nepříliš spolehlivému stavu našeho starého auta neodvažovali riskovat. Čas na cestu do porodnice jsme tak stáhli na předpokládných 40 minut. Na poslední chvíli se mi také podařilo domluvit se s brněnskou porodní asistentkou Jarmilou, že pokud budu rodit v termínu nebo dříve, bude tam s námi.

Uplynul první brněnský týden. Uzávěra jednoho pruhu na dálnici k Vyškovu přes den výrazně prodlužovala dojezdní čas a přenášení by pro nás znamenalo organizační i finanční komplikace. Věřila jsem ale, že samotný porod spouští dítě a důvěřovala naší malinké Anežce, že to načasuje nejlépe.

V pondělí o půl desáté večer jsem začala tušit, že porod se právě rozbíhá. Intuice se ale mísila s nejistotou – skutečně to dokážu poznat? Volání s Jarmilou mi pomáhalo se zorientovat, uklidňovalo mě. „A opravdu chceš začít rodit dneska?“ Byla to pro mě zvláštní otázka, ale cenná. Ano, chci! Dneska! Pamatuju si na to radostné vzrušení, když jsem to řekla. Jarmile, i sobě. V jednu hodinu ráno těsně před odjezdem mi odtekla plodová voda.

Třetinu cesty jsme jeli s otevřeným zadním oknem, protože nešlo vytáhnout a jednou jsme museli na kraji dálnice zastavit, protože auto potřebovalo znovu nastartovat. Klečela jsem na zadním sedadle a doufala, že Jarmila sežene svoje auto, které má teď někde její manžel a přijede do Vyškova včas. A my taky.

V porodnici panovalo ticho, poklidná atmosféra. Na příjmu jsme byli jediní. Dokumentaci jsem měla už vyplněnou z minulé návštěvy, dala jsem jen na stůl občanský i zdravotní průkaz a porodní plán. Pak se mi představil porodník a provedl úvodní vyšetření. „Strašně mladý“, špitla jsem zděšeně svému muži. Ultrazvuk už nemohl vzhledem k pokročilému stavu porodu udělat a já jsem byla ráda – na co si zbytečně připomínat, že dítě je veliké. Nastudoval si porodní plán, zeptal se, jestli trvám na porodu do vody, že je na to potřeba volat kolegu a ten tam ještě není. Řekla jsem, že ne, napsala jsem to jen jako možnost. Usmál se a odešel. Bylo příjemné sledovat, s jakou samozřejmostí k porodnímu plánu přistupuje.

Na hezky vybaveném sále bylo příjemné přítmí. Přijela Jarmila. Pod jejím vedením jsem se cítila bezpečně. Muži dala za úkol podávat mi sladký čaj. Dlouho šlo všechno dobře, pak se ale začaly kontrakce zpomalovat. Stále jsme byli jenom s Jarmilou. Jemně mi navrhla oxytocin. Odmítla jsem. Po nějakém čase jsem jej navrhla sama. To už byl na sále i mladý porodník a s Jarmilou pozorně sledovali monitor. Přivolali ještě jednoho doktora. Atmosféra začala být dost napnutá, ale to jsem nevnímala. Vím to od muže.

Závěrečná fáze byla náročná. Muž na ní podle naší domluvy nebyl. Necítil se a já jsem to respektovala, mělo to být přeci přirozené pro nás všechny. Důležité ale bylo, abych tam měla někoho svého – Jarmilu. Provedli epizotomii. Povzbuzovali mě. Čas se rozštěpil – zatímco si můj muž sotva stačil dojít pro kávu, já jsem se několikrát nadlouho ponořila pod dno oceánu až k vrcholu Mount Everestu.

A pak, přiložili mi Anežku. Růžovou, schoulenou, černovlasou. Bylo to jako ve snu. Pupečníkovou krev nechali dotepat 10 minut, jak je ve Vyškově zvykem. Bonding měla Anežka s tatínkem. Nebyl to můj nápad, ale Jarmilin – že je taky rodič. A tak byli spolu, tělo na tělo,pod zeleným mužovým svetrem. Láska na první pohled.

Šití bylo nečekané trápení. S výkřikem „a můžu po tom kojit?“ jsem přijímala další a další možnosti, jak se otupět. Poslední naštěstí zabrala. „Gratuluju, maminko. Měla jste to těžké,“ řekl můj mladý porodník. Nakonec jsem byla šťastná, že měl službu právě on.

„Tady vedle můžeš poprvé nakojit, dala jsem vám tam žíněnku,“ řekla Jarmila a pozorně odkládala pryč všechny překážky, abychom náhodou s Anežkou nezakopli. Leželi jsme tam asi hodinu, všichni tři. A pak jsme si ji nesli na náš pokoj. „Vybral jsem ten nejlepší,“ řekl mi můj muž při příjmu. Nadstandardní pokoje nešly objednat dopředu, ale spousta jich byla volná.

„Takové velké dítě,“ pronesla překvapeně jedna sestra, když jsme kolem ní procházeli. A přitom měla nakonec Anežka se svým týdením předstihem jenom 3,8 kilo. Ale moje pánev věděla své…

Zůstali jsme tam pět dní, kvůli mému zdravotnímu stavu. Ze začátku jsem byla hodně slabá, bez muže bych se o Anežku postarat nedokázala. On ji choval, přebaloval a utišoval, nosil na všechny počáteční vyšetření. Ze dvou možností jsme si vybrali tu, aby k nám chodily jen ty nejnutnější vizity a kontroly, jinak jsme si zvonili. Měli jsme velkou míru soukromí, Anežku neustále při sobě a možnost neomezených návštěv v neomezeném počtu. Když jednou o půl deváté večer vešla sestra na pokoj a v kruhu tam sedělo pět mých kamarádek a dvě děti, zeptala se jen na dvě věci – která je matka a kde je dítě.

Za celý pobyt jsme nepotkali jediného nepříjemného člověka. Vlastně to byla taková malá dovolená, jak řekl můj muž. Vzpomínám na ten čas velmi ráda. S vděčností. Říkala jsem si, asi to dopadne úplně jinak, než si myslím. Bylo tam přeci tolik proměnných. A tak jsem měla jen několik přání. Dostala jsem mnohem víc.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettra.