Prioritou sú dobrí ľudia. Až potom školstvo, či zdravotníctvo

Veľmi ma zaujíma budúcnosť našej krajiny. Preto čítam, čo zaujíma ľudí, ktorí majú ambíciu ju riadiť. Blížia sa voľby a mnohí mladí ľudia budú voliť prvýkrát. Kto presvedčí všetkých prvovoličov, mohol by sa dostať aj do parlamentu. Ale mali by to prepočítať skôr ľudia na štatistickom úrade.

V minulom školskom roku som v rámci projektu navštevoval rôzne stredné školy a aj nejaké osemročné gymnáziá. Hovorili sme o extrémizme a o tom, že mať jednostranný pohľad na stravovacie návyky, nejaký hudobný či všeobecne umelecký smer ešte nemusí byť extrémizmom. Ani jednostranný a uletený názor na nejakú skupinu ľudí či politickú stranu nemusí byť extrémizmom.

Extrémizmus sa však už rodí tam, kde sa spája odpor voči etablovaným inštitúciám, demokracii ako systému spravovania spoločnosti a spoločenskej hodnote a násilie voči iným. Dokonca aj verbálne útoky, ak spájajú v sebe prvé dva postoje a netaja sa nimi, môžu byť už zárodkom budúceho extrémistického politického postoja.

Náš svet je komplexný a jednoduché riešenia na komplexné problémy nejestvujú. Dvadsaťpäť rokov sme sa obracali na západ od našej krajiny a očakávali sme pomoc. Sovietske bratstvo a zovretie v náruči z ostnatého drôtu nebolo tým, čo by nás presvedčilo. Bratská pomoc sovietskych okupačných vojsk a ich vazalov, ktorá potlačila československú pražskú jar, to len podčiarkla. Gustáv Husák sa preslávil svojimi konštatovaniami, že hranice nie sú korzo. Preto mal berlínsky múr svoje menej demonštratívne, ale o to efektívnejšie alternatívy po obvode celej ríše sovietskeho bloku.

Preto alternatíva európskej a transatlantickej spolupráce bola v roku 1989 presvedčivejšou ako to, čo sme tu od roku 1948 pod dozorom totalitnej komunistickej diktatúry museli so strachom budovať.

Keď dnes náhle stojíme pred výzvou byť súčasťou svetovej solidarity s utečencami je to nečakaný posun. Už nie sme odkázaní na pomoc. Patríme tam, kde sme patriť chceli a tak, ako nám pomáhali poznávať pravdu a následne aj žiť v pravde západné demokracie, sme sa dostali aj my do rodiny privilegovaných slobodných spoločností, ktoré nemajú len ten úžasný luxus života v slobode, ale už aj povinnosť podeliť sa o tento koncept slobody aj s inými ľuďmi, ktorí tento luxus ešte nemajú. Aj úplne prakticky. A to sa nám akosi nepodarilo. Strach, silné reči, útoky na moslimov či migrantov ako takých ukázali, že ešte na to nemáme. Alebo to aspoň nie je naše väčšinové nastavenie.

Preto, keď dnes hovoríme o školstve, zdravotníctve či súdnictve a verejnej správe, ktoré potrebujú funkčnú reformu a musia byť prioritou novej vlády, vnímam ešte jeden rozmer. Ten sa vynoril práve na pozadí väčšinovej a spontánnej reakcie ľudí okolo mňa pri pohľade na ľudí utekajúcich pred vojnou a katastrofálnou biedou, ktorá je jej dôsledkom. Nedemokratické politické režimy si ľudí a ich životy nevážia. Tí ľudia preto takéto spoločnosti prestávajú považovať za svoje domovy a začínajú sa pozerať tým smerom, kde cítia slobodu alebo aspoň úľavu.

Ak sa naša sloboda zdá pre týchto ľudí príťažlivou alternatívou, je to možno skôr zásluha tých krajín na západ od nás, ale už aj my sme súčasťou toho istého slobodného sveta. Ak to nevieme pochopiť, tak je to možno preto, lebo prioritou tohto obdobia nie je asi zdravotníctvo, školstvo, súdnictvo či verejná správa, ale čosi viac. Nemáme dosť dobrých ľudí s otvoreným srdcom a presvedčením, že dobrí ľudia sa síce sem-tam môžu pomýliť, ale nemôžu robiť zlé veci.

Takí dobrí a charakterní jednotlivci a ľudia, ktorí sú schopní vidieť rozdiel medzi Európskou Úniou a nedemokratickými režimami, ktoré terorizujú, zabíjajú a ponižujú svojich občanov. Prioritou týchto volieb bude preto akcent na etickú výbavu tých, ktorí sa o našu dôveru budú uchádzať tým, že budú ľudí v spoločnom úsilí o dobro spájať. Skúsenosť s múrmi a s konštatovaniami, že hranice nie sú korzo ma učí, že to nebolo dobré.

O tejto skúsenosti by som chcel aby hovorili ľudia budúcnosti. A o tom, že zlo vzájomného osočovania a stavania múrov je potrebné premáhať dobrom a spoluprácou, ktorá dobro podporuje. V ľuďoch aj v spoločnosti. Prioritou sú preto dobrí, kompetentní a spolupracujúci ľudia. Tí môžu zmeniť svet. Aj školy, nemocnice, súdy či naše úrady. Zreformované súdy, školy či nemocnice deformujú necharakterní ľudia, ktorí neslúžia spoločnému dobru, ale len, alebo v prvom rade sebe.

Len tak je zrejme možné, že ľudia, ktorí hovoria o sociálnom štáte, majú na rukách hodinky, na ktoré si ich priemerní voliči nikdy v živote nenašetria. Aj preto vo mne ožíva spomienka na dávny pokus krátko charakterizovať politickú angažovanosť tak, že byť straníkom je v prvom rade charakterová črta a nie vec politického presvedčenia.

Dnes žiaľ máme strán oveľa viac a toto pravidlo z komunistického obdobia je oveľa ťažšie aplikovať. Kým nie sme teda politicky organizovaní v stranách, môžeme byť angažovanými nestraníkmi. Nedostatok politickej organizovanosti je možné vyvažovať dôrazom na charakter a záujem o spoločné dobro. A do volieb môžeme vstúpiť aj my. Ako angažovaní nestraníci. Bez čísla kandidátky, ale s o to väčším mandátom. Možno si nás niektorá strana všimne. Ale je dosť možné, že aj nie. Tým však náš mandát vlastne len začína.