Z poličky do koša. Plytvanie jedlom a kultúra ponáhľania sa

Tretina jedla, ktoré sa na svete vyprodukuje, skončí v smetiach. Čo sa to deje? Hľadali sme odpovede prostredníctvom vlastných skúseností z práce v nemeckom supermarkete aj pri hľadaní dobrých potravín v koši za obchodom.

Článok pôvodne vyšiel na blogu Diany Moreno

Na prvej priečke príčin je otupujúca kultúra ponáhľania sa, ktorá presakuje vysokoobjemovým a nízkoziskovým predajom a ktorá podmaňuje ako zamestnancov, tak zákazníkov neúprosnej logike produkčnej linky.

Krátko po podpísaní zmluvy na pozíciu asistentky predaja pre jeden veľmi dobre známy nemecký lacný supermarket som sa stretla s nepeknou realitou, ktorá zjavne väčšinu mojich nových kolegov vôbec netrápila. Každý deň o ospalej štvrtej hodine ráno musí jeden zo zamestnancov urobiť „inventár odpadu“. To pozostáva zo skenovania všetkých výrobkov, ktoré už nemôžu byť predané a ich vyhodenia kus po kuse do modrého kontajnera.

Výsledná hora jedla sa skladá z úctyhodných sedemdesiatich pekárenských výrobkov, stovky kusov ovocia a pätnástich tácok mäsa. Cez dve stovky potravinárskych výrobkov sa ocitne na dne smetného kontajneru každý jeden deň.

A to nie je najprekvapivejšie. Ozajstný škandál spočíva v tom, že iba veľmi málo z týchto výrobkov by naozaj muselo byť vyhodených. Samozrejme, dátumy spotreby sa poctivo dodržujú, ale dôvod pre vyhodenie väčšiny výrobkov nemá nič spoločné s ochranou nášho zdravia. Namiesto toho sa zbavujeme jedla len preto, že napríklad stratilo etiketu, má porušený obal alebo sme ho našli mimo chladničky.

V zhone bežného pracovného dňa nemajú zamestnanci čas prehľadávať každý roh predajne a hľadať výrobky, ktoré nedbalí zákazníci nevrátili na pôvodné miesto.

Takmer tretina jedla skončí v koši

Odhadom by som povedala, že potraviny, ktoré nie sú vhodné na konzumáciu, tvoria menej ako polovicu odpadu. Počas robenia inventúry som to videla na vlastné oči, pričom „odpad“ mal hodnotu zhruba 300 libier, čo je len jedno percento denného obratu predajne.

Čo sa s tým stane? Pýtam sa kuriéra, kam odnáša jedlo. „Do spaľovne,“ odpovedá mi. „Prečo, si hladná?“

Ak si predstavíte tonu jedla a potom ju vynásobíte stovkou miliónov, dostanete to enormné množstvo jedla, ktoré je podľa správy Európskeho parlamentu premrhané v Európe každý rok. Na svetovej úrovni je to podľa FAO 1,3 miliárd ton za rok, respektíve tretina produkcie. Malú časť tohto nonsensu môžem denne vidieť na vlastné oči v našom obchode.

Čo sa to deje? V centre problému je jednoducho nedostatok záujmu prinesený kultúrou rýchlosti, vyťažených ľudí, pípania skenerov čiarových kódov, cinkania mincí a nákupných vozíkov. V obchodoch, ako je ten môj, má byť všetko takéto. Pokladne sú navrhnuté tak, aby tam zákazníci trávili tak málo času, ako je len možné, aby sa stihlo vybaviť čo najviac klientov.

Svojím spôsobom je pokladňa dokonalým symbolom moderného otroctva: ponorenie sa do malej kovovej ohrady znamená v priemere šesť hodín sedenia a robenia mechanických, monotónnych skenovaní a balení denne s jednou polhodinovou prestávkou. Pozdravy sú identické, mechanické a vyslovené stovky ráz denne – tie isté vtipy, tie isté komentáre. Zákazníci platia novým systémom bezkontaktnej platby, ktorý funguje jednoduchým dotykom strojčeka. „Robia, čo môžu, len aby sme míňali peniaze rýchlo a čo najviac,“ povedala mi múdro jedna staršia zákazníčka. Žiaden čas na debaty.

Photo credit: Dean Hochman via Foter.com / CC BY
Photo credit: Dean Hochman via Foter.com / CC BY

Internalizácia kultúry ponáhľania sa

Za desať minút obslúžim 20 ľudí. To znamená, že za pol hodinu ich je 60, každú hodinu 120 a každú zmenu 500, čo dáva každému zákazníkovi v priemere 30 sekúnd na porozprávanie sa. Je to dosť nepríjemný pocit, prísť za šesť hodín do kontaktu s 500 rôznymi ľuďmi bez toho, aby som sa s nimi rozprávala.

Ponáhľanie sa taktiež znamená, že nám padajú veci. Sklá sa rozbíjajú, jogurty praskajú, vajíčka puknú, keď sa ich snažíte napchať do poličky. A to znamená vyhodiť celý kartón vajec. Keď príde deň ku koncu, pociťujete únavu. A čím viac ste unavení, tým menej vám na veciach záleží.

Internalizácia kultúry ponáhľania sa znamená, že každý sa hneď nahnevá, keď veci nefungujú tak, ako majú – napríklad plastová taška nejde otvoriť, veci sa hromadia na kope, čiarové kódy nejdú načítať, pokladník zabudne kód a zákazníkom pred vami trvá príliš dlho, kým si všetko pobalia do nákupných tašiek, čím dráždia zvyšok rady pri pokladni. Takmer bez uvedomenia som si vytvorila spôsob obsluhy, ktorý nútil klientov odísť načas. Kedy sme sa ja a moji kolegovia začali takto správať? Nikto netuší.

Niektorí spomínajú tlak dlhej rady alebo poznámky iných zákazníkov, ktoré človeka nútia byť rýchlejším. Alebo manažérove inštrukcie, ktoré ťa nútia pridať, keď pred tvojou pokladňou stojí dlhá rada, či zatvoriť pokladňu a robiť niečo iné, keď nikto nechce platiť, len aby si sa vyhol čo i len minúte bez aktivity. Šéfovia nás taktiež povzbudzujú v rýchlosti odmenami, ktoré každý mesiac dostane najrýchlejší pokladník.

Pre pokus skúšam spomaliť moje tempo blokovania a chvíľu na to som dotlačená ku zrýchleniu, aby sme naplnili ciele obchodu. Na konci zmeny je ponáhľanie sa zaryté hlboko do mojich kostí.

Musí sa to dať aj inak

Musia veci byť takéto? Je nejaká alternatíva? Chcem veriť, že existuje. Ani nie dvesto metrov od obchodu, kde pracujem, je iný, malý obchod hiSbe. Hovorí si, že je „etický, nezávislý, komunitou-spravovaný supermarket“ a má atmosféru niečoho oveľa prirodzenejšieho a priateľskejšieho ku životnému prostrediu. Idem nazrieť dnu.

Obchod vyzerá menej uponáhľaný a menej plný ľudí aj výrobkov. Sú tu štyria zamestnanci s úsmevmi, ktoré nevyzerajú silene. Obchod tvrdí, že dáva „zamestnancov a dodávateľov pred zisky“, čo vôbec nemusí byť pózou.

Čo som zistila:

  • Predtým, ako dodajú nové, znížia cenu všetkých výrobkov, ktoré zostali;
  • Minimalizujú obaly a predávajú podľa váhy produktu;
  • Výrobky, ako napríklad vajcia, dávajú zadarmo predtým, ako sa pokazia;
  • Nediskriminujú „škaredú“ zeleninu, ktorá nie je štandardnej veľkosti a vzhľadu.

A predovšetkým, veci sú tu robené poriadne a bez ponáhľania. Je to malý obchod bez priveľkého počtu zákazníkov, takže ostáva aj čas porozprávať sa. Menej ponáhľania sa znamená aj to, že veci nepadajú na zem, nie sú tak často zničené alebo zabudnuté niekde mimo chladničky. „Na konci dňa nevyhadzujeme takmer žiadne jedlo,“ hovorí mi jeden zo zamestnancov.

Toto nie je ojedinelý príklad. Počet občianskych iniciatív, ktoré bojujú proti neospravedlniteľnému množstvu odpadu napríklad cez „dumpster diving“ alebo Real Junk Food Project v Brightone – potravinovej banke, ktorá obsahuje výrobky vyhodené miestnymi supermarketmi – stále rastie.

V Lisabone robí inciatíva Frutafeia kampane proti štandardizácii potravín, predovšetkým zeleniny, zatiaľ čo Berlínske „sociálne chladničky“ ponúkajú jedlo zadarmo bezdomovcom.

V dnešnom systéme spotreby a ponáhľania sa nie je každodenná hora jedla putujúca do koša vnímaná ako zlyhanie – je to jednoducho jeden z mnohých následkov každodenného fungovania. Na to, aby sme tento proces obrátili, musíme sa nad svojím nakupovaním zamyslieť všetci.

DIANA MORENO je španielska žurnalistka, ktorá sa zameriava na ľudské práva, práva zamestnancov a migráciu. Prispieva do mnohých denníkov a časopisov vrátane Diagonal, Eldiario.es, Global Voices a El Mundo. Sledujte ju na twitteri pod @_diana_moreno_.

Tento článok pôvodne vyšiel na openDemocracy pod licenciou Creative Commons Attribution-NonCommercial 4.0 International licence. Toto je skrátená verzia dlhšieho textu, ktorý môžete nájsť tu.

Ponoriť sa po lososa na dno koša…

Je desať hodín večer a v nórskom mestečku Sofiemyr na predmestí Osla zatvárajú obchod COOP (názov nám pripomína domov). Nadišiel čas pre partiu Slovákov, aby sa vrhla na jeho kontajnery. Kde iní končia, my začíname. Podľahli sme totiž aktivite zvanej ´dumpster diving´.

Kôš, kôš, čo v sebe skrývaš?

Napísala by som, že sa zakrádame „pod rúškom noci“, ale keďže začiatkom leta v Škandinávii sotva padne tma, prichádzame za šera. Zaparkujeme za obchodom, pozrieme na seba. V očiach sa zračí dobrodružstvo. Nenápadne vyjdeme von a vybehneme sa po schodíkoch ku šiestim malým košom. Otvárame poklopy s očakávaním, čím nás konzumná spoločnosť obdarila. Dnes je to luxus – na vrchu sa nám núkajú ananásy, pod nimi nachádzame zelery a vrece pomarančov. Zabalené suši, aj s paličkami. A balenie šiestich jogurtov. Spotrebu majú až za dva týždne, chybičkou krásy je poškodený obal. To nám teda vôbec nevadí. Kamarát vytiahne z vedľajšieho koša kilové vrece zemiakov. Všetci jasáme. No to nie je všetko – strčí tam hlavu ešte trikrát a pri každom „vynorení“ drží v ruke také isté vrece. Najbližší týždeň teda pečieme zemiaky do zbláznenia.

O chvíľu som obdarená košovou kyticou ruží. Zasmejem sa, no je mi skôr do plaču, keď si uvedomím, že pravdepodobne tieto niekoľkonásobne striekané a umelo pestované kvety sem mierili tisíc kilometrov odniekiaľ z Holandska. A teraz si to zamieria priamo na skládku. Takýto scenár sa opakuje zväčša každý druhý deň (bol by aj každý, ale tak často nechodíme, nestíhali by sme to jesť…).

Banány, šaláty, rukola, karfiol či balené pečivo sú na dennom poriadku. Občas sa pritrafia avokáda, šunka, mlieko, koláčiky alebo údený losos. Vrcholom „sezóny“ sú pri jednom záťahu nájdené štyri balené, stredne prezreté syry, pri ktorých výskam od šťastia, zabúdajúc, že v okolí sú rodinné domy a občas dáki zvedavci na priedomí. Raz sme sa začali hrabať v smetiach (lepšie povedané – jedle) a všimli sme si, že obyvateľ domu oproti obchodu na nás pozerá. Kamarátka to psychicky nevydržala a šla sa s ním porozprávať, či nevadí, že sme tam. Odpovedal, že s tým nemá žiadny problém, len so záujmom sleduje, ako každý večer prichádzajú iní ľudia. No…boli sme to vždy my, len niekto iný a na inom aute. Ktovie, či ešte niekto okrem šikovnej partie Slovákov vyťahoval z odpadu svoje raňajky.

Výslužka z jedného dňa. FOTO - Andrea Uherková
Výslužka z jedného dňa. FOTO – Andrea Uherková

Košové lingvistické okienko

Názov „Dumpster diving“ vznikol spojením slov „Dumpster“, čo je meno známej firmy na výrobu košov a „diving“, ako potápanie, pretože „diveri“ idú do koša najskôr hlavou, akoby skákali do bazéna. Synonymá sú tiež:  freeganism (širší pojem), garbage picking, bin-diving, containering D-mart, dumpstering, tatting, skipping, v Austrálii skip dipping. Je pravda, že väčšina ľudí na svete sa uchyľuje k tejto činnosti primárne z ekonomických dôvodov, z núdze. Väčšinou sú to bezdomovci, ktorí nemajú možnosť si jedlo kúpiť a keby si mohli vybrať, určite by radšej chodili do reštaurácií. V súčasnosti sa však formuje minorita ľudí, slušne zabezpečených, ktorí majú dôvody na košovanie iné. Zväčša nie sú naň odsúdení, ale robia tak z presvedčenia, ako výkrik proti nadmernému konzumu. Aj keď úprimne, ušetrí to peknú sumu peňazí.

Morálne dôvody žitia zo smetí

Britská spoločnosť  Institution of Mechanical Engineers (IME) zverejnila na začiatku tohto roka výsledky výskumu, podľa ktorého 30 – 50% celosvetovo vyprodukovaných potravín skončí namiesto našich žalúdkov v odpade. Za plytvanie až dvoma miliardami ton jedla ročne môžu podľa londýnskych expertov predovšetkým nedomyslená infraštruktúra vrátane zlého skladovania, často absurdne nastavený dátum minimálnej trvanlivosti a politika supermarketov, ktoré do obchodov pustia len kozmeticky dokonalý tovar. A samozrejme aj spotrebitelia, ktorí siahnu po výhodnom množstve, aj keď je jasné, že tovar nestihnú skonzumovať (www.ceskapozice.cz, www.imeche.org ).

Väčšina potravín, ktoré sú vyhodené, ešte nie je pokazená, sú tesne pred dátumom spotreby, alebo majú poškodené obaly, nespĺňajú estetické kritériá predajcov. Paradajky sú buď príliš malé, alebo príliš veľké, mrkva nie je dosť rovná, vo vreci plnom zemiakov je jeden hnilý a tak sa vyhodí celé…a podobné dôvody, z ktorých sa stavajú vlasy dupkom nielen eko-aktvistom.

Dumpster diving je teda z princípu eco-friendly záľuba, ktorá znova využíva odpad a tým redukuje jeho výsledné množstvo. Tým, že konzumenti takéhoto jedla nekupujú nové potraviny, neprispievajú tak k ďalšej výrobe, šetria zdroje ako pôda, voda, suroviny následne znečistenie životného prostredia. Rapídne znižujú svoju ekologickú stopu. Na svete trpí asi miliarda ľudí chronickým hladom. Zo sociálneho hľadiska je preto nemorálne, aby sa vyhadzovali miliardy ton jedla ročne.

Od košov priamo do väzenia?

Samozrejme, táto aktivita nie je úplne košér. Ako taká je legálna, pretože ju neošetruje žiaden špecifický zákon, ale v závislosti od typu, miesta a krajiny môže byť nelegálna buď z hľadiska vlastníka pozemku, vlastníka odpadu, alebo odpadovej spoločnosti, ktorej odpad patrí. Napríklad v Anglicku a v Nemecku sa dumpster diving klasifikuje ako krádež, ale v Taliansku bol v roku 2010 ustanovený za legálnu vec. V Belgicku bol jeden aktivista kvôli tejto činnosti uväznený na 1 mesiac za krádež a vlámanie. Tiež sa pri viacerých obchodoch ku košom ani nedostanete, sú schované za mrežami, bránami, alebo vnútri. Z hľadiska filozofie predajcov je to pochopiteľné opatrenie. Ak ľudia jedia vyhodené potraviny, nemusia nakupovať nové. A to je nočná mora obchodníkov.

Vo Fínsku pravdepodobne nie taká dumpster-friendly atmosféra, ako v susednom Nórsku. Situáciu mi opísala aj fínska kamarátka Pävi: „Situácia bola omnoho lepšia pred 12-14-timi rokmi. V poslednej dobe obchody začali zamykať koše a stavať múry okolo kontajnerových miest. Takže dumpster-diving sa stal celkom zložitým. Povedala by som, že 95% obchodov zabránilo prístupu ku košom minulé leto. Medzi nimi aj obchody, kam som zvykla chodiť, takže už viac nepraktizujem dumpster-diving. Ale úprimne, niektoré z týchto obchodov v súčasnosti darujú istú časť potravín rôznym organizáciám. Áno, je to lepšia cesta. Ale stále sa to deje zriedkavo.“

Na Slovensku situácia nie je taká kritická ako na západe. Často, ak je niečo ekonomické, býva to aj ekologické. Ak je tovar pred dátumom spotreby, predajú ho obchodníci radšej za polovičnú cenu, akoby ho mali vyhodiť. V horšom prípade kúpite pokazené mäso, trikrát prebalené… Dalo by sa povedať, že neplytváme potravinami až tak, snažíme sa šetriť každý cent, a tak nie sú ani veľké príležitosti pre dumpster diver-ov. Vďakabohu za to, aj keď situácia by sa určite mohla ešte zlepšiť v prospech neplytvania potravinami.

Iný kôš, iný úlovok. Kamaráti na opačnej strane Nórska mali tiež o raňajky postarané. FOTO - Lukáš Podolský
Iný kôš, iný úlovok. Kamaráti na opačnej strane Nórska mali tiež o raňajky postarané. FOTO – Lukáš Podolský

Second-hand konzum

Počas košovania v Nórsku nás napadla zaujímavá otázka, blížiaca sa k ekologickému luxusu, a síce: Môže sa aj dumpster diving posunúť do nadmerného konzumu? A je to vôbec konzum? Dalo by sa povedať že je, taký z ´druhej ruky´…Problém môže nastať, pokiaľ si pravidlo ´Ber si len toľko, koľko potrebuješ´, nevezmeme aj ku košom. Keď človek jeden deň nájde lososa alebo skvelé ananásy, láka ho to ísť skúsiť šťastie opäť. Často sa však stáva, že to nemá kedy skonzumovať a musí jedlo opäť vyhodiť. Čo by nemal byť až taký problém, veď ho len vráti tam, kde už raz bolo. Zo psychologického hľadiska si však človek vytvára návyky a formuje charakter. A tým, že chce stále viac a viac (aj keď len „smetí“), približuje sa konaním konzumnej spoločnosti (A tento vzorec sa dá použiť aj na nakupovanie v second-handoch, kde si ľudia vravia ´no nekúp to za 50 centov´ a doma už nemôžu zavrieť skriňu.).

V tomto začarovanom kruhu sa môžeme ocitnúť aj z toho dôvodu, že nám je naozaj ľúto toľkého vyhodeného jedla a máme potrebu ho zachrániť. Je preto potrebné vytvárať si odstup od veci a nebrať si to až tak osobne. Svet tým nespasíme a môžeme si privodiť akurát obezitu. Alebo zdravotné problémy, pokiaľ nedávame pozor a berieme aj jedlo pokazené. Ideálnym riešením problému je rozdávanie uvareného jedla z takto získaných potravín zdarma bezdomovcom alebo sociálne slabším. Spája sa tak elegantne riešenie sociálnych a environmentálnych problémov. V súčasnosti tak činí napríklad organizácia Food not bombs, ktorá protestuje proti vojnám a chudobe tým, že ponúka vegánske jedlá z potravín, ktoré by inak skončili v koši všetkým, ktorí sú hladní. Bojuje tak jedlom proti chudobe a bezdomovectvu.

Bude zaujímavé sledovať, ako sa košovanie vyvinie v budúcnosti. Najlepšie to vystihla Fínka Päivi: “Dumpster diving je samozrejme marginálna záležitosť. Nemôže sa tým uživiť až také veľké množstvo ľudí. Odpad sa vytvára aj v iných častiach cesty potravín a obchody vyhodia predsa len časť výrobkov. A prajem si, aby to v budúcnosti bolo 0% a dumpster diving by teda vymizol. Ale naozaj podporujem ideu, aby sa ľudia nebáli využívať veci, ktoré iní vyhodili. Nie je to niečo, za čo by ste sa mali hanbiť, ale na čo by ste mali byť hrdí!“

Na záver užitočné rady, ktoré si vezmite k srdcu a ku košom:

  • vezmite si so sebou čistú vodu na umytie, rukavice, čelovku, ruksak (tašku)
  • myslite na svoje zdravie a neberte potraviny, ktoré začínajú plesnieť, sú pokazené alebo príliš dlho po dátume spotreby, pozor najmä na mäsové výrobky
  • nechoďte „nakupovať“ príliš hladný

Andrea Uherková

Doktorandka na Fakulte ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene a absolventka Sokratovho inštitútu.

Článok pôvodne vyšiel v študentskom časopise eFEEkt.

Zdroje:

http://www.ceskapozice.cz/zahranici/svetove-udalosti/globalni-tragedie-az-polovina-potravin-konci-v-kosi

http://www.imeche.org/knowledge/themes/environment/global-food

http://en.wikipedia.org/wiki/Garbage_picking

Päivi Matilla, in verb

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettra.

Kľúčové slová:

enviro, jedlo, odpad, stravovanie

Ďalšie články od autora:

Doktorandka na Fakulte ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene, kde našla svoju “eko” rodinku a nové pohľady na svet a absolventka Sokratovho inštitútu.  Momentálne skúma a zachraňuje (okrem seba) aj staré a krajové odrody jabloní, hrušiek a tiež oskoruše. Verí, že ich čoskoro bude vysádzať na prvom prírodnom cintoríne vo Zvolene. V ekofunebráctve a otvorenom prístupe ku smrti vidí veľký potenciál.